"To teda určite nie! Ja jej mám pomáhať a ona nič?! Nemyslím si..." pozrel na ňu opovrhujúco, "...ak chceš moju pomoc, prejdeš so mnou na druhú stranu. Len tak sa táto nočná mora skončí, pre nás oboch a dostaneš späť svoju kamarátku."
"Dobre teda," precedila skrz zuby Monika, tušiac, že to oľutuje, ale nemala na výber.
------
Pozrela do Renovej tváre, očakávajúc akýsi víťazný úsmev, ale ostal mu len kamenný povýšenecký výraz, s ktorým na ňu celý čas hľadel.
“Tak poďme, nech to máme za sebou… nemám čas sa v tomto svete zbytočne zdržiavať…” a namieril si to k schodom vedúcim z pivnice. U zábradlia si vzal do ruky dlhú palicu s obrovskou čepeľou na konci. Monike sa okamžite stratila farba z tváre a priam priskočila k nemu.
“To nemyslíš vážne, však?! To sa akože chceš po Prahe premávať s tou zbraňou?! Zošalel si?! Veď nás hneď odchytí polícia a s vašimi historkami na vysvetlenie sa dostaneme akurát tak do blázinca!”
Vtedy k nim pristúpil i pán Long a súhlasne prikyvoval.
“Slečna Monika má pravdu Ren, to tu budeš musieť nechať.”
“A čo to ostatné?” pokračovala, keď si všimla rôzne druhy zbrane, čo mal ešte pripevnené na chrbte.
“Ak tu nechám i tieto, tak šanca, že tvoju kamarátku dostanem zo zajatia nepoškodenú, sa výrazne zníži,... hlavne ak je únoscov viac.”
Monika zneistela a nervózne pozrela na pána Longa, ktorý začal niečo hľadať v krabiciach u steny. Netrvalo mu dlho a z jednej z nich vytiahol dlhý hnedý kabát.
“Toto prehoď cez seba, takto to už bude v poriadku,… ale policajtom sa radšej vyhýbajte,” dodal, keď už mal Ren na sebe kabát.
Ren prikývol a vybehol hore po schodoch, von z pivnice. Monika šla okamžite za ním a vždy musela popobehnúť, aby mu vôbec stíhala. Hnal sa malými uličkami Prahy hlava nehlava, akoby presne vedel kam mieri. To sa Monike nejak nezdalo a po tom, čo pred auto vyskočil už asi po tretie, tak ho schmatla za rukáv a stiahla na chodník.
“Spomaľ! Vieš vôbec kam ideš?!”
“Čo ty to nevidíš?” spýtal sa mierne zmätený, akoby ho vytrhla zo sústredenia. Vtedy znovu otočil pohľad smerom, ktorým to mal pôvodne namierené a až v tom momente si Monika všimla, že farba jeho očí sa zmenila. Úplne ju to vydesilo. Vyzeralo to, akoby sa mu rozšírila zornica až natoľko, že jeho dúhovka nebola vôbec viditeľná! Spomenula si na slová únoscov - dračie oči vidia cestu - toto boli dračie oči?
Vytrhol sa z jej zovretia a pokračoval v ceste. Po približne dvadsiatich minútach sa dostali do akéhosi parku. Monike sa to tam zdalo byť povedomé, ale to kde sú, jej došlo, až keď videla krajný pilier mostu, ku ktorému mierili. Boli v praku Folimanka, neďaleko jej bytu.
“Sú tu,” odvetil Ren s rukou vzadu pod kabátom, pripravený vytiahnuť niektorú zo svojich zbraní.
“Čože? Kde?” pozrela smerom, ktorým upieral zrak a telom jej prešli zimomriavky. "Za tou mrežou, v tom pilieri?“
Ren si ťažko vzdychol a pristúpil k Monike. Položil si ruky na jej ramená a zahľadel sa do jej očí. Najprv bola v rozpakoch, netušila, o čo sa snaží, ale potom uvidela to, čo predtým. Jeho zornica sa pomaly rozšírila... až mu nebolo vôbec vidieť dúhovku. Ten pohľad ju preniesol do akéhosi tranzu a cítila ako jej ochabli končatiny, a zem sa mierne zatriasla. Na moment jej pred očami všetko sčernelo, a keď si zase uvedomovala svoje okolie, veci sa zmenili... svet zosivel. Zmizli všetky farby z okolia, ale nie len to! Z parku sa vytratili všetky stromy, ktoré ich doteraz obklopovali a zo stien mostu, či okolitých múrov, zmizlo grafity. Dole z kopca ani nevidela, všetko bolo zaborené do zvláštnej hmly a vzduch sa ochladil.
„Čo sa stalo? Prečo...“ ale už nestihla položiť ďalšiu otázku.
„Na toto nemáme čas,“ odsekol Ren a postavil sa za ňu. „Sú za tými mrežami a očakávajú len teba. Choď! A nepleť sa mi do cesty...“ V tom do nej strčil, ale keď sa Monika naštvane otočila s otázkou, že čo akože má robiť, on už zmizol.
Telom jej prešla hrôza. Vôbec netušila, čo má urobiť, že čo na ňu vnútri čaká... Hlavou jej prebehol rozhovor, ktorý mala s pánom Longom, po tom incidente, ktorý ju doviedol až sem... Hovoril jej, že si pre ňu prídu kvôli tej moci, ale že ju potrebujú živú... Rozhodla sa preto vyjednávať s chladnou hlavou, kým sa odniekadiaľ Ren nevynorí a nezneškodní únoscov. Pozbierala teda všetkú odvahu, čo mohla a vybrala sa k mrežiam.
Plán bol dobrý, ale hneď ako u mreží uvidela Luciu, nestráženú, jediné na čo mohla myslieť, bolo, že ju odtiaľ musí rýchlo dostať! Mierne ťukla do mreží a tie nehorázne zavŕzgali.
„Hlasnejšie to už nejde?“ odfrkla šeptom Lucia, ktorá sedela na zemi so zviazanými rukami i nohami. Monika sa na ňu zamračila a skúsila k nej prekĺznuť.
„Si v poriadku?“
„Budem, keď ma rozviažeš a vypadneme odtiaľto!“
„Jop, užaj...“ a rýchlo ju začala rozväzovať.
„Ale, ale, myslela si si, že to bude také ľahké?“ ozval sa za ňou divný smiech, ktorý bol hneď priškrtený. Monika sa prestrašene otočila a uvidela, ako jednému z únoscov Ren tisne ku krku mierne zahnutú mačetu.
„Ano,“ sykol Ren skrz zuby. „Koľko vás ešte je?“ Lenže únosca mlčal, i keď mu Ren pritisol mačetu na krk tak, že mu z neho začala miernym prúdom tiecť krv.
„Boli dvaja, ale ten druhý odišiel po tom, čo ma sem priviedli,...“ odpovedala mu Lucia.
„Choďte von,“ pozrel Ren vážne na Moniku, ale tá sa ani nehla. Lucia naopak poslúchla, zdvihla sa a priam ju odtiaľ vytiahla.
Monika cítila hrču v hrdle. Nechcela, aby toho chlapa Ren zabíjal, ale nedokázala ani len pípnuť. Vtedy uvidela, že bola zase v parku Folimanka, ktorý poznala - plného farieb. Zahľadela sa do korún stromov, aby nemyslela na to, čo robí Ren. Bola rada, že sa to skončilo, ale to ešte netušila, ako veľmi sa míli...
Druhý únosca ich totiž z diaľky pozoroval a následne sa vrátil k svojej panej.
"Pani moja, všetko vyšlo podľa plánu. Bol s ňou aj Ren, ako ste očakávala, ale jej kamarátku sme stihli nakaziť predtým, než sa objavili..."
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár