Škoda, že vtedy čas beží tak nenávratne rýchlo. Tie chvíle mám navždy zapísané v hlave.
Viem, že sa ešte milion krát zopakujú, ale viem, že nie v najbližšej dobe.
Viem aj to, aké silné emócie to pre nás boli.
Ja.. Ja to cítim. Niekde vo vnútri mi niečo zviera srdce. Láska, beznádej ja neviem. Len chcem, vrátiť dva týždne čas dozadu.
Chcem vyskočiť zo sedačky keď zazvoní, vo dverách mu vtisnúť na pery pusu,
chcem sa oňho oprieť, zababrať ho šlahačkou a potom smejúc sa zlízať ju,
chcem sa s ním maznať, hrať, naháňať
chcem vedľa neho zaspávať.
Chcem..
Ale čo keď sa mamka vráti, už nemáme tú 100% slobodu. Bude to krásne aj tak, tak ako pred tým. Ja len, že tieto dva týždne bolo to najkrajšie čo som za celý život zažila.Keď sa pozriem na miesta kde sedával mám chuť plakať. Prečo? Veď je stále môj.
Možno je hlúpe, že to stále píšem, ale srať na to, ja ho kurevsky milujem.
Niekto zvoní. Žeby Buco?
No nemiluj ho ..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár