Zase...
Ušla z domu, utekala, bežala ako by jej dušu chceli zjesť
Zrazu...
zastavila, sadla si, utrela si slzy a pozrela vôkol
Ľahla si na trávu a začala premýšľať.
Nad čím? to zistíte na konci.
Pozrela vysoko, vysoko do neba ako tá krásna modrá farba ukľudnovala jej dušu. Zrazu pocítila akúsi radosť, šťastie na srdci. Pocit, že existuje niekto kto ju má naozaj rád. Celú večnosť strávila pozeraním do neba. A domov? Domov chodila ale iba keď musela. Nemohla si dovoliť prísť domov neskôr. Bola z chudobnej rodiny. Jej otec zabudol, že má nejakú dcéru - jednoducho len tak si odišiel... Ona samá s mamou bola, mala ešte brata. Jej babka žila s nimi. Či pomáhala im? Nedá sa to takto nazvať. Skôr na príťaž im bola. Veď chúďa matka stále len pracovala, aby mohla aspoň skromne uživiť rodinu sama. Toto dievča volá sa Bernardeta (Berny). Aká bola? NO vlastne... ako by som to povedala.. Celkom čudná uzavretá. Každý kto býval v tejto dedine na ňu ukazoval prstom. Chodila do školy ďalej od domu. Keďže nemali peniaze pešo chodila... Niééé.. Nerada tam chodila. Raz, keď išla chytili si ju. Zrazu uvidela už len tieň a pocítila nôž na svojom hrdle. Konečne jej dali pokoj. Prišla do školy chúďa zúbožená. Celá uplakaná. Sadla si a mlčky trpela. Celú hodinu sa zamyslela. Jej zamyslenie prerušil zvonček, ktorého sa zľakla. Učiteľka vyhnala žiakov von. Na prestávku samozréjme. A tak išla so svojou najlepšou kamoškou. Stála na chodbe a čakala. Čakala kedy zas prídu nejakí "inteligentní" chudáci. A ako vždy nemohli si dovoliť neprísť. Prišli.. Zrazu sa po celej chodbe ozvalo už len TY opica, orangután, a všetci začli skákať ako opica a pokrikovať opičimi zvukmi. Ako sa asi cítila? To sa nedá opísať. Bola smútna sklamaná, nahnevaná, nenavidela svet, všetko jej bolo odporné. Už nevládala.. Pobalila sa a ušla.Utekala ako najrýchlejšie vedela.. Prišla na to miesto, miesto jej obľúbené. Bol tam vysoký stromisko pod ním tien a krásny vyhľad na nebo. Presne tam, tam si sedavala a hľadela na nebo. Hneď vedľa bol potok, ktorý ju svojím mlkvym žblnkotom sprevádzal v plači. Smutná sedela, plakala a premýšľala. Prečo sa narodila? Prečo práve ona?
Či snáď môže za to ako vyzerá? Revala osto šesť. Nuž ale čo zatiaľ čo ona bola sama, preživala najväčšie muky svojho života jej učiteľka volala mame a sťažovala sa na ňu. Kvôli tomuto patrila Berny k najhorším žiakom z celej školy. Vždy utekala. Známky? Tie neboli práve najlepšie. Doma musela pracovať a starať sa o mladšieho brata, keďže matka bola celý deň v robote. A navyše, navyše ani elektriku nemali. Mama prišla domov a ako vždy skončilo sa to hádkou a útekom Berny. Najskôr prišli výčitky, že ušla zo školy. Žiadny dôvod, načo by sa unúvala opýtať sa prečo to vlastne spravila. Potom výčitky typu nič nerobíš, celý deň si vonku (pri strome) a doma je toľko roboty. Čo Berny samozrejme zranilo lebo všetko doma robila ona sama. Nikto jej nepomáhal. Vykričala sa. Berny utiekla. Už nevládala počúvať tie jej nadávky a počúvať to ako ju všetci nenávidia a aká je neschopná. Zas rozmýšľaľa... Kde robí chybu? Prečo ju nikto nemá rád?
No navine nebola ona.. Človek to bol s veľkým láskavým srdcom. Žiaľ oči slepé nevideli toto. Pozerali na krásu. Vrátila sa. Chcela sa porozprávať s matkou. No tá jej povedala.. Čo jej povedala vlastne ani nepovedala. Išla hneď spať. Bola unavená z práce. A takto to chodilo deň čo deň. Berny potrebovala objatie, cítiť materinskú lásku. No všetko toto bolo pre ňu cudzie pomenovanie. Jej mama si nikdy na ňu nenašla ˇčas. Aj keď si myslela že je dokonalá, že sa o deti riadne stará a to že nosí peniaze domov. Že to stačí, že peniaze sú všetko. Opak je však pravdou. Našťastie Berny mala babku, s ktorou sa mohla kedykoľvek porozprávať. Ale raz. Raz Berny sedela v škole uplakaná po bitke chalanov z mesta, ktorí ju bili každé ráno a nadávali jej že je chudobná, a čo nevidela v dverách., Bola tam jej matka. Mama ? čudovala sa. Cítila že sa niečo stalo. Jej mama by ju len tak neprišla navštíviť a nikdy by si nezobrala voľno z práce len aby bola s rodinou. Vypýtala Berny zo školy a doma jej všetko vysvetlila. Babka zomrela..
Jediný človek s ktorým sa mohla porozprávať pri ktorom mala pocit že ju má rád aj ten odišiel. Plakala celé tri noci. Ani jesť nechcela ani do školy nešla. Len sedela a hľadela do neba. Myslela na ňu . Rozprávala sa s ňou. Na pohrebe na poslednej rozlúčke jej hodila ich spoločnú fotku a veľmi plakala. Priložila ružičku, ktorú sama vypestovala. A hodila macka, ktorého mala najradšej. Potom odišla. Odišla na miesto , miesto smútku. Myslela na ňu. Každý deň chodila na jej hrob a rozprávala sa s ňou. Prešiel rok . Berny mala už 10 rokov. Na jej utrpenie a to ako sa jej v škole smejú si pomaly zvykla. Aj keď každý deň plakávala a zraňovalo ju to. No ale raz keď išla do školy. Tak zase chalani z mesta.... Dozvedeli sa že má narodky. Namiesto toho aby jej dali pokoj jej darovali "prijemný darček. Dobili ju ako hada. Chytili za vlasy a ťahali po celom poli uviazanej vzadu na traktore. Potom ju položili. Pchali jej hovno do úsť. No ubránila sa. Tomáš sa naštval že to hovno spadlo na ňho. Zdrapil ju. Chytil ju. A roztrhal jej oblečenie. Ostala tam nahá. Vyzliekol sa... Začal ju biť, ťahať za vlasy, fackal ju dokonca pľúl začal ju obchytávať. Surovo ju držal. A začal sa uspokojovať. Popritom ako ju znásilňoval ju bil, fackal surovo do nej pchal... Konečne odišli ona si celá krvavá na zemi vydýchla . Už nevládala chytila žiletku a začla sa rezať. Plakala, nenávidela sa. Bolel ju spodok. Tomáš jej roztrhal dolnú časť tela svojím surovaním uspokojovaním sa. Mala veľké bolesti myslela na to ako ju Tomáš znásilnil a ostatní chalani ako sa divali smiali sa... Ťahali jej vlasy. Pľuli na Ňu a kričali. Ty opica.. a rôzne nadávky sveta. Aby toho nebolo málo natočili si ju na mobil a rozniesli to po celej škole. Celej škole bola na výsmech smiali sa jej. Ona už nevedela ako ďalej . Nemala sa s kým porozprávať. Jej babka už predsa nežila. A matka si nič nevšimla . Takto to išlo deň čo deň. cítila sa ponížená, smutná, oklamaná podvedená. Myslela si že nikto na tomto svete ju nemá rád. Jediný človek pre ktorého žila bol už len jej braček. No bolo to čoraz ťažšie nadávky sa stupňovali. Jej telo bolo dofarbené ako dúha. Od bitiek... Plakala, sadla si pod strom. Pozrela na svoje nohavice. Vytrhla opasok a zo slzami v očiach vyliezla na strom. Strašne plakala na jej očiach bol vidieť pocit bezmocnosti. Zavesila opasok na strom. Skočila naspäť na zem. Pozrela sa do neba. Jej slza sa oblyskovala vďaka lúču slnka. Chytila opasok uviazala slučku. A spravila to nad čím tak dlho premýšľala. Odišla priamo ku hviezdám. Na miesto ktoré si celé dni predstavovala, na modré miesto plné krásy pokoja a radosti. Miesto, kde ju všetci mali radi. Kde stretla svoju babičku a miesto ktoré bolo neskutočným blahom, šťastím. Už len z výšky pozorovala svoju mamu. Ktorá sa veľmi tráápila. Všetko sa dozvedela. Keď našli jej telo videla jej rezanice. Dozvedela sa o jej znásilnení . Všetko ľutovala. Trápila sa až skončila na psychtiatrii. Chalani aj všetci zo školy si uvedomili čo robili. No žiaľ už bolo neskoro. Všetci, učiteľky, mama, žiaci, spolužiačky mali výčitky že toto týranie nezastavili a len sa na to dívali tváriac sa že nič sa nedeje. Žiaľ už sa nedialo naozaj nič, opustila všetkých bez rozlúčky. A teraz sa už len šťastná zhora usmieva a pozerá dole. Dole na miesto smútku
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
salkoo
18. 6.júna 2013 02:12
Dafuq did I just read
Napíš svoj komentár