Láska, alebo presnejšie vzťahy ľudí ničia tento svet. Zabíjajú všetko. Hnusná a trpká bolesť, ktorá sa postupne vlieva do celého tela. Ničí hrubo a bolestivo všetko to, čo jej príde do cesty. Bolesť, ktorá mení ľudí, vo svete, kde len ťažko nájsť úprimnosť. Spôsobovala vojny v minulosti. Prítomnosti. A bude aj v budúcnosti. Nejde ju zastaviť. Obalí srdce i rozum. Navonok krásna a jemná vata. No presne tento jemný obal premení lásku v nenávisť. Nie je na ňu liek. Každý sa vďaka nej zmení... Preto je naozaj veľmi výnimočné stretnúť osobu, ktorá dokáže milovať a neublížiť. Aj keď bude vedieť o každej Vašej slabosti i schopnosti, nikdy to nepoužije proti Vám. O tom je láska. O dôvere. O bolesti. Je to zároveň aj najkrajší pocit na svete. Ľúbiť a byť ľúbený. Potvrdia to malí i veľkí.
Ona a on. Ich príbeh bol, ale niečím výnimočný. Oni mali, to šťastie, že zažívali iba to pekné. Teda, aspoň si to mysleli. To, ale neznamená, že ich životy boli jednoduché. Ich životy možno nie, no ich láska áno. Nekomplikovali to. Len žili jeden pre druhého a dávali zo seba to najkrajšie.
Keď sa spolu hrávali ešte ako deti, robili si srandu z dospelých. Z ich ľúbostných životov. Obom to pripadalo zvláštne a nepochopiteľné. No ako rástli a dospievali, bok po boku. Čoraz viac si začínali uvedomovať, že tá sila, čo ich neustále k sebe ťahá je láska. Ale nebolo to iba o láske a nesmiernej príťažlivosti. Bolo to aj priateľstvo. To, že nikdy nemali pred sebou tajomstvá. To, ako sa vzájomne podporovali a boli tu vždy jeden pre druhého v dobrom aj zlom, v zdraví i chorobe. V šťastí i nešťastí. Smútku i radosti. Bolo to ako keby žili podľa toho najkrajšieho manželského sľubu, ktorý kedy existoval. Bolo to niečo neuveriteľne silné a úprimné. Nebol moment ich života, ktorí by prežili v hneve na toho druhého. Milovali sa. Od prvého momentu ako sa stretli. Bolo im to súdené. Nikto nikdy nedokázal pochybovať o tomto silnom spojení dvoch mladých duší. Bolo to akoby žili v najkrajšej rozprávke. Aj tu sa uplatnilo, žili šťastne, až kým nepomreli.
Temno a búrka prišli rýchlejšie ako by obaja čakali. Pocity, ktoré sa iba ťažko dajú slovami opísať ich spájali do silného puta. No dnes v noci to bolo iné. Vo vetre bolo cítiť strach, ktorý sa šíril ako atrament po papieri až k jej obloku. Tieto pocity jej nedovolili spať. Obliekla sa a vyšla zo svojej izby ku schodom. Celý dom bol ako raj bolesti a smútku. Zrazu cítila, že musí odísť. Jej život sa v momente zmenil z krásnej vázy na ostré črepiny, ktoré už nikdy nebudú tvoriť jeden celok. Tak isto to bolo aj s jej vnútornými pocitmi. Nevedela, čo má spraviť. Napadalo ju len jediné. Musí ísť za ním. Nevedela prečo. Len vedela, že musí byť v jeho blízkosti. Netušila, že láska jej života umiera.
Črepiny strachu mal vo svojom srdci v ten večer aj on. Netušil prečo, iba vedel o ich prítomnosti. Nebojoval. Bol napriek obrovskému strachu pokojný a vyrovnaný. Jeho srdce pomaly obopínala bolesť. Stále to bolo silnejšie a silnejšie. No on cítil, že mu do žíl vniká chlad. Láska k nej, ho ale naďalej držala pri živote. Nevedel, či sa jej ešte dočká. Či ešte niekedy uvidí jej nádherne hlboký a úprimný pohľad. Či sa ich pery ešte spoja v tie vášnivé bozky. No nádej a viera v ich lásku mu dodávala silu.
Ich láska bola presne taká, ktorá píše dejiny ľudstva už od dávnych čias. Nepoznali ani dôvod svojich citov, iba vedeli, že sa narodili jeden pre druhého a sami za seba nikdy nedokážu toľko, ako keď sú spolu. To sa ale v ten večer zmenilo. Keď zosadla z koňa a vošla do dverí, videla čo nemala. Ležal v kaluži krvi a držal sa za brucho. Z jeho tváre bola čitateľná len bolesť a strach. V hlave mala zrazu myšlienku úteku. Nie úteku od neho. Dúfala, že to bol len zlý sen a zase bude všetko také krásne a úprimné. No nebol to sen. Nevedela, čo sa stalo, iba vedela, že spraví všetko pre to aby ho zachránila. V srdci cítila nepríjemné trieštenie, tá bolesť ju ničila zvnútra. Bola to bolesť lásky. Keď si k nemu kľakla, aby zistila ako moc zlé to je. Uvidela ten prosebný, no napriek tomu stále odvážny pohľad. Pohľad muža, ktorý jej ukázal krásy tohoto sveta. No realita bola horšia, ako si obaja mysleli. Nikto mu už nedokázal pomôcť. Pomaly ale isto umieral v jej náručí. Nebol to pekný pohľad, obaja vedeli, že prežívajú posledné spoločné sekundy, nanajvýš minúty. Bol to koniec ich spoločného života, všetkých tých nádherných okamihov, ktoré spolu prežili. To ale neznamenalo koniec ich lásky. Ani smrť nedokázala prelomiť to silné puto.
Od najhoršieho večera jej života, už ubehol viac ako mesiac. Stále tomu nedokázala uveriť. Nikdy nevyronila toľko sĺz, ako teraz. Od smrti jej milého nevyšla z domu. Nedokázala to. Nevedela myslieť na nič iné. Stále to mala pred očami. Od toho momentu, ako zomrel, sa už nikdy nevrátila k bežnému životu. Ani by sa o nej nedalo povedať, že by vôbec žila. Chodila ako živá mŕtvola. Takmer nič nejedla, nepila. Nemala chuť žiť. Robila to iba kvôli svojej rodine. Až príliš ich na to milovala, aby dopustila bolesť v ich dušiach. Oni boli dôvodom, prečo to ešte nevzdala a bojuje ďalej s týmto ťažkým osudom. Vedela, že keby zomrie, znamenalo by to koniec aj pre jej najbližších. A to nemohla dovoliť. Bolesť ju pevne držala vo svojom náručí. Boli ako v nekonečnom objatí. Celé dni len sedela pri obloku svojej izby a pozerala sa na prírodu, ktorá na rozdiel od nej žila. Nič nevravela. On bol posledný, kto ju počul prehovoriť. Nič nerobila. Iba sedela a hľadela niekam do diaľky. Do neznáma. Vedela, že sa už nikdy nebude vedieť tešiť zo života, tak ako kedysi. Bolo to, ako keby jej niekto vyrval dušu aj so srdcom z tela. Akoby niekto tancoval na jej utrpení a užíval si to plnými dúškami. Chýbala jej láska, cit a neha. Nebol to ale všeobecný nedostatok. Chýbal jej on. A nič na svete to nevedelo zmeniť. Jediné, čo cítila, bola bolesť a smútok. Obaja snívali o spoločnej budúcnosti. Ale tá, ako všetko, sa v jedinom okamihu rozpadla na miliardy nezlučiteľných častíc.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár