A mňa tu už nebaví večne sedieť na rímse balkónových dverí, pozorovať malé umelé slnká ako blikajú, ani to ako tráva šelestí vo večernom vzduchu, ani to, ako sa susedia nad mojou hlavou hádajú pre kilo citrónov. Možno by ma bavilo, keby som tam nesedela sama. Možno by mi bola menšia zima na ramená, možno by moja batistová nočná košeľa z roku 1904 nesala toľko večných sĺz, pre všetky tie smutné chvíle. Možno by som sa nezožierala v samote v priveľkej posteli, možno by som sa neotriasla vzlykmi každú noc, čo si spomeniem na tie oči, na tie pery, na tie slová. Možno by to bolo lepšie, keby som sa opäť nezamilovala po členky. nepáči sa mi totiž slovo ucho, preto radšej poviem členky. Tie znejú kostnatejšie.
Možno.
Možno.
Možno.
Keby ma nenapínal tým telom vytesaným zo slonoviny, keby ma každú noc jeho oči nezožierali, keby .....
Lenže ujo Boh sa nikdy nehral na slovo KEBY a AK.
On sa vôbec nehrá.
Iba Yann a jeho hudba sa so mnou hrá.
Hrajú sa so mnou i oči toho s tými medovými vlasmi a s tými hnedými očami. S tými, z ktorým umieram každú chvíľu, každú sekundu.
A opäť utícha.
nenávidím konce skladieb.
A táto utíchla tiež...
zasa....
i ja môžem utíchnuť. isť si umyť opuchnuté oči a opäť ísť spať...
opäť sama...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár