,,Ako sa máš?" je v podstate najťažšia otázka na svete

Ak čakáte niečo pudko pozitívne alebo nejaké ľahšie čítanie, tento blog nechajte bokom.

Ak po prečítaní vo vás nezanechá nič, nedávajte dole žiaden comment.

...ďakujem

To, čo sa chystám momentálne napísať je zatiaľ v mojej hlave.Predo mnou bliká kurzor na bielom elektronickom hárku papiera a cítim, že niečo z môjho vnútra sa derie na svetlo sveta, na povrch.

Každé umelecké dielo(aj keď niekedy je ,,umením" len pre samotného autora) je ako taký malý pôrod. Je nutný, ale nie vždy sa podarí. Niekedy je to skôr potrat ako pôrod. Dúfam, že s mojím blogom to tak nedopadne.

Otázka : Ako sa máš? existuje v mnohých podobách.Každá podoba vypovedá o tom, že jedna osoba má záujem o podieľaní sa na živote druhej osoby- aspoň v tejto povrchnej rovine.Nie vždy je ten záujem úprimný.Nie vždy je zase úprimná nasledujúca odpoveď.

Počas mojej skromnej 19 ročnej ceste životom som zatiaľ pochopila toto:
1.musím byť úprimná
2.Ak mi má moja úprimnosť poškodiť, radšej nech držím hubu
3.Pravidlo 2 patrí aj vtedy, ak mám svojou výpoveďou ublížiť niekomu blízkemu

Z týchto 3 bodov vyplýva,že na spomínanú najbežnejšiu otázku na svete odpovedám: Vrámci možností.
Je to výstižné prihliadajúc na náležité fakty: Mohlo by to byť aj lepšie , ak by som sa nachádzala na inom mieste s inou osobou a možno aj sama .

Je to až také hlboké, že sa to javí ako stupidita. A naopak- keď sa vás toto niekto opýta, skúste sa zamyslieť, ako sa NAOZAJ cítite.
Ľudia platia tisíce za psychoanalytikov. V Amerike si bez nich nikto ani nezájde na záchod, alebo do obchodu. V skutočnosti každý z nás má poruke psychoanalytika a celkom schopného. Sme to my sami.

Napríklad ja. Ak som v spoločnosti a smejem sa príliš hystericky alebo sa príliš snažím byť šťastná tu a teraz, viem, že čosi nie je v poriadku. Tak sedím (najlepšie v tme) a analyzujem svoje vnútro. Možno pri tom vyzerám komicky, alebo ako tichý blázon, lebo väčšinou len pozerám doblba na stenu, von oknom, na ľudí oproti v dopravnom prostriedku a hrabem sa v psychike, v duši. A potom zistím, že moja hysterickosť a patetickosť pramení v mojej nespokojnosti.Dnes som sa dokonca prepracovala k predstave, ktorá dokonale vystihuje moje momentálne rozpoloženie- cítim sa akoby ma niekto topil.A ja sa snažím z celej sily o poslednú záchranu,aj keď viem, že nie je možná. A vzápätí si uvedomím, že ten, kto ma topí som ja sama.

Zvláštne? Možno.
Ale určite oslobodzujúce.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu