zapálim si ďalšiu
a cítim
horkú chuť
(života? )
Vlievame do kávy
naše prosby
že kiež by sme sa nikdy nenaučili
iným núkať
Kreslím na posteľnú plachtu
čiary života
a verím
že každý je tak trochu Kolumbusom
Niekedy by som chcela
byť dierkou v klobúku
a v klobúkovom svete
vyčnievať
A doniesť si do postele
bosé raňajky
A potom už len jediné
zničiť a zahádzať
všetky sklamania
Škoda len
že niekedy má človek
málo kameňov
Báseň
Komentuj
3 komenty k blogu
1
grietusha
19. 8.augusta 2009 20:25
po dlhej dobe som tu našla dobrú poéziu... pamätám si, keď som sa sem registrovala, že už vtedy si bola obľúbená... škoda, že teraz už ľudia kašlú na kvalitu a klikajú podľa názvu na somariny.
Napíš svoj komentár