Milovala popoludnia strávené v teplákoch s horúcim kakaom v ruke, ležiac pri fotkách a albumoch z detstva. V prehrávači si navolila svoju srdcovku od Simple Planu, pieseň Perfect, a začala listovať.
Na fotkách z ranného detstva sa na ňu usmievalo malé milé zeleno oké bábätko obklopené množstvom ľudí. Babky, dedko, mamina, krstná, otec. Prevracala stránky. Čím ďalej sa dostala tým väčší problém mala nájsť fotky, na ktorých figuroval aj jej otec. ... did I grow up according to plans?...
Dnes tomu nebolo inak. Otca videla veľmi zriedka. Raz- dvakrát týždenne a aj to sa ich rozhovory točili okolo tých istých neutrálnych tém. Jej škola, jeho práca. Minimum citových prejavov. Hlavne nech už to máme za sebou. ... Hey dad look at me, thing back and talk to me...
Vedela, že ju má rád, no prejavov lásky sa nemala chuť dožadovať. Stále to bolo o tom istom. „Radšej si choď upratať. Uč sa. Potrebuješ dobré známky.“ Bla bla bla. Pochvala? Pochopenie? Z času na čas a aj to len medzi rečou. ... I’m sorry, I can’t be perfect....
Robiť prvé kroky alebo mu niečo vyčítať či naznačovať ju už omrzelo. Možno je to chyba, ale takto to cítila. Neskutočne ju to trápilo. Rezať sa kvôli tomu? Uzavrieť sa do seba? Na to bola príliš hrdá. ...now is just too late and we can’t go back....
Bolo jej jasné, že stratený čas jej už nikto nevráti. Spomienky nikto umelo nedotvorí. Momentálna situácia ju však zraňovala omnoho viac. A on si myslel, že je všetko v poriadku...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
dreamagall
24. 4.apríla 2008 19:18
pekné
2
pekné, dobre napísané, super úvod, úryvky z pesničky tiež v pohode
bude aj pokračovanie?
bude aj pokračovanie?
Napíš svoj komentár