Zánik malej morskej víly.

Večer padal z neba na zem
prikrýval svet nočnou hmlou.
Z horizontu vstával sen
predieral sa chladnou tmou
Zabudla som písať básne. Nedokážem nájsť rýmy. Ticho sa mi rinú z úst nie však verše, ale obyčajné slová. obyčajné slová. také.. nudné.. také klamlivé. moje oko nevie poláskať pohľadom, moje slovo nevie potešiť dušu človeka.
pomaly sa vyprázdňujem ako škrupina.
nič nevnímam len predstavy a hudbu ktorá sa s nimi mieša. dusí, varí až vzniká niečo z čoho žijem. súkromný odvar života.
no prázdny rovnako ako všetko naokolo.
večery nie sú také ako bývali. niekedy som aspoň utápala svoje choré srdce v knihách. teraz ma už nebavia ani tie. nebaví má večná predstava o Tomovi Bombadilovi ani nikom inom. ani o nikom. ani o vlastnom svete ktorý vyzeral ako rozprávkový tmavomodro-zelený les vytesaný do kameňa lapis lazuli. nie.
už nie.
i ten sa rozpadal. zachvátila ho ničota a mňa tiež. tie prázdne rýmy na slovo ničota. samota, clivota, temnota, všetky prázdne, nie šťastné.
bola som ako nekonečný príbeh. tiež som sa rozpadala, moja veža zo slonoviny ani auryn ma neodkázali spasiť... potrebovali by človeka ktorý by vo mňa uveril, človeka, ktorý by ma bral vážne.
no nikde dookola nebolo nič.
v tmavej tme znela skladba ktorá sa vpíjala do tej tmy v ktorej sa všetko bolestivejšie ozývalo. sem tam ma navštívilo slnko a ja ako slnečnica som sa otočila za ním. no preblesklo tmou ako kométa nebom a nechalo po sebe žiarivý pás ktorý bledol.
na svojej osobnej planéte som viac trpela ako v realite.
nič tu nerástlo, nebolo tu nič. všetko sa dávno stratilo v stratenej rozprávke a ja som nemala moc aby som ju našla.
žiadna jasietka mi neprišla na pomoc.
toto bol môj fantastický svet. z rozprávok a príbehov s lesov, víl a iných fantastických bytostí.
a zanikal. tak ako keď vyhynie zviera. ja som zanikala tiež. a nik sa o to nestaral. nik ani len nepostrehol zmenu, že vo mne čosi zamrelo. pokožka mi zosivela. oči sprázdneli, stratila som farbu, ostala som čiernobiela.
potichu som umierala a bola som sama kto o tom vedel.
Ešte pár modrozelených zábleskov Aurory borealis na mňa usmiali sa z nebies z hviezdnatej oblohy.
moja hviezda vyhasla.
a stránky nekonečného príbehu sa rozpustili na pokojnom mori rovnako ako malá morská víla.
kto by si všímal dievčatko so zápalkami, pričom každá zápalka bola iné želanie?
kto by sa venoval červenofialovej žiare za horizontom za lesmi keď zapadá slnko? vpíjal sa pohľadom do prechodov nebies ako sa dokonale skupujú na fantastickej palete.
nie.
ostala som len ja.
moje spomienky.
a pár nevypočutých tichých tónov.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu