Mať predstavu o perfektnom živote, je ako mať v skrini krásne topánky, ktoré podľa našich slov potrebujú len trochu rozchodiť a to že sú o 2 čísla menšie, nevadí. No vždy, keď sa ich pokúsime rozchodiť, vydržíme v nich len 5 minút hrozných bolestí. Zaujímavé ale je, že potom, keď si ich dáme dole, sme schopný sa usmievať a zrazu dúfame, že tento proces zmenšil aspoň nohu.
Presne toto je chronický perfekcionizmus, sen, nesplniteľný, ktorého sa nie sme schopný vzdať ani pri tej najhoršej bolesti.
Ja osobne si myslím, že ten kto teraz z vás vie o čom rozprávam, vie i to, že ako náhle prepnete na "projekt uzdravenia" začnete sa pohrávať s predstavou, že práve táto cesta zmeny vás zavedie za vaším dokonalým životom. Ide o začarovaný kruh, vieme, že nás to ubíja, ale tak strašne túžime po dokonalom živote, že sa tej predstavy nechceme vzdať. Čo teda podniknúť?
Najprv si treba uvedomiť, kto vlastne ste bez toho obrazu dokonalosti, ktorý sa pred vami nachádza. Ten obraz musíte spáliť a pozrieť sa na chvíľu vo vašom živote, kde ste skutočne boli pre nejakú vec naozaj nadšený, a nie preto, že vám to povedal váš mozog. Z týchto chvíľ, aj keď ich nebude veľa, môžete zistiť, kto ste.
Ak to urobíte, vždy pred vykonaním nejakej práce sa spýtajte sám seba, naozaj sa tejto činnosti chcem venovať, alebo to robím len kvôli tomu, že si myslím, že by to takto malo byť.
Napríklad v nejakom projekte do školy, je naozaj nutné si prezentáciu prejsť 3x po ukončení práce, len aby všetky odrážky boli na správnom mieste? A toho zájazdu za nízku cenu sa chcem naozaj zúčastniť, alebo len nechcem aby prepadla možnosť, lebo to by nebolo múdre?
Postupne teda treba znižovať očakávania na seba samých, ale i na naše okolie. A asi bude ľahšie začať okolím, predsa to, že nemáte psa, ktorý dokáže aportovať, nerobí toho psa nijak menejcenným. Proste sa vždy treba pozrieť na tú situáciu a uvedomiť si, čo je v nej skutočne podstatné. Keď napríklad idete na rande s dievčaťom a mali ste naplánovanú dokonalú nočnú prechádzku, ale cestou vám nohavice zablátilo auto, tým sa nemusíte vôbec nechať rozhodiť, je tma.
Upustenie z vodítka neznamená, že si prestanete riadiť život, ale že sa prestanete tváriť, že okrem seba samých dokážete riadiť niečo iné. A čo so sebou? To už uvidíte sami, vo veciach, na ktorých mi záleží, ani ja nechcem poľaviť s perfekcionizmom, ale niekedy mi to dovolí vydýchnuť si a sústrediť sa na to nevyhnutné. Poľaveným z očakávaní sa mi niekedy darí obísť úplne prokrastináciu (=chorobné odkladanie úloh), ona je totiž často reakciou nášho podvedomia na vysoké očakávania. Telo sa proti perfekcionizmu bráni práve tým, že nám nakoniec nechá menej času na úlohu a sme nútení sa s tým nepiplať.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
kosmiklove
28. 5.mája 2016 12:15
kto sa nam to tu objavil?
Napíš svoj komentár