„Ty si taká sprostá, Kristína!“

Tak, očividne som sprostá. Moje ťažko vybudované IQ padlo rýchlosťou svetla pod hlboký podpriemer. Vraj som sprostá, lebo ľuďom dôverujem. Vraj som blbá, lebo keď si myslím, že niekto je môj kamarát, tak ním naozaj je. Lebo ak poviem niekomu niečo dôverné a v živote ma daná osoba nesklamala, nepredpokladám, že 20-roční ľudia sa tvária ako škôlkari a naivne si myslím, že „..ja sa s tebou už nekamarátim, lebo sa kamarátim s Jožkom...“ je už dávno ponechané v plienkach. Tak mi treba.

Áno, pokiaľ byť sprostý znamená dôverovať ľuďom, tak kašlem na všetko a končím s celou výškou, lebo načo, keď o chvíľu budem rada, ak poskladám dvojslovnú vetu?

Myslím, že prichádza čas, kedy musím buchnúť dverami svojej detskej izby naposledy a odsťahovať sa. Možno veľký krok, možno malý. Možno to bude ťažké, možno to bude chyba a možno to bude to najlepšie, čo v svojom živote urobím.

Som dosť veľká na to, aby som fungovala samostatne? Možno nie. Možno som iba malé sprosté decko, čo sa na ulici stratí pri ceste do smetnej bedne.

Veď čo. Do roboty chodím a aj moje spolužiačky dokážu utiahnuť privátne bývanie a nikto nehovorí, že musím bývať sama. Učiť sa veľa nepotrebujem, lebo je to pri systéme šľahnutých profesorov totálne jedno. Jesť veľa nejem, a prakticky nie som doma. Uvariť viem kopu vecí a keď nebudem mať elektronické spotrebiče, aspoň nehrozí, že niečo vyletí do vzduchu .

A okrem toho, budem mať nejakého spolubývajúceho/spolubývajúcu, a ten snáď vyťuká číslo na pohotovosť. V tom najideálnejšom prípade budem bývať s priateľom a jediné, čo ma bude môcť srať je nejaký neohlásený gigantický hmyzí návštevník. Nebude tam nijaký dinosaurí obor, ktorý rozžuje všetko, na čo moje slepé oči dovidia. A možno sa mi bude lepšie učiť, keď mi po posteli nebude skákať malá sestra a jačať do toho pesničky, ktoré sa naučila v škôlke.

Kde by som ja mohla mať decko v mojom veku? Bože, moja mama ma mala, keď bola oveľa mladšia! Už chápem, prečo toľko cirkusu okolo mojej existencie. Zdochol by mi aj škrečok, nie to ešte mať na krku živú bytosť. Bojím sa existovať sama a už nie som malá. Naši rodičia fungovali ako zabehaná rodina, keď boli takí starí ako ja, prečo to nefunguje aj teraz?

Chcem byť radšej mrzutá dospelá, ktorá ničomu nerozumie, lebo má 456456 problémov so svojimi malými deťmi, chcem sa štvať len kvôli kreténovi šéfovi, a vymýšľať čo uvariť, aby to zjedol každý člen rodiny.

A nie, necítim sa ako nepochopený tínedžer, momentálne som totálny vyvrheľ spoločnosti. AH! Idem sa zavrieť do skrine!

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu