Môj príbeh začína úplne normálne. Zazvonil budík, ja som ho zaklapla, a s nechuťou vstala do nového dňa...
Práve sa mi snívalo o to, že utekám pred úchylom v autobuse, viem, že tam boli snehové záveje, brečka a ja som musela byť ako každé dobré dievča do pol ôsmej doma. Tak som šla, keď doprava v mojom sne nepremávala, autobusom po ceste, na ktorej v skutočnosti ten autobus dobré tri roky nejazdí.
Vzdychla som si.
V poslednej dobe sa mi snívajú také somariny. Tackavo som sa pobrala do kúpeľne. V zrkadle ma nič nové nečakalo. Moja tvár, tvár priemernej, možno až podpriemernej žiačky a pubišky. To druhé slovo berte s rezervou, nebolo myslené vážne. Matka mi ho vždy hovorí, keď sa hádame, a ja sa na ňom potom smejem vždy, keď si spomeniem.
To vlastne dokazuje pravdivosť toho slova, no predsa, ten výraz je strašne...ehm...ehm. Každý si na mňa môže vytvoriť názor sám. Jááá nikomu nebránim, nikoho nenútim milovať ma. Mojím správaním skôr podnecujem k neznášanlivosti voči mojej úbohej osôbke. Ale mne to nevadí. Som so sebou spokojná. Teda spokojná po duševnej stránke. Výzor, to je niečo čo neovplyvním. Fajn, mohla by som začať cvičiť, brušáky na moje brucho, drepy na stehná, a niečo na boky, ale nechcem. Vždy si poviem, že to nie je až tak strašné. Alebo by som tiež mohla prestať žrať. To je ten správny výraz. Lenže keď mám zlú náladu, tak jem. Len raz sa mi stalo, že som od psychického vyčerpania tri dni nejedla. Kiež by znovu prišiel ten čas. Ha, že psychické vyčerpanie. Čo o tom môže taký 15ročný „spratek“ vedieť? Ničovaté nič, a predsa...aj v takomto veku existujú nejaké problémy, ktoré, ani keby sme chceli, vyriešiť nedokážeme.
Problémy riešime vždy. Aj keď sme boli malí, mali sme svoje problémy. Napríklad ja som mala problémy v škôlke.
S Kubkom, Simonom, Tiborom a Vratkom. A tiež jedno dievča, Natália, mala krajšieho Barbie koňa, ako ja. Ja som mala len takého obyčajného, prirodzene vyzerajúceho. A bola som na neho hrdá. Natália mala takého plastikového, s dlhou hrivou, fialového. Moja mama nechcela vyhodiť na niečo také 600 korún. To bol môj problém, keď som mala 5.
Neskôr prišla škola, problém Sofinka. Sofinka bola miláčik všetkých chlapcov. Prebrala mi môjho „vysnívaného chlapca“ Majka. Majko mi potom písal listy, že myluje Sofinku a púsa. Nikdy som nepochopila, čo sa snažil tým púsa dať najavo.
Potom prišiel prvý ročník na osemročnom gymnáziu. Chcela som byť najlepšia kamoška jedného dievčaťa, Pauly. Paula mala najlepšiu kamošku práve Sofinku, a Sofinka odišla do Kanady. Žiarlila som na dievčatá okolo Pauly. Bála som sa, že budem ohrozená...
Prišla kvarta. Problém s...s? Neviem s čím všetkým som mala problém. Proste som ho mala. Od malička som mala problémy. Zdajú sa mi ako nezdolateľné, že sa cez ne nikdy neprenesiem, ale omyl. Prenesiem sa cez ne vždy. Teraz sa na sebe smejem. A o rok sa budem smiať z prítomnosti. Je to neustály kolobeh.
Pritom, ako som premýšľala, som sa stihla poumývať aj obliecť. Nebola som so sebou veľmi spokojná, neviem ako zase budem vyzerať vedľa Pauly, keď bude zase tak oblečená ako vždy.
A bude sa tak úžasne superstarovsky tváriť. Asi ma porazí. Ale je to moja kamoška. Ja jej to prajem. No to jej povýšenecké správanie ma neskutočne irituje. Ach.
Naraňajkovala som sa, hodila na seba mikinu, vestu, vzala tašku a vybehla von. Odchádzala som posledná. Súrodencov nemám, mama odchádza do práce skôr, otec má dennú, takže už o 5:00 ráno opustil náš bytový priestor.
Ani neviem ako som sa dostala do autobusu. Do školy som dnes išla skôr, lebo som sa musela naučiť na dejepis. Únavné. A to som bola tak odhodlaná tento rok nemať viac než päť trojok na vysvedčení. Dobrý vtip.
V ušiach, ako inak, slúchatka. Najväčší mix, aký môže byť. Within Temptation nasledovaný Jessem McCartneym.
Vystúpila som pri Moste, a pobrala sa cez námestie Jána Lacka. Spomenula som si, ako som raz videla jeho, vystúpiť z tej istej električky ako ja, prešiel okolo mojich dverí a ja som šokovane sledovala ako kráča nalepená na zadnom skle vozňa. On vtedy vystúpil na tej zastávke, ako ja dnes, no šiel cez námestie. Ja som nemala mojou „rýchlou“ chôdzou, pri ktorej sa na každom treťom kroku potknem o mačaciu hlavu a spadnem, veľkú šancu dostať sa na čas do školy, tak som sa odviezla električkou o pár zastávkou ďalej, tam som to mala bližšie, a viac som sa mohla uchrániť od pádov...zaspomínala som sa.
V slúchatkách mi práve začala hrať pesnička „Fight for This Love“ od Cheryl Cole. Nechcela som si namýšľať. Ale najprv som niečo cítila napravo odomňa, potom som si ostro spomenula na toho čiernovlasého chalana, potom sa otočila, potom som ho uvidela, a potom sa usmial do zeme.
Vtedy som skoro vyletela z kože. Pamätám sa, ako som celú cesto išla tak akosi pomaly, lebo som nevládala, a on si tiež, ako ja, so slúchadlami v ušiach, vykračoval ej veru rezko. (jednoducho rýchlo kráčal. Celú cestu som bola asi dva metro od neho. Cítila som sa divne, v mozgu jediná vec.
Nepotkni sa, ak ti je život milý. Inak ťa zbijem.
Už sme boli pri škole. On išiel posledné metre inou cestou, poza cestovku, a ja vedľa nej, k školskej bráne sa dostal skôr.
Vyšla som spoza rohu a on mi držal bránu. Usmieval sa. Tupo som k nemu vykročila a vošla.
„Hej, a kde je ďakujem?“
Pomaly som sa obzrela. Vedľa neho stál Tomáš, ktorý ma, mimochodom nepoznal, len ja jeho. Bolo to také to tá povedala-tej povedala tá-a hentej tá a už viem jeho meno. To on sa ma pýtal na ďakujem. Otočila som sa, a vykročila. Ušiel mi jeden podstatný fakt. Pilier pri školskom schodisku. Vletela som do neho ráznym krokom, a myslela som, že sa mi rozskočí hlava. Zložila som sa na zem tak, ako som bola.
„Si v pohode?“ pýtal sa ma niekto.
„Máš ten pocit?“
„Ehm...no...“
Rozlepila som oči ale chytila som si hlavu jednou rukou. Asi pol metra bola niekoho, a najprv som ani nevedela koho, keďže tak zblízka som jeho tvár nikdy nevidela, tvár.
Mal modré oči, celkom pekné pery a nos, a červené líca. Také...milé. A keď sa mi rozjasnil zrak videla som hnedé vlasy. Také bledohnedé. Tomáš.
„Óóóó,“ povedala som, než som si stačila zavrieť ústa. Potom som ich zavrela, a rozosmiala sa. Vtedy mi to neprišlo až tak trápne. Teraz umieram pri spomienke na to.
„Čo “óóó“ ?“ zasmial sa.
„Nič. Som v pohode, som. Vďaka že...za čo? Že si sa spýtal.“
„Ja som sa nielen spýtal, ja som ti zachránil život špeciálnym dýchaním z úst do úst. Nepamätáš si to? Tak silno si sa udrela?“
Vystrel ruku a počechril mi vlasy. Čumela som na neho ako na blázna...je možné že...? Nie.
„Robím si srandu,“ zachechtal sa, keď som sa celá neistá postavila, a vydala sa ku skrinkám.
„Aha.“
„Som Tomáš. Tomáš Huský.“
„Viem.“
Usmiala som sa. A odkiaľ asi tak? A prečo som nemohla radšej povedať, ako sa volám ja?
„Vieš?“ nadvihol jedno obočie. Pôsobilo by to dobre. Keby sa mi viac nepáčili tmavovlasí čiernoočkovia.
„To je fuk...“ očervenela som a odkráčala od skriniek celá potupená s bolesťou hlavy.
„A ako sa voláš ty?“ počula som ho volať.
„Anna!“ zavolala som, no zazvonilo na ôsmu, tak neviem či ma počul. Neobzrela som sa, nechcela som riskovať, že zase do niečoho vrazím. O tom, kto mi držal dvere, som nič nevedela. Netušila som, kam sa podel...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
chibiorange
5. 10.októbra 2010 20:06
velmi pekne, voec nevadi ze je tam alo dialogou - pokracuj v tom co si zacala...tesim sa na dalsi dielik
Napíš svoj komentár