Na zemi opadané lístie, ešte aj ono vám pripomína samotu. Stále dokola bľabotanie o viere a nádeji. O hodnotách života. Ešteže som taký flegmatik, a neberiem to vážne. Hoci aj ja mám občas pocit smútku. Snáď začne pršať, nech na entú umocní môj strach zo samoty. Už nikomu neverím. Svet je plný lží a neistoty. Ako sa mám tešiť na ďalšie ráno, na ďalší „skvelý“ deň, po ktorom sa budem cítiť ešte viac pod psa??? Keby som mal pre koho žiť. Ale ani to nejestvuje. Umriem sám. A ak sa lásky nedočkám do 20. narodenín, dám si jed. Takže nie som až taký flegmatik, za akého sa považujem. Ale slovo snáď dodržím.
Už nechcem žiť takýto život. Ale prečo smoklím do vankúša pre takú sprostosť? Veď mám iba 16!!! A v takom veku sa ešte neumiera. Lenže ja už nechcem žiť. A to, že som taká depresívna...To neriešte, to sa stáva. Prečo nemám niekoho, s kým by som si aj bez slov rozumela? Je vôbec na svete niekto, kto má podobné myšlienky ako ja? Prečo sakra dúfam v nemožné? Aj tak ma nikdy nikto nebude ľúbiť. Nezaslúžim si to.
Odchádzam. Tak za mnou neplačte, nemáte prečo. Síce ešte nemám 20, ale celé 3 roky by ma čakať nebavilo. Tak zbohom, mal som vás rád.
Čo tu preboha robí ten chalan? To už ani zomrieť nemôžem v súkromí? Ale čo ak má za lubom to isté? Drží v ruke nejakú fľaštičku a píše niečo na kolene. Ale prečo stojí pri koľajniciach? Skúsim sa k nemu priblížiť...
Tak. Posledných pár riadkov svojej láske, ktorá ma nechala. Čo to stvára to dievča? Prečo sa rúti týmto smerom? Tú obálku s listom na rozlúčku si strčím do vrecka a idem tomu dievčaťu naproti.
„Nechcem ťa pri niečom dôležitom rušiť, ale rada by som tu umrela. Osamote.“
„Tak toto nemyslíš vážne! Aj ja chcem spraviť to isté. Ale nejak veľmi sa mi do toho nechce, keď tu mám niekoho, kto to uvidí. Chcel som to spraviť sám.“
„A môžem sa ťa opýtať, prečo to chceš spraviť? Možno máme rovnaký problém.“
„Je to kravina. Kvôli takej blbosti by si sa ty istotne nezabíjala.“
„Je to láska, však?Kvôli nej som tu ja...“
„To hádam nie! Ale...Aspoň viem, že sa jediný kvôli láske netrápim. Že si tu ty...“
„Lenže je to strašne bolestivé a ja to už ďalej nevydržím...“
Objímu sa.
„Prosím ťa, neplač...Lebo začnem aj ja..Veľmi ťa prosím.“
„Ako si chcel zomrieť?“
„Jed“
„Ja som sa chcela podrezať...Ale tvoj spôsob je lepší, menej krvi...Musím si to zapamätať.“
„Nemali by sme od tých koľajníc odísť? Pokecáme si, možno nám to prejde, keď sa s tým podelíme s niekým iným.“
„Nechceš, aby som si ublížila?“
„Poznám ťa síce len krátko, ale nechcem ani aby si bola smutná..“
Ten chalan sa mi páči. Je milý a dosť smutné prvé stretnutie, ale aj tak je mi niečím blízky.
Je možné, že som lásku stretol vtedy, keď som chcel svoju púť na tejto zemi ukončiť? Ani sám tomu neverím. Dúfam, že je to osoba, s ktorou budem tráviť svoj čas...Nejaká kamoška alebo niečo podobné...
„Kto bol ten hajzel, a zlomil ti srdce?“
„Nebudem to až tak do detailov rozoberať, ale stalo sa to nejako takto: Boli sme spolu na počudovanie dlho, 4 mesiace. Stále mi dookola opakoval, ako veľmi ma ľúbi a čo všetko pre- neho znamenám. Teraz viem, že stále klamal, podvádzal ma s mojou najlepšou kamarátkou. A ešte s ňou flirtoval aj pred mojimi očami, taký bol odporný. Ja som to vtedy nejak neregistrovala, vieš ako sa človek správa keď je zaľúbený. Žila som len preňho, tešila som sa až dovtedy, kým mi tie ružové okuliare nespadli. Vtedy som to pochopila. Rozišla som sa s ním ja, ešte drankal u mňa ďalšiu šancu, že neurobil nič zlé, že to ľutuje a že to napraví.
„Najradšej by som všetku tú bolesť, čo ti spôsobil, prevzal na seba, ešte by som to zniesol...“
„To by bolo od teba milé, lenže sa musím naučiť takéto situácie riešiť, je možné, že sa niečo podobné ešte zopakuje...“
„Ak ti nejaký chalan spôsobí takú bolesť, zabijem ho. A to, že bude mŕtvy, ešte tvoju bolesť nepohltí, že?“
„Ale, nebuď taký môj hrdina, veď ma poznáš iba polhodinu...Nevieš, aká som..“
„To síce neviem, ale snažím sa to zistiť.“
„Tak mi porozprávaj o tvojom probléme s láskou..“
„Mal som dievča. Bola odo mňa o 2 roky staršia. Miloval som ju ako nikoho iného. Po pol roku mi povedala, že si ma nezaslúži, a že som pre ňu pridobrý, a že mi nechce strpčovať život...A odišla. Navždy. Nič viac nepovedala, nič som asi pre ňu neznamenal. Dokonca sme sa milovali, myslel som, že ostaneme navždy spolu, že ona bude jediná, ktorej obetujem svoje panictvo. Bohužial, bol som pre ňu asi príliš mladý, možno príliš detský alebo priveľmi milujúci. Doteraz to neviem...“
„Ako môžu byť niektorí ľudia takí krutí? Nechápu, čo tomu druhému spôsobia? Ja vždy poviem konkrétny dôvod rozchodu. Nenechám niekoho,aby sa trápil ako ty. Teraz som pochopila, prečo si tak chcel umrieť. Mňa by to položilo...“
„Teším sa, že si to nemusela zažiť. Neprajem to ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi..“
„Chcela by som chlapca ktorý by pre mňa obetoval aj seba, to čo je mu najdrahšie, chcela by som poznať celú jeho lásku...Aby miloval najviac iba mňa...“
„Taký sa raz objaví, to mi ver...“
„Veď by sa do mňa nikto nezaľúbil, nezaslúžim si to...“
„Ale zaslúžiš. Si to najlepšie dievča, aké som kedy stretol...Teda ak nepočítam bývalú, ktorú som miloval viac ako všetko na svete...“
„Neplač, veď nemáš prečo...Prosím, neplač...“
Objíma ju...
„Chcela by som, aby si ma držal vždy, keď mi bude smutno..“
„To ti nemôžem sľúbiť. Ale posnažím sa, veď by som ťa nenechal trápiť sa...“
„Lenže ty miluješ ešte stále ju, nezáleží ti na mne..“
„Záleží. Viac ako si myslíš...A na tú babu som už zabudol len sa mi občas otvoria rany na duši, tak ako dnes, a je mi clivo..“
V náručí:
Keby tak táto chvíľa trvala večne. Je mi s ním tak dobre, chápe ma, a je možné, že ma má aj rád... Lenže ako sa hovorí...dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš..Ale myslím si, že on mi neublíži...
Tá baba je proste skvelá. Nebodaj som sa do nej zaľúbil?! Musím si ešte city k nej ujasniť. Ale snáď to dobre dopadne...
Správa v novinách:
Dnes nadránom našla mestská polícia dvoch mladých ľudí. Príčina ich smrti je zatiaľ neznáma, hoci okolnosti nasvedčujú tomu, že sa táto dvojica zabila podobne ako Shakespearov známy pár Rómeo a Júlia. Dievča si podrezalo žily a chlapec sa otrávil arzénom. Pri nich ležal list na rozlúčku, ktorý venovali všetkým tým, čo spoznali lásku:
Ak čítate tieto riadky, už sme pravdepodobne mŕtvi. Tak vám chceme povedať ako sa to vlastne stalo. Stretli sme sa dnes presne na tomto mieste. Obaja sme sa chceli zabiť kvôli láske. Porozprávali sme sa a dali sa dokopy. Pochopili sme, že láska netrvá večne. A je len jeden spôsob ako ostať spolu naveky. Tak sa to prihodilo. A prepáčte, že sme sa inšpirovali Shakespearom, ale takáto smrť sa nám zdala najromantickejšia. Odkazujeme vám z neba, že láska naozaj EXISTUJE. Len ju treba nájsť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
michalda
5. 3.marca 2009 17:36
To si vymyslela ty? Ako nie je to zlé, ale na prvý krát možno trochu klišovitá zápletka a niektoré tie doplňujúce vety medzi tým, ako napríklad - objíma ju - ja by som dala, podišiel k nej a bez slova ju objal. Vieš, niečo čo tomu dodá vážnosť, takto to vyzerá ako divadelná hra zmiešaná s románom... ale to sa spraví časom, máš veľmi zaujímavý štýl vyjadrovania, určite v tom pokračuj, a dúfam že ťa moja kritika nejako neodradí...
Napíš svoj komentár