Vždy sa cítil ako niekto viac. Niekto, kto vidí veci v skutočnosti, a hlavu nemá zaplnenú prízemnými túžbami. Odsudzoval spoločnosť obyčajných ľudí, ich chamtivosť, túžbu po peniazoch, ktoré sa beztak jedného dňa rozplynú do nenávratna ako obláčik dymu z jointa. Staval sa na protest svojim rodičom, ktorí boli presne takí...konvenční malomeštiaci bez rozumu a vlastného názoru. Ich názor bol vždy iba názorom spoločnosti. Názorom ľudí, ktorí si raz a navždy určili, že toto bude zlé, a tamto zas dobré a žiadané. Všetko čo sa vymykalo z priemeru bolo skazené, nežiaduce a zahanbujúce. Túžili mať z neho diplomata zavretého v kancelárii, čo sa však stretlo s veľkým odporom a nepochopením. Lebo jeho takéto hlúposti nezaujímali. Lebo mal svoj svet. Možno povedať, že sám nevedel čo vlastne chce robiť, lebo všetko spojené s peniazmi a komerciou v ňom vyvolávalo odpor. Napokon skončil ako pochybný maliar a príležitostný fotograf. Zatratený. Ľudia mu hovorili povaľač, on sám si hovoril hedonista. Rodičia boli zdrvení, ale keď si jedného dňa zbalil veci do ošarpanej cestovnej tašky a bez pozdravu zabuchol dvere od domu, kde sa viac hádali ako rozprávali, nepreriekli jediné slovíčko ľútosti. Bolo mu jasné, že im je viac ľúto vlastnej povesti, a toho, čo si asi pomyslia ostatní, ako jeho samého.
Robil príležitostné práce, ktoré ho, ako inak, nebavili, a peniaze považoval iba za nevyhnutný prostriedok ako si zabezpečiť základné životné potreby. Netrápilo ho, že nechodí na drahé večere, že žije v plesnivej ubytovni a pije obyčajnú vodku namiesto whisky.
Prenajal si izbu na okraji veľkomesta, v ktorej býval najväčší odpad spoločnosti. Šľapky, narkomani, bezdomovci, chudáci, ktorí nemali napriek nepríjemne ťažkej robote na lepšie bývanie, a občas študenti, chudobní, a takí istí ako on sám, ale vždy dobre naladení, a so zásobou chľastu, trávy, prípadne študentiek, ktoré nebolo treba dlho presviedčať. Sivé steny izby mal polepené výkresmi, ktoré sám nakreslil, a ktoré už rad ľudí chcel kúpiť ešte keď ich kreslil sediac na zemi na rohu námestia, alebo v niektorej z kaviarní. Občas niektorý z nich predal, aj keď mal pocit, že zrádza sám seba. V každej kresbe bolo uložené niečo z neho samého, akési malé dieťa, ktoré už nikdy nevyrastie a ostane skryté tam, v kútiku výkresu. Zvyšok izby tvorila už spomenutá široká vŕzgajúca posteľ, nepekný koberec so sivastým vlnkovitým vzorom, skriňa, a drevený stôl, na ktorom boli vyryté nápisy typu „bol som tu. 22.3.1998“, „kurva dobrá akcia“, alebo „Zavolaj mi, bude sranda“. Jedinou vecou na stole bol laptop, pozostatok z nedávno dokončených vysokoškolských štúdii, a nočná lampa.
Okno s rámom natretým lacným bielym náterom poskytovalo tradičný výhľad no nepríjemnej chudobnej štvrte, jednej z tých, kde je všetko permanentne sivé, či už slnko svieti ako na Sahare, alebo leje ako v tropickom pralese. Díval sa cezeň rád, a predstavoval si životné osudy tých chudákov, čo tam dolu žijú tie malé životy plné mizérie a planých nádejí. Čakal, či sa jedného dňa ulica zafarbí farbami života...ale zatiaľ sa nič také nedialo.
Konečne mal svoj život, mal ho rád, a nemyslel na to, čo bude zajtra. Nevedel z čoho zaplatí nájomné, ani za čo si kúpi ďalšiu škatuľku Westiek, ale usmieval sa.
Toho večera sa vybral do blízkeho pajzlu, kde sa mal stretnúť s pár bývalými spolužiakmi. S takými, čo boli presne ako on. Filozofi, hedonisti, anarchisti, nihilisti, a iní isti, ktorí odmietali spoločnosť. Pousmial sa, keď si spomenul na spoločné výčiny na strednej aj na vysokej, a sadol si ku stolu v rohu, ktorý bol celý zahalený sladkastým dymom. Ich debata trvala dlho. Poháriky na stole sa hromadili snáď rýchlosťou zvuku. Ľudia sa začali pomaly rozchádzať. Napokon ostal pri stole sám. Zasa raz sám, tak ako vždy.
Zapálil si jubilejnú asi štyridsiatu cigaretu toho večera, a rozhliadol sa po bare. Zopár sociek pozeralo futbal, a smradľavý barman odrbával chudáka pri barovom pulte tým, že mu na účet prihodil pár pohárikov navyše. Dnu vošla žena, zmoknutá ako túlavý bastard na ulici, a zjavne pripitá. Zamierila priamo k jeho stolu, a bez opýtania si prisadla. Vtedy si všimol, že žena je veľmi mladá. So svetlými vlasmi, vo vyťahanom svetri a zablatených nohaviciach. Hnedé oči sa jej čudne leskli, keď sa naňho usmiala. Úsmev bol umelý, neúprimný, a výraz jej tváre bol neprítomný. Nemal rád ženy spité na mol.
„Je ti niečo?“
„Nie, kdeže.“
„Nie, fakt. Si len ožratá, alebo je to niečo horšie?“
„A čo? Mám na to právo.“
„V pohode, prečo nie...Ale fakt, čo ti je?“
„Hovno mi je, kurva! Mal by si chuť debatovať, keby ti to urobil vlastný otec?!“
„Čože...“
Zarazene sedel. Nevedel, či si robí srandu. Chcel jej nejak pomôcť. Po tvári jej mlčky tiekli zúfalé slzy a rozmazávali make-up.
Začal stavať pyramídu z poldecákov. Akonáhle položil posledný na vrch, pyramída sa zrútila, a kopa poldecákov sa rozbila na črepinky.
„Doboha...“
Pripomenulo mu to niečo v tom zmysle, že človek sa môže veľmi rýchlo dostať na dno, aj keď je na samom vrchole... Z maximálneho šťastia upadnúť do samovražedných depresii, z rozprávkového bohatstva do zatratenej chudoby, z milovaného byť nenávideným a zo živého mŕtvym. Jedno od druhého má vždy len kúsok, vždy kráčajú ruka v ruke ako životní partneri. Cesta nazad býva nemožná, alebo neúmerne náročná. Presne tak, ako stavanie poldecákovej pyramídy odznova.
Pozrela sa naňho.
„Môžem u teba ostať?“
Tá otázka ho neprekvapila.
„Hej. Ale žiadny fet. Inak pôjdeš do riti.“
„Fajn. Ale aby si vedel, nemám nič. Nemám šaty, ani peniaze, jedlo, ani...nič. Mám len vlastný rozum... a... to, čo ti budem dlžná, ti vrátim keď budem môcť.“
„Vidím. Je od teba pekné, že si to povedala dopredu.“
Začínala sa mu páčiť. Nie tak, že by ju prefikol, ale vyzerala byť iná ako tie hlupane pred ňou. Tie by si na vlastný rozum nikdy nespomenuli, možno preto, že žiaden nemali. Vždy ich viac trápilo to, čo majú na hlave, ako to, čo majú v hlave. Nikdy ho nepočúvali a nikdy mu nerozumeli, len sa hlúpo smiali a prikyvovali. Podoprel ju, a spolu zamierili do onej skrachovaneckej ubytovne. Po ceste jej prišlo pár krát zle, asi nebola navyknutá na toľko chlastu, alebo aj niečoho iného...
Uložil ju do vlastnej postele, po malom zaváhaní pokrčil plecami a ľahol si vedla nej.
Nasledujúce ráno bolo pomerne nepríjemné. Prebudila ho nepriateľsky položená otázka „Kto si, čo si mi urobil, a čo tu robím ja?!“ Po fundovanej odpovedi, ktorá vyznela tak nepravdepodobne, ž by jej neuveril ani on sám, sa zase rozplakala nad vlastným osudom. Nevedel, čo robiť.
„Som povedal, že keď chceš, tak môžeš ostať tu...“
„Hej. Už je mi aj tak všetko jedno. Po tom čo sa včera stalo...čo mi urobil ten chuj doma... už ma asi nepoloží nič.“
A tak ostala. Nielen u neho v byte, ale aj natrvalo v jeho hlave. Mala milú tvár s veľkými očami a nízku štíhlu postavu. Bola zádumčivá a študovala históriu, kým na to ešte mala. Potom prestala, a šla robiť na prechlastaného otca, a na mamu, ktorá si večne namýšľala, že je chorá. Neznášala preto svoju rodinu, a po „tom incidente“, ako to ona volala, sa tam nechcela už nikdy vrátiť.
Pár týždňov rozprávala o tom, že nechce žiť, plakala a nejedla – vtedy na ňu dával pozor. Postupom času sa veci vrátili do ako-tak normálnych koľají, a hoci mu bolo detsky hlúpe si to priznať, mal ju zo dňa na deň radšej a radšej. Bola iná ako ostatní. Nezaujímal ju názor ľudí naokolo. Počúvala ho pozorne, a keď s niečím nesúhlasila, dokázala argumentovať tak, že by presvedčila aj Hitlera o tom, že je pápež. Dni s ňou akoby dostali nový rozmer. Nechcel jej to povedať ako prvý, a hrozil sa toho, čo by bolo, keby na ňu nejakým spôsobom siahol. Vtedy, na začiatku, mu povedala, že jej to pripomína ten strašný incident, že každú noc sa jej o tom sníva, že je to také odporné a nechutné...
A tak sa mnoho mesiacov len zamýšľal. Nič nepovedal. Každú noc, keď ju cítil vedľa seba, nemohol zaspať, a cítil sa ako vtedy, keď mal pätnásť.
Ale, ako sa vraví, v najlepšom treba prestať. Keď ju zrazil ten debil, ktorý si chcel dokázať, že vie ísť rýchlo, padol na kolená, a prvá myšlienka smerovala na najrýchlejší spôsob ako sa dostať na druhý svet. Stratil to, čo mal najradšej... Nevedel sa zmieriť s tým, že už ju nikdy neuvidí, že jej krásnu tvár zasype hlina ako alpská lavína, a drobná postava sa premení na holé kosti. Niekoľko dní nevyšiel z bytu, a želal si tam len tak, z ničoho nič umrieť.
Tak to teda bolo vtedy. Žiaľ sa doteraz zmenšil len o kúsok. Už týždeň striedavo sedel a ležal na posteli a nerobil nič. Bradu mu pokrylo čierne strnisko, a hlboké tmavé oči pod hustým obočím, majúce vždy taký sústredený a podmanivý výraz, boli teraz prázdne s mŕtve ako okná opusteného domu. Spoločnosť mu robil iba laptop a myšlienky. Uvedomil si, že tá pyramída zo štamperlíkov bola hádam predzvesť toho, ako to skončí. Nedokázal kresliť. Nemal pred očami inú inšpiráciu, len tmu.
Rozmýšľal o smrti. Ráno. Večer. Týždeň. Vždy. Je to naozaj až taký hriech, tá samovražda? Vraj Boh nám život dal, len on nám ho môže vziať. Žiadny človek. Ani on sám. Potichu, v kútiku mysle už rozoberal, či by to bolo dobré urobiť tabletkami, špagátom, žiletkou. Zmysel existencie odišiel, a na míle vzdialené mu boli aj problémy spoločnosti, na ktoré vždy upozorňoval a proti ktorým protestoval zvučným hlasom. Bolo mu jedno, či to bude, alebo nebude hriech, potreboval vykúpenie. Keď je ten Boh taký všemohúci a dobrotivý, prečo dopustil toto?! Prečo mi vždy berie to, čo mám najradšej?! V duchu zúril, ale po pár sekundách sa mu do mysle znova vkradla známa letargia a melanchólia.
Odrazu len položil dlhé prsty na klávesnicu, a v riadku na internetovej stránke s inzerátmi svietil odkaz „Hľadám niekoho, čo chce zomrieť“. Svietilo to tam jasne ako čierna neónová reklama. Hystericky sa zasmial, pričom jeho tvár nadobudla strašnú neľudskú podobu, a klikol na „odoslať“.
Sranda, táto smrť. Len príde, a človek zrazu zomrie. Srdce prestane biť, mozog rozmýšľať, a horúca krv ochladne. City sa rozplynú a myšlienky, akokoľvek brilantné, ostanú nevypovedané navždy. Hodia ho do zeme, privalia náhrobným kameňom, a onedlho naňho všetci zabudnú, nech si hovorí kto chce čo chce. „Naveky budeš žiť v našich srdciach“ – jasné... žvásty, ktoré ťa majú ukľudniť, že aj keď tu nebudeš, tak pre nich budeš stále živý. Neveril tomu...
Po pár týždňoch sa pomaly znova zmenil na človeka. Výzorom. Ale vnútri ostal otupený a chladný ako novembrový vánok. Nechcel mať rád, lebo ak by sa znova stalo toto, tak by o samovražde nerozmýšľal, ale rovno by konal.
O jeho obrazy sa začali zaujímať ľudia, spolupráca s ktorými by vyniesla balík. Za ich telefónne čísla poďakoval s úsmevom z ktorého ženské popadali na zem, a povedal, že si to musí ešte premyslieť.
O ničom ale nemusel premýšľať. Jednoducho s nimi nechcel mať nič dočinenia. Po večeroch sedával v baroch, alebo sa len tak prechádzal v sivastých uličkách v daždi, zisťujúc, že život mu už nemá čo nové ponúknuť. Že všetko sa opakuje. Že všetko dovtedy vzrušujúce je opozerané a nudné. Chlast mu neprinášal veselosť, farby a ceruzky rozptýlenie a dotyk pokožky iného človeka v ňom namiesto túžby vyvolávali signál, že treba čo najskôr zmiznúť preč, do samoty.
Do samoty, kde nesvieti slnko, ale človek sám.
Do samoty, kde je každý sám sebe pánom.
Do samoty, kde sedíme v kruhu, ktorý sa uzavrel, a okolo sa vznášajú nehybné obláčiky myšlienok.
Do samoty, kde sme pozbavení spoločnosti a učíme sa žiť podľa vlastného gusta.
Do samoty, kde sme milovaní tichom a samým sebou...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
bur
3. 1.januára 2009 22:43
no asi takto.VYHLASUJEM TA ZA HVIEZDU TOHTO VECERA.no asi takto.
2
absolutna parada a myslim ze na toto sa nic ine ani povedat neda
prosto...krasne
prosto...krasne
5
fakt skvele napisane, konecne nieco dobre a ine medzi tymi tonami braku
Napíš svoj komentár