spomienky náhle ožívajú, spomienky na časy, ktoré ani neviem charakterizovať, len viem, že bolo všetko iné, lepšie. Bezstarostnejšie. Smutné a depresívne, ale zvládnuteľné. Nebola som dospelá.
Detstvo nie. No dospievanie, ešte pod hranicou osemnástky.
Neviem sa správať ako rozumný dospelý človek. Prečo?
Lebo nechcem, nepripustím si, že aj ja starnem, nedokážem sa donútiť prestať žiť vo fantázii. Som detinská (občas) , ale čo s tým mám robiť? Neviem byť vážna... ja si proste musím robiť zo všetkého flip. Vážna som, len keď mám depky. Ale vtedy si ľudí nepripúšťam k telu alebo, keď je to veľmi potrebné, tak to zakamuflujem.
Prečo musia byť etapy života oddelené hrubou čiarou na základe veku? Neuznávam to. Ešte nie som pripravená od základu zmeniť život. Som maturantka, ale čiastočne to mám na háku. Nechcem, ale neviem sa prinútiť makať na sebe.
Zas ma začal baviť klavír. Spomínam si, ako som na prvom stupni vymýšľala, utekala, protestovala, bála sa každej jednej hodiny, v šiestom ročníku, rok pred koncom som to chcela definitívne vzdať, revala som ako decko, že ja sa tam chodiť bojím , že niečo pokazím , okej, že VŠETKO pokazím. Netrénovala som, pretože ja neviem cvičiť skladby, keď ma pri tom niekto počúva, mám vtedy nervy a najmä v zime sa to tým pádom nedalo, lebo minimálne rodičia boli takmer stále vo vnútri. No nejak som si povedala, že tie 2 roky ešte vydržím, v zime som mrzla do 7 večer, lebo nám debilne dali teóriu , že som nemala šancu stihnúť ešte bus domov a späť a keď sa to ešte predĺžilo, tak som hodinu čakala na bus domov. Na druhý deň do školy som nebola pripravená nikdy, pretože som len došla domov, zhodila veci a všetko nechala tak .
Zlé známky som neriešila, brala som to tak, že mám proste smolu, no trochu snahy by neuškodilo, aj keď ja zrovna šťastie nemám.
Na školu, kde mi vždy bolo zle som sa snažila nemyslieť, tešila som sa na môjho úžasného chalana, pri ktorom som zabudla na všetko zlé. Vraj kvôli nemu som zanedbávala všetko ostatné. Možno to tak bolo, možno nie. Neviem to posúdiť, pretože sme spolu začali chodiť, keď som bola prváčka na gympli, takže moje zlé známky boli možno zlé kvôli strednej, lebo na základnej som bola zvyknutá, že len sa do niečoho kuknem a stále jednotky, bola som z najlepších v triede, teraz je to opačne ,čo už, mám blbý systém, najprv je písomka, až potom sa to naučím
Vonku som sa bláznila, keď to začnem čo i len trochu robiť aj teraz, už tie divné pohľady a analyzovanie môjho správania vzhľadom k môjmu veku. Ale to mám byť radšej normálna, smutná a nudná , keď môžem byť tá čudná, ale šťastná a ostatní sa so mnou aj bavia a vidím na nich, že ich neunudím ?
Nevadí, ďalšia vec, čo nezvládam je usporiadať si myšlienky chronologicky a neodbočovať od témy, nedokážem to .
Čo som vlastne chcela? Jáj, že milujem takéto počasie, vracajú sa mi spomienky na naj. chvíle môjho života a aj keď som si to vtedy neuvedomovala, teraz už rozhodne viem, že vždy môže byť horšie, tak musím žiť týmto okamihom a nemyslieť, ako to akokoľvek zmeniť ... ale tešiť sa, kým ešte môžem , lebo keby som vtedy vedela, ako na tom budem teraz, čo všetko sa na mne zmení za jeden hlúpy rok, neverila by som ...
Starnem, ale spomienky a svoje pravé ja nespálim
(tento blog nemá hlavu ani pätu, pretože, ako som vyššie uviedla, ja si neviem usporiadať myšlienky )
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
meredithgrey
8. 10.októbra 2011 20:38
neznášam toto počasie, spomienky ožívajú
2
@meredithgrey chápem , to je pravda, ale (viem, že je to otrepaná fráza) , vďaka nim viem, že som bola šťastná (niekedy)
mne sa tie najkrajšie veci stali stále na jeseň a zimu, preto je načo spomínať
mne sa tie najkrajšie veci stali stále na jeseň a zimu, preto je načo spomínať
3
Tiež milujem toto počasie a vzhľadom na to, že minulý rok som si skoro ani nevšimla, ťe nejaká jeseň bola, milujem ju hend za dva roky
Napíš svoj komentár