Kristínka, VEZMEŠ SI MA?

Áááá!!! PROSÍM?!?
.
.
.
Ja viem, že takto by nemala vyzerať reakcia na takúto otázku, ale tiež viem, že odpovedať na ňu akokoľvek (keďže si myslím, že vôbec nemala byť položená)... pretože:

a)bože, veď máme tak málo rokov!!! Ja viem, že to nič prakticky neznamená, blá blá, veď sa nemusíme vziať ani o 4 roky, ale prečo potom prsteň a nálepka „snúbenica“?
b)bože, veď ľudia sa takto húfne brali, keď na dvore chovali dinosaurov, nie v tejto dobe!
c)bože, veď sme spolu tak krátko!,

...je...neviem aké.

Ach a ja som zmätená.

A povedala som jednoznačné, veľké, ukričané, upišťané NIE. Lebo...lebo. To je proste...áááá!

On sa otočil a odišiel. Večer mi zvoní telefón a je prosebný hlas hovoril niečo ako, že on to nemyslel, že teraz sa vezmeme, ale či sa niekedy vezmeme. No, nech som akákoľvek, ale hlúpa snáď nie. Neviem, netuším, čo tomu chlapcovi sadlo na nos, veď budem žiť 456 rokov, na svadbu mám ešte čas... a teraz nás delí mlčacie ticho.

On sklamaný. Ja zmätená.

Vraj, že chce poistku, že mu neutečiem. Pche. Veď aj zásnubný prsteň môžem spláchnuť do záchodu, keď si to rozmyslím! Ja vážne netuším, čo to malo znamenať.

Ticho je už niekoľko dní, ale keďže Birdz tak ukááážkovo fungoval, moje nervy ukončili život po pol hodine čakania, kým sa otvorí nejaká stránka.

Teraz chodím nervózna, nafučaná, popletená... ach tí chlapi! Už ani vyjadrovať sa neviem

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu