....Tak natiahni ruku a dotkni sa ich....

“Chcela by som sa dotknúť hviezd,” povedala tichým hlasom a zdvihnúc hlavu upriamila pohľad smerom k oblohe.
- Tak natiahni ruku a chyť si ich – pozrel na ňu svojím typicky zlatým, bezstarostným úsmevom, ktorý milovala.
“Vieš, že to nemôžem. “
- A prečo nie? Postav sa na špičky a poriadne natiahni ruku. Nie je to veľký problém. – Jeho zrak sa tiež upriamil na nezvyčajne jasnú nočnú oblohu posiatu peknunkými blikotajúcimi svetielkami.
„ NO jasné. Pre teba je všetko také jednoduché a prosté. Nikdy sa ničím nezaťažuješ. Svet je gombička, však?“
- A prečo by nemal byť? Na čo si budem zbytočne komplikovať život? -
„ No práve. Niekedy môže byť tá komplikácia oveľa krajšia a úžasnejšia ako bezstarostný život. Komplikácia niekedy môže stáť za to.“
- Ále prosím ťa. Tak ja dávam prednosť bezstarostnosti. Mám rád keď je všetko prosté a jasné. –
„To ja veľmi dobre viem. Ale takto môžeš prísť o niečo výnimočné.“
- Ha, takto hovorí tá pravá. Tá, ktorá sa bojí aj natiahnuť ruku, aby sa dotkla hviezdy. –
„Máš pravdu. Bojím sa. Bojím sa, že to bude ešte krajšie ako som si predstavovala. Že sa tej hviezdy už nebudem vedieť vzdať. Budem sa jej chcieť dotýkať a hladiť ju stále.“
- NO tak to jednoducho spravíš. Nevzdáš sa jej. Veď kto ti povedal, že by si sa jej musela vzdať? Dotkneš sa jej kedy sa ti len zachce. –
„Ty to nechápeš, však? Nikdy si nevedel čo v skutočnosti chcem.“
- Tak teraz naozaj netuším o čom rozprávaš. –
Zasmiala sa tak prirodzene až ju to samu prekvapilo.
„ Hej, alebo len nechceš tušiť. Nikdy si to nechce. A máš jednu úžasnú vlastnosť, že to, čo si nechceš pripustiť k telu si k nemu ani nepripustíš. Ato ti neskutočne závidím.“
- No a? Človek by si mal k sebe pripustiť len to, čo sám chce. –
„Uhm. Nie všetci to dokážu.“
- Keby som ja túžil po tej hviezde, tak sa jednoducho natiahnem a vezmem si ju. –
„Ha. Jasné. Ale tebe by nestačila len jedna. Ty by si chcel všetky, ale v konečnom dôsledku ani jednu nie skutočne.“
- Mám dlhé ruky. Môžem si to dovoliť. –
„Uhm.“ Pozorovala jeho sebavedomý úsmev, ten ktorý mala tak veľmi rada a zároveň ho aj nenávidela. Nenávidela ten úsmev pre jeho sebaistotu, pre pocit neodolateľnosti, ktorý z neho vyžaroval. Zároveň sa ho nevedela nikdy dostatočne nabažiť, pretože rozjasňoval celú jeho tvár a robil ho neuveriteľne pekným a zlatým.
- Tak čo? – upriamil na ňu pohľad.
„Čo?“
- No čo? –
„ Veľmi túžim po tej hviezde. Ale viem, že ju nikdy nemôžem mať.“
- Môžem ťa zdvihnúť....tak aby si na ňu dočiahla. Vieš, že pre teba to spravím. –
„Myslím, že by si ma nevládal.“
- Ale nie. Neboj sa. Udržal by som ťa. Nedovolil by som, aby si mi spadla. –
„ Chcela by som ti veriť. Fakt. Ale poznám ťa.“
- Ako to myslíš? –
„ Niekedy mám pocit, že ti záleží len na sebe samom. Nerobíš to vedome. Ale nikoho si nikdy nepripustíš k telu.“
- No a? Vravel som, že si nerád život komplikujem. Takto mi to vyhovuje. –
„A napriek tomu alebo vďaka tomu máš to, čo chceš.“
- No vidíš. A to bez zbytočností ktoré by mi skomplikovali život. –
„Tým myslíš city?“
- Uhm. Presne. Na čo zbytočne do vzťahov pliesť city? Vidíš....nemám ich a som spokojný. Nič mi nechýba. –
„ Vieš kedy si uvedomíš čo si skutočne mal a ako ti na tom záležalo? Až keď to stratíš. Možno keď niekedy prežiješ čokoľvek čo bude mať niečo spoločné s citom, tak pochopíš, že to je presne to, čo ti doteraz chýbalo.“
- Ha. No myslím, že toto mi nehrozí. –
„Škoda.“ Opäť zdvihla hlavu k nebu, aby sa slzička ktorá sa usilovne snažila preraziť na povrch zase poslušne vrátila na svoje miesto.
- Tak čo? Chceš sa ich dotknúť? Mám ťa zdvihnúť? –
„Nie. Rozmyslela som si to.“
Na tvári sa mu zjavil jeho typicky známi úsmev a ona mala v tej chvíli neovládateľnú chuť mu ho odstrániť z tváre. Rozmýšľala čo spraví. Môže mu hodiť niečo do hlavy. Napríklad tehlu. Ale tá bohužiaľ/našťastie nebola po ruke.
- Rozmyslela? NO dobre. Ako myslíš. Ale prestaň sa tak na mňa pozerať. –
„Ako tak?“ nechápavo zdvihla hlavu a pozrela sa mu priamo do oči.
- Tak obviňujúco. A vyčítavo. –
„ Prepáč. Už sa na teba tak nepozriem.“
- Čo vlastne odo mňa chceš? –
„Chcem to jediné, čo mi ty nemôžeš dať.“
- Prečo si to myslíš?
„Lebo by to pre teba znamenalo zbytočnú komplikáciu.“
- Prosím ťa prestaň. Poznáš ma. Ja som ten posledný kvôli ktorému by si sa mala trápiť.
„ Veď práve. Poznám ťa až pridobre. A aj napriek tomu.....jednoducho som hlúpa.
- Vieš, že toto nie je pre mňa........A ty? Niektoré city nie sú až také skutočné a silné ako si myslíš. Často sú len ilúziou. –
„Ani niektoré komplikácie nie sú také veľké ako sa ti zdajú. Niektorí ľudia si myslia, že si nimi zamotajú život. No niekedy je to také, jednoduché a prosté ako dotknúť sa hviezd.“

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu