Bolo to dávno. Takmer pred 11 rokmi, ale ja si aj tak veľmi dobre spomínam takmer na všetko. Na Tvoju prvú noc u nás doma. Na to, ako si nevedel vyliesť nikam a tvoje malé nôžky si iba tak za sebou. Na Tvoje prvé vodítko. Prvú hračku. Ako si vždy skrčil čelo. Na mamine pyžamo, ktoré si spapal a my sme ho z Teba museli doslova ťahať. Na to, keď som mala zlomenú ruku a Teba vtedy pokúsal vlčiak.
Spomínam si, ako si vždy behal s hračkou po byte a pišťal si s nimi. Uši Ti len tak lietali. Ako ti povypadávali zúbky a bol si taký vtipný štrbavý. Dodnes ich máme odložené ako pamiatku.
Ako sme spolu zvykli plávať a keď som ťa vytiahla z vody, Tvoje malé labky naďalej "veslovali" ďalej. Vždy si všetky konáre povyťahoval z vody.
Každé ráno si dobehol ku mne postele a pritúlil si sa ku mne. Akonáhle som sa pohla, celú si ma pooblizoval. Ako si bol so mnou vždy, keď mi bolo najhoršie. Tvoje smutné oči keď si videl, že plačem.
Keď som sa tešila, tešil si sa so mnou tiež a keď som plakala, súcitil si so mnou. Bol si ten najvernejší havo.
Ako Ťa vlčiak pokúsal. Druhýkrát. Nosila som Ťa denne na infúzie, kľačala pri tebe a prosila, aby si ma tu nenechal. A ty si ma tu nenechal. Zostal si so mnou.
Žiaľ posledný mesiac bol trpký. Diagnóza rakovina. Toľko preplakaných dní, ale my sme to nevzdali. Bojoval si. Bojoval si tak statočne a prepáč mi, že som sa na teba nevedela už pozrieť bez sĺz. Odpusť mi, že som nebola silnejšia.
Odpusť mi, že som dnes nebola pri tebe, keď si svoj boj dobojoval.
Navždy zostaneš v mojom srdci a nikdy na teba nezabudnem.
Ľúbim ťa. Vždy budem.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár