Prišiel práve keď ho potrebovala.......keď jej telo aj jej vnútro potrebovala cítiť niečiu blízkosť......

Prehodila sa na bok, otvorila oči, ale vôbec nič neznačovalo že by už bolo ráno. Za oknom sa rozprestierala nezvyčajná tma. No budík jej neomylne naznačil, že nech sú jej pocity akékoľvek je čas vstávania. Postavila sa a jej bosé nohy sa dotkli chladnej dlážky. Telom jej prebehli zimomriavky. Prehodila si cez seba župan a namierila si to do kúpeľne. Cestou sa pozrela z okna a jej začínajúca nechuť k tomuto dňu sa razom ešte zväčšila. Kvapky dažďa stekali po skle a ešte aj ulice boli akési tichšie. Mala dojem, že aj motory áut idúce po ceste vydávajú slabší zvuk ako zvyčajne.

Keď vyšla z vchodu zatúžila sa opäť ponoriť do krásneho tepla svojej postieľky, prehodiť si cez hlavu perinu a ignorovať dnešný deň. No namiesto toho vystrela svoj pestrofarebný dáždnik, ktorý sa svojou veselosťou vôbec nehodi k dnešnému sychravému ránu a prekračujúc mláky sa vydala vpred.

Jej život bol preplnený ľuďmi a zároveň bol taký prázdny. Túžila po niečom, čo jej žiadny z tých ľudí nedokázal dať. To, čo si priala najviac, nemala. Nevedela presne, čo chce. Len vedela, že to nemá. V jej blízkosti bolo veľa chalanov, ale ani z nich netušil čo sa odohráva v jej vnútri. Nevedela to ani ona sama.....

Dnes boli aj ľudia, zákazníci,ktorí sa u nich zastavili nejakíodmeranejší, chladnejší, pristupovali k nej s väčším odstupom. No ona sa málokedy tým nechala odradiť. Túto prácu mala rada. Rada komunikovala s ľuďmi. Vždy bola veľmi priateľská, usmiata, ochotná pomôcť s čímkoľvek. Ale dnes sa jej akosi ani toto nechcelo.
Väčšinu času len hypnotizovala hodinky a snažíla sa silou telepatie posunúť ručičku ukazujúcu čas, aspoň o takých sedem hodín dopredu.

Vychádzajúc z roboty si uvedomila, že musí zájsť ešte do potravín. Nechcelo sa jej. Aj keď už nepršalo, vzduch bol ešte chladnejší ako ráno. A pri studenom vetre, ktorý sa jej optieral o tvár, si ešte väčšmi uvedomovala potrebu sa o niekoho oprieť a k niekomu sa pritúliť.
Nálada sa jej trošku zlepšila, keď si uvedomila, že si môže v obchode kúpiť niečo sladké. To ju vždy potešilo. Predstavila si fajný karamelový puding, alebo nejaký punčový koláčik a hneď pridala do kroku.

Zistila kam chodia všetci ľudia v sychravom, studenom počasí. No predsa na nákupy. Zrejme má utrácanie peňazí zázračné účinky na pozdvihnutie nálady.
Najprv si nakúpila nevyhnutné potraviny a potom zamierila smerom ku zákuskom. Pozrúc sa na veľký výber pocítila na chvíľku niečo, čo sa dá priprovnať k dobrej nálade. Dokonca sa jej na tvári zjavil aj náznak úsmevu.
"Môžem pomôcť?"
Zdvihla hlavu, aby si mohla k tomu príjemnému hlasu priradiť aj tvár.
Pred ňou stál mladý chalan. Ničím výnimočný. Vysoký, čierne nagelované vlasy. No ju zaujal jeho sebaistý pohľad, ľahký sebavedomý úsmev ktorý mu pohrával na perách.
"Jeden punčový rez, ak môžem."
"Jasné, ty môžeš všetko", povedal nenútene a úplne prirodzene.
Aj keď vizeral trošku namyslene, prekvapila ju jeho sebavedomá odpoveď a najmä ľahkosť s akou jej to povedal.
No nemala chuť sa nad tým pozastavovať.
Podávajúc jej zákusok, podržal jej ruku vo svojej dlhšie ako by to bolo potrebné.
"Ďakujem."
"To je vari všetko?"
"Nič viac nepotrebujem."
"Naozaj? Si si tým istá?
"Chcela som len toto, takže to je všetko."
"No mám tu oveľa väčší výber. Môžeš ochutnať."
Dnes večer naozaj nemala chuť na narážky takéhoto štýlu. Aj keď pri tomto chalanovi cítila také zvláštne chvenie. Ale rozhodla sa ho ingnorovať....
"Nemám chuť na nič viac. Ďakujem."
Otočila sa kráčala smerom k pokladni, no predtým ešte zachytila jeho sebaistý úsmev, ktorý v nej spôsobil zvlášte, zmiešané pocity. Jej telo bolo napäté a snažila sa čo najrýchlejšie dostať z jeho dohľadu.

Samozrejme, tento deň by nebol dokonalá keby jej rovno pred nosom neušiel autobus. V stave úplnej rezignácie si sadla na lavičku, ingnorujúc aj to, že bola ešte stále úplne mokrá. V tomto momente ju to nezaujímalo. "Fajn. 20minút. Veď to nie je tak veľa. Za chvíľu už budem doma."

Nevnímla, aký dlhý čas už prešiel, keď si uvedomila, že za sebou počuje kroky.
"Hádam ešte nerozmýšľate nad tým širokým výberom koláčov. Punčový je dobrý. Ten mám aj ja rád. Fajne ste si vybrali. Môžte ísť pokojne domov."
Obzrúc sa, spoznala chalana z obchodu. Spustené, vyšúchané rifle, mikina.....a už dobre známy úsmev.
"Nie, nad tým už nerozmýšľam. A aj by som rada už íšla domov, ale autobusy sa rozhodli, že nebudú nejako so mnou spolupracovať."
"Aha no to je blbé. A doma ťa už čaká niekto, kto sa nevie dočakť punčového rezu, však?"
"No, asi jediný, kto sa nevie dočkať punčového rezu som ja. Nikto ma doma nečaká."
"Hmm...tak to som rád."
Zarazila ju jeho odpoveď. "Prečo?"
"Tak."
Prišiel k nej. Silno ju chytil a pritiahol k svojmu telu. V tej rýchlosti sa nevedela zorientovať. Vlastne si ani neuvedomovala čo sa deje. Vôbec nerozmýšľala.
Jeho jazyk prenikol do jej úst a ona sa nebránila. Ruka mu úplne prirodzene a automaticky vkĺzla pod jej rifle. Pocítila silný nával žiadostivosti. Pritlačila sa svojou panvou k jeho. Vnímala napätie, ktoré jej vychádzalo z celučkého tela. Rýchlym pohybom jej vyzliekol tričko. Ešte viac a silnejšie si pritiahol jej vzrušené telo a jazykom si privlastnil jej prsia. Hlasno zastonala. Zaborila svoje prsty do jeho chrbta a snažila sa udržať na nohách, aby sa jej nepodlomili kolená. Cítila jeho vzrušené, napäté, horúce telo na svojom a túžila po tom, aby sa jej dotýkal a nepustil ju zo svojho zovretia.

Večer sa vrátila do tichého bytu, otvorila nádobu s punčovým rezom a ochutnala z neho. Bol naozaj fajný. Mal nezvyčajne sladučkú chuť.
Zhasla svetlo a schúlila sa v posteli pod perinkou. Zatvorila oči a ponorila sa do hlbokého spánku. Necítila nič. Nerozmýšľala nad ničím.....Neľutovala to. Nič z toho čo spravila. Ten chalan prišiel práve keď ho potrebovala......Keď potrebovala cítiť niečiu blízkosť.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu