Princezná bola prekrásna milá osoba s čistým srdcom. Mala nádhernú jemnučkú tvár, na ktorej úsmev zazrieť bolo priam povznášajúce. Každý z nej mal radosť, jedine pytači, ktorých odmietala, nie. Na každom z nich videla chybu, jedni boli pre ňu prihlúpi, druhí bezcitní, či samoľúbi. No jej dôvodom bolo možno i to, že jej srdce už patrilo inému. Ukradol jej ho záhradník, čudný mladík s chápavými očami a zvláštnymi, ale rozumnými názormi. Veľa nocí prerozprávali sediac vedľa seba pri fontáne, v strede rozkvtnutej záhradky, jeden k druhému tajne prechovávajúc úprimné city, ale nič viac. Princezná bola predsa zo vznešenej rodiny a on bol len obyčajný záhradník.
Princezná prijímala deň čo deň pytačov a počúvala ich prázdne lichôtky. Keď sa však skončil deň, vždy ich odmietla, nikdy im nepovedala prečo. Raz, keď sa však objavil jej 13-ty pytač, spravila chybu. Už na prvý pohľad videla, že to nebol obyčajný princ a mala z neho veľmi zlý pocit. Strávila s ním so slušnosti celý deň, a ako i všetkých predchádzajúcich, aj tohto odmietla, tentokrát však na otázku - prečo - odpovedala. Hovorila vážne a zároveň bezcitne vyslovujúc myšlienky, ktoré by nahlas nikdy nevyslovila.
"Na vašej tvári sa vyníma pohŕdavosť a pýcha bez akéhokoľvek citu. Nie ste samoľúby, ako mnohí, ktorých som poznala, ale pravdou je, že ste sebecký a majetnícky, vidím to na Vás," princezná sa vtom chcela otočiť na odchod, ale princ ju silne schmatol za ruku a pritiahol si ju k sebe. Svoju druhú ruku položil pred jej tvár a zrazu z jeho ruky začala vyžarovať akási zvláštna energia, akoby to boli blesky, ktoré zasiahli princeznine oči.
"Pravdu?! Ty vraj vidíš pravdu?! Ja ti ukážem, čo je pravda," kričal na ňu princ, ( nie čarodejník!), ktorý ju bleskami oslepoval. Princezná cítila neprekonateľnú bolesť, ktorá jej prechádzala celým telom, ale nevedela kričať, pretože hlas ju sklamal, keď ho potrebovala. Náhle pocítila, ako padla na kolená, ale bolesť v jej očiach neustúpila a ani otvoriť si ich nevedela. Princ na ňu ešte raz zhora pozrel ako na skrotenú zver, s odporom prehovoril.
"Vravela si o pravde, ale doteraz si ju v skutočnosti ani nepoznala. Dúfam, že si ju užiješ..."
Od tej chvíle, čo si princezná otvorila oči, svet bol pre ňu iný. Len čierny a biely. V týchto dvoch farbách videla podstatu sveta, skutočnú pravdu a rozdiel medzi dobrom, a zlom. Najprv sa to zdalo ako požehnanie, ale potom si princezná uvedomila, že vidí až do hĺbky ľudských sŕdc, kde sa skrývali všetky hrôzy, ktoré ľudia v živote spravili. I keď boli jej súdy spravodlivé, odvtedy nepoznala jediného človeka, ktorý by bol bez hriechu, človeka, ktorému by mohla veriť, či na ktorého by sa mohla aspoň pozrieť bez smútku. Čím dlhšie ju väznil tento čiernobiely svet, tým mala srdce chladnejšie. Stratila aj svoj úsmev a radosť zo života. Stala sa len chladným tieňom svojej minulosti.
Obyvatelia zámku však žili svoj život ďalej, len princeznin záhradník toho nebol schopný. Keď totiž z času na čas zazrel princezninu, žiaľ odzrkadľujúcu, krehkú tvár, umrela časť z neho. Už nemohol jej smútok ďalej znášať, a tak sa vybral za čarodejníkom, ktorý princeznú zaklial.
Po ťažkých útrapách sa k nemu nakoniec dostal a úctivo ho prosil o zrušenie kliatby. Čarodejník však odmietol so špinavými poznámkami o princeznej. Záhradníka jeho slová naštvali a chcel sa pustiť do boja o princezninu česť, ale keď čarodej vystrel pred záhradníka ruku, ten znehybnel. Čarodejník v tej chvíli uvidel v záhradníkovej tvári čosi, čo mu vysvetlilo mnohé veci a poskytlo ďalšiu možnosť pomsty.
"Ty špinavý naničhodník! To kvôli tebe ma odmietla?! Pre obyčajné zachvenie srdca?! Doteraz som si myslel, že je to len namyslená pipka, ktorej robí radosť lámať srdcia tých, ktorí si na nej oči nechali... ale je to len obyčajná hlúpa pobehlica! Pomstím sa jej za to a tebe tiež! Si rovnako vinný ako ona, ak nie viac!" Vtom znova vystrel ruku pred záhradníka a i tentokrát z nej vyšla tá zvláštna energia podobná bleskom. Keď rozzúrené blesky prešli záhradníkovým telom, čarodejník znovu prehovoril.
"Odteraz sa budeš každú polnoc premieňať na krutú, nezastaviteľnú beštiu. Budeš zabíjať, kým si neuhasíš smäd po krvi. Ale aby si nepovedal, že k tebe nie som férový, poviem ti, ako môžeš kliatbu zrušiť..." náhle spustil ruku a záhradník padol pred ním bolestivo na kolená. Čarodej sa naňho usmial a pokračoval.
"...musíš zabiť princeznú. Pouvažuj nad tým, smrť tvojej pochabej lásky vykúpi tých, ktorí by mohli umrieť tvojou rukou!"
"Ty podlý potkan!"
"To si ešte nepočul všetko," a usmial sa naňho, "ak sa princezná bude chcieť zbaviť tej svojej kliatby, bude musieť zabiť teba." Záhradník sa beznádejne pozrel do zeme, pretože vedel, že hocijako sa rozhodne, princeznú určite stratí.
Keď sa vrátil do zámku, bola už tma, ale ešte pred polnocou mal trochu času. Šiel k princezninej komnate, kde pred dvere položil ružu. Chvíľu tam stál, potom váhavo zaklopal a rýchlo odišiel. Keď princezná otvorila dvere, ešte videla tieň postavy na konci chodby. Vtedy ešte nevedela, kto to bol, až keď na zemi zbadala ružu. Zdvihla ju zo zeme a pocítila, ako jej telom prenikla zlá predtucha. Rýchlo sa preto vybrala za záhradníkom. Chcela ho dohoniť, ale vždy ho videla len zabočiť na ďalšiu a ďalšiu chodbu. Takto ho prenasledovala až do najvyššej veže zámku. Tam ho uvidela stáť chrbtom k nej.
"Som rád, že ste tu," povedal potichu záhradník, otočiac sa smerom k nej. Princezná vtom zdesene ustúpila dozadu, pretože jeho duša bola tmavá ako noc a dokázala z nej v okamihu vyčítať to, čo sa stalo.
"Prečo si šiel za ním?" spýtala sa ho s trasúcim sa hlasom, pretože jeho tmavá aura ju oslabovala.
"Chcel som vám pomôcť a už..."
"Ale prečo?!" skríkla naňho vyčítavo, už zabudnúc na noci pri fontáne.
"Pretože vás milujem," povedal úprimne, slovami priam premôžuc temno princezninho čiernobieleho sveta. Princezná sa na to pozrela do zeme a záhradník k nej pomaly podišiel, podávajúc jej dýku.
"Viete, čo máte spraviť..." povedal a dal jej dýku do ruky.
Vtom odbila polnoc na druhej veži a záhradníkovi zovrelo srdce.
"Rýchlo, kým sa nepremením!" skríkol na princeznú s bolesťou v hlase, ale už bolo neskoro. Záhradník sa začal premieňať na neľudskú obludu s obrovskými pazúrmi a trhacími zubami. Menil sa pri strašných bolestivých výkrikoch, pričom raz udrel princeznú tak, že vletela do steny. Princezná si len mierne udrela hlavu a ťažko sa postavila. Až vtedy uvidela, ako sa k nej obluda začala rútiť. Najprv si privrela oči, ale keď jej obluda schmatla ruku s dýkou, znova si ich otvorila. Videla, ako jej obluda trhla rukou smerom k sebe. Princeznej sa podarilo podvedome presmerovať dýku a tá príšere nezasiahla srdce, len brucho.
Medzitým čarodej všetko sledoval z diaľky, cez zázračné zrkadlo. Videl, ako sa obaja ocitli na zemi. Princezná mala chladnú zmetenú tvár, čo v čarodejovi vyvolávalo pocit radosti, keď sa stalo čosi, čo nečakal.
Princeznej vypadla ruža, ktorú jej dal záhradník, z ruky, a keď na ňu kvapla krv z rany obludy, v princezniných očiach sa objavili slzy. Princezná vtom objala obludu a tíško vyslovila dve slová.
"Ľúbim ťa."
V tej chvíli sa čarodejovo zrkadlo zlomilo. Princezná totiž prerazila bariéru čiernobieleho sveta plného ľudskej krutosti čistou láskou a čarodejníkova sila zmizla. Záhradník sa premenil späť na človeka a princeznej sa vrátili farby do očí. Už pravdu nevidela, ale bola schopná znovu ľúbiť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
rainorchid
14. 12.decembra 2009 17:34
Príbehy o princeznej a princovi už keď som toto napísala nebolo mojím štýlom a keďže sa príbeh naozaj nikomu nepáči asi si naozaj zaslúžil vyradenie zo súťaže... no nič... len aby ste vedeli, o čom som to písala... ak to niekoho zaujíma...
Napíš svoj komentár