"Zas ti straší v bedni!" s týmito slovami definitívne utíšim pohrebné zvony ozývajúce sa z diaľavy.
A deň pokračuje. Každý jeden úsmev je však len predzvesťou tragédie. Snažím sa samú seba presvedčiť o tom, že je to všetko len môj hlúpy pocit, výplod mojej fantázie. V hĺbke však veľmi dobre viem, že skutočnosť je úplne iná, tak neľútostná...
Deň, svetlo... Prečo mám teda ten neznesiteľný pocit, že sa utápam v temnotách? Prečo tá horkastá pachuť skazy a beznádeje maskovanej hlukom sveta okolo mňa?
Prichádzam domov. Sledujem komédiu, ale nepripadá mi vtipná. Za iných okolností by som sa smiala, ale teraz... Čo je to do pekla so mnou?? Alebo... Opäť tá dotieravá otázka...
"Mala by si sa dať liečiť" ozve sa vo mne a venujem odrazu v zrkadle cynický pohľad. Sadnem si k počítaču. Prečo nemám chuť ho zapnúť?
Malú chvíľu je všetko úplne klasické. Malú chvíľu, ktorá mala byť večnosťou. Mala, ale nebola.
Článok, ten hlúpy článok! Nadpis. Po jeho prečítaní sa mi zakrútil svet a na malú chvíľu som stratila rovnováhu. "Gitarista bývalých Sentenced Miika Tenkula je mŕtvy..."
"Nie, nie, nie! Ďalší nechutne morbídny a nepodarený žart! Neverím, nechcem..." Pretieram si oči a neustále sa ubezpečujem, že sa nachádzam v sprostej nočnej more. Čím väčšmi sa však o to snažím, tým som si istejšia, že tomu ani sama neverím... Je to naozaj tak! V hĺbke to viem, ale i napriek tomu to neustále popieram.
"Bol tak mladý, veď mal len 35!"
A vtedy si spomeniem na môjho kamaráta. Bolo to také isté. Tie isté slová "Neverím tomu, veď mal len 16!" A predsa to bola skutočnosť. Plač, krik, popieranie - nič z toho to nedokázalo zvrátiť. Nič! Ani Miika už medzi nami nie je, je to neľútostný fakt. Akokoľvek sa ho snažím vyvrátiť, je tu. Tá pravda, ktorú sa nikdy nechceme dozvedieť. Ktorá sa nemala premietnuť do reality.
Ešte včera som uvažovala nad tým, aké by bolo fajn, keby Sentenced zorganizovali posledný koncert. Jeden jediný koncert po mnohých rokoch, nejakú pamiatku, odmenu pre verných fanúšikov. Nikdy som sa nezmierila s ich rozpadom. Nikdy! Vždy som očakávala chvíľu, kedy ich opäť uvidím spolu na jednom pódiu. Moje najväčšie hudobné lásky, mojich odsúdencov. A teraz? Teraz je to všetko preč. Neostalo nič, ani len pozostatky nádeje, len jeho pozostatky... – this is the end of the road. Definitívne.
Tak mladý, talentovaný gitarista, tak perfektný skladateľ, úžasná osobnosť... Kde nastala chyba? Neustále sa na to snažím prísť... Alkohol! Opäť ten hlúpy alkohol, odporná legálna droga! Najväčší vrah, no i napriek tomu verejne akceptovaný! Zabijak ľudského šťastia! Nevraždí jednotlivcov, ale celé ich rodiny, ktoré už na večnosť ostávajú poznačené. Prachy - tie hýbu svetom a alkohol ich produkuje, tak prečo sa o ne oberať? Čo tam po nejakom ľudskom živote, ten je v porovnaní s prachmi v štátnej kase len zrniečkom piesku... Áno, „sme len padajúcimi listami vo vzduchu, rozptýlenými zrniečkami prachu...“ Tentokrát sa pravdy vychádzajúcej z tejto vety dotýkam viac, než kedykoľvek predtým.
Neviem čo dodať, stále tomu neverím. Stále ho mám pred očami, usmieva sa na mňa z dvd Buried Alive... A teraz? Kde si? 6 stôp pod zemou. To jednoducho nemôže byť skutočné! Nie, nie, nie!
Opustený byt, mŕtve telo - príčina neznáma, ale každý dobre vie, čo sa stalo... Alkohol... Jeho tajná vášeň, vášeň, ktorá sa po rozpade Sentenced zmenila na posadnutosť... Skončia tak všetci? Skončí tak Ville, aj môj najdrahší Sami Lopakka? Nie a ešte raz nie - naozaj je to len nočná mora, musí byť!
19. 02. 2009 - obyčajný deň? Nie, pohreb. Pohreb pre všetkých, pre ktorých znamenali Sentenced toľko, čo pre mňa... Jeden z ich zakladateľov sa teraz rozkladá v hĺbke zeme... Všetko sa rozpadá... Kapely, vzťahy, životy, ľudia... Všetko. Prečo by to malo niekoho zaujímať? Ďalší prípad o ktorom sa nik nedozvie. Len ďalší človek. Štatistika. Fínsko smúti - Dnes možno, ale čo o 2 dni? Neostane nič, ani len spomienka. Zvyšok Európy je príliš zamestnaný hospodárskou krízou, čo je to jeden ľudský život? Zanedbateľný detail. Detail stratený v mase miliárd spotených ľudských tiel...
Smrť - dôvod na to, aby sme prestali piť? Kdeže! "Miika zomrel - poďme sa ožrať!" Asi takto zareaguje väčšina jeho priateľov a fanúšikov...
Miika tu už viac nie je. Mal tu byť. Nespravodlivé? Ako celý tento svet. Mladí, talentovaní ľudia, ktorí majú pred sebou celý život končia v tmavých rakvách. A prečo? Lebo si mysleli, že sú nesmrteľní... Že sa im nemôže nič stať, že vyhrajú aj nad smrťou. Že ani tá na nich nemá dosah, že alkohol, ani nič iné ich nemôže ohroziť.
A tak hľadím von oknom, za ktorým sa odohráva smútočný obrad. Snehový pohreb. Chujavica. Príroda ho oplakáva... Tá príroda, ktorej súčasťou sa stal. Tá príroda, ktorá ho pohltí vo svojich útrobách. Mala by som nariekať. Z oka sa mi však nekotúľa ani jedna jediná slza. Stále tomu totiž nedokážem uveriť. Mala by som povedať: "My heart went down with you, at your funeral I was buried, too... My life - it ended with yours and I exist no more..." Asi by som mala... Odzrkadľuje to všetko, čo cítim. Ale nemôžem. Môj život neskončil a rovnako ani Miikov. Žije a bude žiť na večnosť! Bude žiť v hudbe Sentenced, bude žiť v nás...
Hrá mi pieseň Lower The Flags... Uvažujem nad tým, či Samiho pri písaní tohto textu napadlo, že sa jedného dňa bude natoľko vzťahovať na jeho blízkeho priateľa, na niekoho, kto s ním toľké roky pôsobil v jednej kapele... „Je preč, je mŕtvy. Kým ticho blúdime hmle, je slobodný. Zbohom priateľ, budeš nám chýbať. Dobrý muž zložil vlajku... Aj keď je preč, bude žiť v našej pamäti. Teraz spí v pokoji, váha sveta už nespočíva na jeho hrudi. Budem si navždy pamätať to svetlo zármutku.“ Táto pieseň sa pre mňa stáva symbolom, spomienkou na neho. Prečo mi aktuálne hrala tak často? Prečo som si ju počas týchto dní púšťala až zarážajúco pravidelne, zatiaľčo inokedy som uprednostňovala úplne iné skladby? Náhoda, alebo predzvesť toho, čo sa udeje? To sa už asi nikdy nedozviem...
Čas letí... Je tak nevyspytateľný. Dnes pochovávame Miiku, zajtra možno niekoho ďalšieho, ktorý nám bol rovnako blízky, možno dokonca ešte viac...
Bol to normálny deň, ktorý sa nemal skončiť takýmto spôsobom... Normálny deň, ktorý vystriedala noc. Slnko zapadlo a nastal súmrak, chvíľa, ktorá mala pominúť. Mala to byť len normálna noc, ale nebola. Tentokrát zapadnuté slnko nevychádza, slabým lúčom svetla v tejto tme je len pohrebná pieseň, hrajúca z môjho prehrávača, lúčiaca sa s časťou môjho bytia. Lúčiaca sa s ním. S jej tvorcom, gitaristom mojej najobľúbenejšej kapely, kapely, ktorá ma drží (a navždy bude) nad vodou. S gitaristom kapely, ktorá pre mňa nie je len kapelou, ale životným pilierom. Mojou dušou i srdcom. Gýčové? Sentimentálne? Patetické? Možno! Ale určite predovšetkým skutočné... Rovnako skutočné ako to, čo sa stalo, rovnako skutočné ako život a smrť. Skutočné ako krátky čas jeho života, krátky, no naplno využitý.
Nikdy nezabudnem. Spi sladko a pokojne. RIP - navždy v našich srdciach....
A na koniec už len slová Sentenced:
„We´ll lose the ones we love, the ones we most adore, yet go on, we go on. And now here I stand as the shadows grow deep with the death on my hand at your grave I weep. You left this world without shedding a tear, without hope, without fear...“
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
noregrets
22. 2.febuára 2009 09:40
Smutné,ale za to veľmi pekne a zaujímavo napísané..Aj také veci sa v živote stávajú a taktiež keď sa dozviem také niečo tiež tomu dlho nemôžem uveriť.A s tým alkoholom samozrejme súhlas.
Napíš svoj komentár