Zelené more

Natiahnem ruku po vypínači a rozsvietim svetlo nad toaletným stolíkom. Vezmem do rúk labutenku s púdrom a starostlivo pozakrývam modriny na krku a podliate oči. Vytieňujem si očné viečka a zvýrazním oči maskarou. Na pery nanesiem lesk. V mysli si pripravujem už snáď stýkrát rozhovor s mojím manželom : „ Bolia ma tvoje údery. Nemôžeš sa ku mne takto správať. Veď som sa ničím neprevinila. Viem, že ti nechutí, čo navarím a priznávam, že som ti zabudla vyžehliť tvoju obľúbenú košeľu, ale ja sa naozaj snažím. A toto predsa nie sú dôvody na bitku. Nevládzem už ďalej takto žiť. Sily ma opúšťajú a rany, ktoré si mi spôsobil ma ničia. Tie na tele sa zahoja, ale čo moje srdce? Odchádzam od teba. Dlho mi trvalo, kým som sa k tomu odhodlala a nechcela som, aby to takto skončilo, ale ja už ďalej naozaj nevládzem!“
Ešte si zvýrazním líčka, aby som nevyzerala ako chudera. Uviažem si vlasy do uzla, aby ma nemal za čo ťahať a som pripravená. Ešte raz skontrolujem, či večera ešte nevychladla a porovnám uteráky tak, aby boli v zákryte, tak ako to má rád. Snáď je všetko v poriadku.
Počujem odomykanie dverí. „Zídem dolu a hneď mu to poviem!“ myslím si. Idem.
Stojím rovno pred ním. „Len sa mu nepozeraj do očí. Tie zelené oči ťa nesmú oslabiť, hoci sú tak hlboké. Nie, nepozeraj mu do očí!“
Berie moju dlaň do svojej a jemne ma priťahuje k sebe. Nádherne vonia. Presne tak, ako keď som ho spoznala. „Vyzeráš nádherne.“ šepká a jemne mi podoberá spodnú peru svojou. Vždy to robí. Je tak nežný ako to dokáže len on. Otvorím oči a už sa topím v tom jeho zelenom mori. Vyťahuje spoza chrbta kyticu orgovánu. Vie, ako veľmi milujem orgován. Natrhal ho u susedov na záhrade. Poznám tu farbu.
Konečne sa zhlboka nadýchnem a poviem : „Vitaj doma, miláčik.“ Viem, že viac už nepoviem.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu