Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo, uprostred kráľovstva vysokánsky vrch stál a na tom vrchu vysokánsky zámok. Kto v ňom býval? Kto v ňom žil? No predsa rozprávkový kráľ Ondrej, kráľovná Zdenka a malá princeznička Klaudia. Všetko bolo v poriadku, lebo zámok bol naozaj zlatý, kráľ bol naozaj kráľ, aj kráľovná bola ozajstná kráľovná. Princeznička bola tiež ozajstnou princeznou - a to bola chyba. Lebo princeznička chodila v dlhých strieborných šatách a vôbec sa v nich necítila dobre. Obúvala si mäkulinké topánočky posiate diamantmi, ale ani troška sa jej nepáčili. Na hlave mala zlatú korunku ale aj tá jej zavadzala. Chybu princeznička nevidela v tom, že mala kráľovskú krv ale to, že musela nosiť takého honosné šaty. A vždy, kde je jedna chyba, nájde sa ich viac. Princeznej sa nepáčil ani jej krásny zlatý zámok. „Je tu zima ako v nebi.“ – Povedala princezná každé ráno a zadrkotala zúbkami. „Chcem bývať v malej teplej chalúpke.“ Nikto si ju nevšímal, veď to bola len malá princezná. Klaudiu, našu princezničku, štvalo, že je dcérou jediného všemohúceho kráľa široko-ďaleko. „Oh, ja nešťastná! “ Vzdychla si ráno aj večer. „Prečo som sa ja dostala do takejto zlej rozprávky o kráľovi, že som jediná kráľovská dcéra? Prečo som sa ja nedostala do rozprávky o kráľovi, ktorý mal sedem dcér alebo aspoň tri alebo dve! Mala by som sestričku a hrali by sme sa bábikami a nebola by to takáto otrava! “ Nikto si nevšímal princeznino vzdychanie. Prečo si ju nikto nevšímal? Každá poriadna princezná musí predsa čakať kým dorastie, potom ju unesie nejaký drak a bude musieť ju vyslobodiť nejaký princ. Raz večer si raz princezná povedala: „Nechcú mi dať sestričku, tak si pomôžem sama! “ Chytila pastelky a na stenu si namaľovala malú bábiku. Spravila jej hnedé očká, červené ústa a čiernovlasé vrkôčiky. Potom sa k nej princeznička postavila a začala sa sňou zhovárať: „Teraz už nebudem opustená, budeš moja sestrička a budem Ťa volať Amina...“ Ale čo sa to deje ? Princeznička hľadí a zdá sa jej, že sa na ňu usmieva ten jej obrázok čo namaľovala na stenu. Princezná si pretrela oči a uvidela, že bábika naozaj sa usmieva a rukou si hladí vlásky. Bábika sa usmiala a spravila Hup, a skočila princezničke rovno na vankúš. „Pravdaže som ozajstná! “ zasmiala sa bábika ešte raz. „Aj ty si ozajstná tak sa budeme ozajstne hrať. Vždy večer k Tebe prídem a cez deň budem na tvojej stene, aby nikto nezbadal, že máš sestričku. “ Tak to išlo mesiac, dva, až tu jedného dňa kráľovná Zdenka povedala: Dcéra moja presťahuješ sa na pár dni do inej izby, lebo zámok sa ide maľovať. Steny sú začmudené a v tvojej izbe sú aj nejaké čarbanice. „Nie, nebude sa maľovať, zmažete mi moju Aminu a ja znova budem sama! “ „To sú hlúposti! “- Povedal kráľ a dal vymaľovať jej izbu. Amina zmizla a Klaudia si nemohla nakresliť novú, lebo jej vzali všetky pastelky. Princeznička plakala, plakala, až z toho ochorela. Nemala chrípku, ani zápal pľúc ale bola šialene smutná pre nedostatok kamarátov. Kráľovná sa čudovala, prečo je malej princezničke tak zle, veď nosí samé honosné veci a aj korunku. Lekár Marekus jej na to odpovedal: „V príručke praktického odievania sa píše, že bytosti zvané deti, sa majú obliekať do teplákov alebo sukní nie do šiat čo sú po zem a do nevhodnej obuvi pre hravé deti.“ Doktor Marekus sklonil hlavu pred kráľom a povedal : „Najjasnejší Pane, vaša dcéra by nemala nosiť strieborné šaty, honosné topánočky a ani rôzne iné veci ktoré sa nehodia na činnosti zvané slepá baba alebo naháňačka. Ak Vašej dcére nedáte vhodnú obuv a neodejete ju do šiat primeraných jej veku, neručím za jej zdravie.“ A tak hneď na druhý deň cupitala dole kopcom s jednoduchými topánočkami, v sukničke, košieľke a s nádhernou mašľou vo vlasoch. A okamžite zbadala medzi dievčatami jedno dievča čo malo hnedé očká, červené ústa a čiernovlasé vrkôčiky. a spýtala sa jej : „Ako sa voláš? “ „Annamária“- Odpovedalo dievčatko. „Dobre, ja som Klaudia, “ – povedala šťastne princezná – „Ty budeš moja sestrička a budem Ťa volať Amina, smiem“ Annamária súhlasila a od tej chvíle už Klaudia nebola smutná a chorá, ale šťastná a zdravá. A neskôr prišiel aj princ, ale o tom je už iná rozprávka.

 Rozprávka
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár