Dúfam, že toto vás zaujme tiež, nech sa páči.
"Ako si iste pamätáte z minulého ročníka, správne namiešaný a pripravený elixír by vám mal pripomínať to, čo máte najradšej. Ale iba v tom prípade, že ste tam pridali kvapku citrónovej šťavy. Inak môže elixír spôsobiť halucinácie." Pomedzi ľahké výpary rôznych vôní sa niesol šepot nášho profesora elixírov- Severusa Snapa. Prechádzal pomedzi kotlíky, jeho čierny plášť povieval za ním, sem-tam sa niekde zaligotali jeho tmavé oči...
Do nosa mi udrela vôňa pokosenej trávy, ruží a ešte niečoho... Nemohla som si spomenúť, kde som to už cítila. Moja priateľka Cindy vedľa mňa zhlboka nasávala vzduch, tvárila sa blažene... Presne som vedela, čo cíti: kokosové koláčiky a zrejme novú vôňu jej priateľa Oscara.
"Slečna Thibillissová...,"zastavil Snape pri mne a nadýchol sa. Niečo si načarbal do poznámkového bloku. Vyzeralo to ako veľké tlačené V, čo mi na tvári vyvolalo samoľúby úsmev, ale hneď som sa ho snažila zamaskovať. Cindy zapísal veľké P a presunul sa bez slova k ďalšej dvojici, kde sa začal rozčuľovať nad neschopnosťou hlupákov, ktorých učil..
V duchu som mu musela dať za pravdu, pretože ten smrad sa nedal vydržať.
Nikdy som nechápala, prečo mi dával vynikajúce hodnotenia, keď som z Chrabromilu. Je pravda, že moje elixíry boli najlepšie, ale o ňom bolo všeobecne známe, že Chrabromilčanov z nejakých neznámych príčin nenávidel. No možno vo mne videl spriaznenú dušu. Uškrnula som sa pri tejto myšlienke a upratovala stôl. Mala som dlhé čierne vlasy, trochu vlnité a našťastie husté, oči som tiež mala tmavé ako trnky. Proste ako on. Ibaže ja som mala ešte tmavé znamienko uprostred líca. Kedysi ma hnevalo, ale už som si zvykla.
Neviem, akú hudbu počúva on, ak vôbec nejakú, ale ja som vždy uprednostňovala niečo tvrdé. Absolútne to nepasuje k mojej romantickej povahe. Odjakživa som snívala o veľkej láske, kvetoch, západe slnka... V tom sme sa zásadne líšili. Už len to by mi chýbalo, aby ma prirovnávali k Snapovi!
"Do budúcej hodiny chcem od vás celý zvitok pergamenu o všetkých elixíroch, čo sme robili za posledné dve hodiny. Môžete ísť."
S radosťou, že skončila najhoršia hodina, vybehli sme na dvor a nechávali si láskať tváre hebkými slnečnými lúčmi. Posledné týždne len pršalo, tak sme si tento nádherný deň chceli vychutnať naplno.
"Neviem si predstaviť, že sme tu posledný rok," ozvala sa Cindy, keď sme sedeli pod stromom.
"Máš pravdu... bude mi to tu chýbať," obzerala som sa. Posledné dva mesiace, skúšky pred nami...
"Jeanette?"
"Hm?"
"Rozmýšľala si o tej ponuke?"
"Hej."
"A? Ako si sa rozhodla?"
"Ja... Ešte stále neviem, potrebujem si to premyslieť."
Naozaj som nevedela, ako sa rozhodnúť. Pred týždňom si ma dal zavolať Dumbledore.
"Slečna Thibillissová, mám pre vás návrh."
"Aký?"
Pohodlne sa oprel o operadlo stoličky a s úsmevom predniesol: "Pred pár dňami, ako vždy, nám prišli ponuky do rôznych odborov. Liečiteľstvo, aurori, učitelia... Niekam sa môžu dostať len tí najlepší. A ja som odporučil práve vás Francúzskej nemocnici. Potrebujú niekoho, komu pôjdu elixíry bezchybne s dokonalým účinkom. Vaše výsledky z hodín sú práve na túto prácu viac, než vhodné...
"Francúzska nemocnica...." Zaskočil ma.
"Áno. Pravdaže je len na vás ako sa rozhodnete. Do ničoho vás nebudeme tlačiť."
"Musím si to premyslieť."
"Prirodzene."
"Rozmýšľala som na liečiteľstvom alebo prekladaním starobylých rún."
"Nemusíte sa rozhodnúť hneď teraz. Pokojne mi môžete odpovedať aj o dva týždne."
"Tak... ďakujem. Môžem odísť?"
"Môžete. Príjemný deň."
"Aj vám."
Odvtedy som neúnavne premýšľala. Raz som bola rozhodnutá tak, raz onak.
"Pôjdem sa ešte prejsť."
"Dobre, ja pôjdem za Oscarom," zasnene sa usmiala Cindy.
Celou cestou som krútila hlavou. Cindy bola Oscarom taká posadnutá! Ja osobne som na ňom nevidela nič príťažlivé. Mal hnedé vlasy, bledomodré oči, trochu krivé zuby, večne bol rozkasaný a neustále pľul. Človek v jeho prítomnosti potreboval dáždnik alebo aspoň pršiplášť. Ale keď uvidia môjho priateľa! Tmavovlasý, tmavooký, súmerný nos, žiarivý úsmev, dokonalo stavaná postava a hlavne romantická duša ako som ja, bude citlivý, veselý... vášnivý. Bude dokonalý z každej stránky.
Ani som nevedela ako a ocitla som sa v najvyššej veži. Hm, tak tu je naozaj krásne. Práve zapadalo slnko, okolie sa kúpalo v zlatočervených lúčoch, vzduchom sa niesla vôňa kvetov. Privrela som oči. Uchvátená tým nadpozemským javom som si najskôr nevšimla šuchot za mnou. Až keď som zacítila niečiu prítomnosť, otvorila som oči. Vyľakane som uskočila. Vedľa mňa stál vysoký muž v čiernom plášti a v čiernom klobúku. Na tvári mal čiernu zamatovú masku. Šírila sa okolo neho veľmi príjemná vôňa.
"Nechcel som ťa vyľakať," pozrel na mňa. Maska mala také úzke štrbinky na oči, že ich farbu som nedokázala rozoznať. Podvedome som zovrela prútik: "Nevyľakali ste ma."
Muž sa na mňa stále milo usmieval: "Prosím ťa, nevykaj mi. Nie som až taký starý."
"To nemôžem vedieť, máš masku."
"Áno." To bolo všetko, čo povedal. Znovu pozeral pred seba. Aspoň som si mohla nerušene prezrieť jeho profil... Teda, poviem vám, z neho tajomnosť a ešte niečo, čo ma neuveriteľne priťahovalo, priam vyžarovalo. Spod klobúka mu vykúkali tmavé vlasy. Na okamih ma premohla túžba dotknúť sa ich, vyskúšať ich hebkosť...
"Je tu nádherne. Chodíš sem často?"
Zaliala ma vlna červene. "Áno. Niekedy... Takto začiatkom mája je tu najkrajšie." Trochu nervózne som blúdila zrakom po okolí. Zazrela som Snapa ako sa niekam náhli.
"Ešte som tu nebol... ale myslím, že sa tu ešte zastavím," zašepkal mi do ucha.
Sama som netušila, prečo som taká vykoľajená. Takisto som si uvedomila, že zobrazuje muža mojich snov. Vo všetkom. No... tvrdú hudbu asi nepočúva.
"Ja... už asi pôjdem. Vieš, čakajú ma MLOKy, musím sa učiť," habkala som a pomaly sa vzďaľovala. Nevypočítala som si to dobre. Za chrbtom som pocítila chladivý múr. Muž v maske pomalým krokom podišiel ku mne. Jednou rukou sa oprel o stenu, skoro sme sa dotýkali nosmi...
"Dúfam, že sa ma nebojíš, neublížil by som ti. Nikdy," pocítila som jeho horúci dych na svojich perách.
"Ale čoby," zasmiala som sa, "myslím, že som zdatná čarodejnica, mám prútik..."
"A ja som muž. Vyšší, silnejší a tiež mám prútik."
"Tak dobre. Ja som žena. Menšia, slabšia, tiež mám prútik a teraz už naozaj pôjdem."
No, tak asi nie, povedala som si sama pre seba, keď mi cestu zatarasil druhou rukou. Skôr som cítila ako videla, že mi hľadí na pery.
Zrazu sa len dotkol mojich pier. Jemne, nežne... Srdce sa mi v hrudi roztrepotalo ako vtáča. Bozky sa postupne stávali vášnivejšími. Jazykom vkĺzol do mojich úst, skúmal každý kút... Jemne mi hryzkal hornú peru, jazyky sa nám znovu splietli, burcovali vo mne nepoznané pocity. Cítila som, ako mi zovrel driek, pritisol si ma k sebe. Cítila som jeho mocné telo, jeho vôňu, dotyky... Túžila som len po jednom. Aby nikdy neprestal...
Na moje sklamanie mi však dal jemný bozk na konček nosa, vzdialil sa odo mňa... Zrazu ku mne znovu podišiel, rukou mi zdvihol bradu, vtisol ešte ľahký bozk na pery a už stál pri zábradlí. Prešiel si rukou po klobúku.
"Dovidenia," usmial sa a skočil dolu. To ma prebralo z letargie a pribehla som na miesto, kde naposledy stál. Nikde ho nebolo vidieť. Merlin, vari som si ho len nevymyslela! Ešte teraz som cítila jeho pery a vôňu a on len tak zmizne, akoby sa vyparil...
Rýchlo som zbehla dolu schodmi. V klubovni som všetko rozpovedala Cindy.
"Ty máš ale šťastie."
"Asi áno," chichotala som sa.
"Prečo sa aj mne niečo také neprihodí?"
"Ty máš Oscara."
"No a? On romantik nie je."
Už som ju nepočúvala. V duchu som si opakovala všetky slová z nášho rozhovoru. Povedal dovidenia. To znamená, že sa ešte stretneme. Bola som o tom presvedčená. Od toho večera som tam chodila každý večer. Už som ho nestretla. Len Chrabromil prišiel vďaka Snapovi asi o 100 bodov pre moje pobehovanie po hrade vo večerných hodinách.
Smútok mi obaľoval dušu. Túžila som po jeho prítomnosti. Za tú chvíľu sa mi vryl hlboko do srdca. Až príliš hlboko. Od Dumbledora som si vyžiadala ešte jeden týždeň na premyslenie. Pravdou bolo, že mi to celkom vyfučalo z hlavy.
Asi dva týždne po mojom stretnutí, som sa bezmyšlienkovito ponevierala po hrade. Opakovala som si poučky, keď tu som prekvapene zastala. Bola som tam, kde aj vtedy, no všade po zemi boli porozhadzované lupene ruží, popri stenách kvitli skupinky kvetov, vytvárali opar sladkastej vône a uprostred toho stál ON!
Jedným krkom priskočil ku mne, vzal ma do náručia a zasypal bozkami. Uložil ma na z lupeňov vytvorenú posteľ a začal vyzliekať.
"Hej! Čo robíš! Žiadne také!" odstrčila som ho a zapínala si tričko. To je blázon! Hádam si len nemyslí, že sa vyspím len tak s hocikým!
"Prepáč," odtiahol sa. "Nechal som sa uniesť."
"Tak to teda áno." Sadla som si od neho ďalej. "Dva týždne sa neukážeš a potom si myslíš, že ti hneď padnem do náručia."
"Až dva týždne?" Do kelu! Prezradila som sa! Teraz už bude vedieť, že som ho čakala a že mi chýbal! Že som to rátala!
"Tak nejako... Čo si robil?"
"Bojoval."
"Bojoval? A s kým?" Toto ma vážne zaujímalo.
"So sebou."
Nechápavo som na neho pozerala.
"Túžil som prísť za tebou a uniesť ťa niekam, kde by sme boli len ty a ja. A musel som odolať."
"Prečo?" Jeanette! Buď ticho a nedávaj také otázky. Aj tak neodpovedal.
"Ako sa voláš?"
"Jeanette ," odpovedala som zaskočene.
"Jeanette," vychutnával si chuť môjho mena na perách s príťažlivým úsmevom.
"A ty?"
"Som jednoducho "muž v maske"."
"To ťa tak mám volať?"
"Ak chceš, môžem mi hovoriť... Pierre."
"Francúzske?"
"Áno," usmial sa, "ako vieš?"
"Zaujímala som sa o to kedysi. A teraz mám ponuku ísť pracovať do Francúzska."
"Ale?! Povieš mi o tom niečo bližšie?"
Nebola som proti. Všetko som mu rozpovedala. Keď som skončila, prisunul sa ku mne a vzal mi ruky do svojich. "Nechoď tam. Odmietni tú ponuku. Zostaň tu, v Londýne, prosím."
Chvíľu som m hľadela do tých úzkych štrbiniek na maske, v hlave sa mi prevaľovalo množstvo dôvodov, prečo tú ponuku prijať a prečo odmietnuť.
"Uvidím," povedala som len. Zvyšok večera sme už presedeli v tichosti, v objatí pozorovali zapadajúce slnko a neskôr blikajúce hviezdy. Sem-tam sme niečo povedali. Keď odbila polnoc, zdvihla som sa.
"Musím ísť. Dobrú noc, Pierre."
"Dobrú noc, moja sladká Jeanette," pobozkal ma. Ďalší večer sme sa mali znovu stretnúť. A tak sa i stalo. Boli sme spolu každý večer. Rozprávali sme sa, ja som mu opisovala jednotlivé skúšky... Keď sme sa prvý krát milovali, poznali sme sa už tri týždne. Tak to pokračovalo. Na tie horúce noci nikdy nezabudnem. Žiaden kútik môjho tela nezostal nepoláskaný, nepobozkaný. Zvŕtali sme sa v rytme vášne a neskôr len vyčerpane, ale šťastne, ležali vedľa seba, pozerali na nebo posiate miliónmi hviezd.
Dumbledorovi som povedala, že ponuku odmietam. Zvláštne na mňa pozrel a spýtal sa, či som pevne rozhodnutá. Vraj, aby som neurobila niečo, čo by som neskôr ľutovala. Ja som však bola rozhodnutá. Chcela som zostať s Pierrom. Tie večery boli najšťastnejšie chvíle v mojom živote, hoci som stále netušila ako vyzerá. Teda, mala som podozrenie, že má nejakú estetickú vadu, ale to bolo nepodstatné. Milovala som ho.
Koniec roka sa blížil. Pred nami bol posledný týždeň. Skúšky boli úspešne za nami. Už sme potrebovali len výsledky. No aj tak sme museli na niektorých hodinách makať. Napríklad na elixíroch. Práve som dokončovala elixír, keď som začula ako jedno dievča zo Slizolinu vraví, že minulý večer videlo nejakého muža v čiernej maske na Astronomickej veži. Vraj to treba nahlásiť. Môj Pierre! Flakón s výťažkom z mandragory mi vypadol z ruky a s buchotom dopadol na dno môjho kotlíka. Ozval sa výbuch, všetci kričali a ja som nahlas nadávala.
"Už aj ticho!" zavrčal Snape, ktorý mal od rána zlú náladu a blížil sa k nám. "Kto tu narobil takú spúšť?"
"Ja," priznala som sa.
"Vy?" prekvapene na mňa pozrel. Hneď nato sa zachmúril: "Takže vám sa zdá, že vám venujeme málo pozornosti, čo? Tak, aby ste boli spokojná, strhávam Chrabromilu 50 bodov a dnes budete sedieť po škole. V mojej pracovni o ôsmej."
"Nie!" Všetci na mňa pozreli. Nemôžem tam ísť. Musím sa stretnúť s Pierrom!
"Prosím?"
"Teda, že... mám niečo dôležité, nemôžem to vynechať..."
Snape sa škodoradostne uškŕňal: "Na to ste mali myslieť predtým."
Viac mi nepovedal a ja som musela večer pekne-krásne naklusať pred jeho pracovňu.
"Dobrý večer. Hneď vám pripravím, čo budete robiť, zatiaľ si sadnite," prikázal mi a zmizol vo vedľajších dverách. Zrejme niekde bol, pretože mal na sebe cestovný plášť.
Vzdorovito som si sadla, hypnotizovala vrtkavý plamienok sviečky pred sebou, keď tu mi pohľad padol na skriňu. Prekvapene som vstala a podišla k nej.
"Tak, tu máte tieto spisy. Prepíšete každý je-"
"TY!!!" zrevala som a pod nos mu strčila hebkú čiernu masku, ktorú som vytrhla z privretých dvier. "TY!"
Snape stál predo mnou ako kamenná socha, pozeral na masku v mojich rukách... Bez jediného slova.
"Tak toto mi vysvetlíš."
"Nemám čo."
"Akože nie?! Hráš sa tu na... Prečo?" šmarila som masku na zem a zhnusene pozerala na muža pred sebou. Pre Merlina! Ja som spala so Snapom! Horko-ťažko som potlačila náhlu nevoľnosť.
"Prečo? Potreboval som sa odreagovať."
"Odreagovať?" zopakovala som takmer bezhlasne.
"Áno, jednoducho si užiť, nemôžem žiť stále v celibáte," predniesol bez štipky hanby.
"To nemyslíš vážne, však?!" zasmiala som sa s nádychom hystérie v hlase.
"Prečo nie? Ty si nikdy netúžila po niečom nezáväznom?"
"To je... Ja... Ty si ale sviňa!" šplechla som mu do tváre. Myslela som, že sa prepadnem od hanby pod zem. Bolestný šíp mi prenikol celým telom a jed, ktorý bol na jeho hrote sa mi rozlieval po celom tele. Myslela som, že ho na mieste zabijem.
"Využil som všehodžús a domáci škriatkovia sa premávali po chodbe v mojej podobe. Komu by to napadlo, však? Len škoda, že to už prasklo. Páčilo sa mi to. Mal som to dobre premyslené."
Zrejme mu robilo dobre, takto ma mučiť, ten pohľad na moju strhanú tvár musel stáť za to, lebo na perách mu stále pohrával nepríjemný úsmev.
"Máš ešte niečo na srdci alebo si už skončil?"
"No," tváril sa, že premýšľa, "už asi nie."
Ale prečo práve ja? Prečo si vybral mňa a mne musel takto ublížiť? Veď v tejto škole je toľko iných dievčat! Ako sa dokáže takto človek pretvarovať?!
"Tak potom bude veriť, že raz oľutuješ, čo si mi urobil. Že budeš trpieť, kiežby si zažil len to najhoršie!" vyštekla som nenávistne a rozbehla som sa k dverám. Potrebujem byť sama, vyplakať sa, vyrezať si srdce z hrude...
"Ďakujem. Už len jedna rada do života. Neukazuj svoje túžby a sny tak okato najavo. V tvojich očiach si človek môže prečítať naozaj všetko, čo potrebuje. A to sa ti nemusí vyplatiť."
Nemal sa kedy uhnúť a kedy brániť. Priskočila som k nemu a napľula mu do tváre. V zápätí som už bežala chodbou. Slzy sa mi rinuli po tvári, miešali sa so slinami, ktoré mi ešte zostali na brade. Mala som mu vraziť, mala som mu vytrhať všetky vlasy, mala som mu zapichnúť nôž do srdca... Mala som... Mala som... Mala som... Nič som neurobila. Len mu napľula do tváre, čo bolo obrovské NIČ oproti tomu, čo mi urobil on.
Ako zmyslov zbavená som vbehla do Dumbledorovej pracovne.
"Tá Francúzska nemocnica... Platí to ešte? Môžem sa prihlásiť?"
"Slečna Thibillissová, čo sa vám stalo?" vyskočil z kresla a opatrne ma usádzal do kresla.
"Nechcem o tom hovoriť... Príliš... príliš to bolí. Tak dá sa to?"
Dumbledore na mňa hodnú chvíľu znepokojene hľadel: "Dá, ale..."
"Tak im napíšte, že to miesto prijímam. Dovidenia."
Nemohla som sa pozerať do jeho stareckej tváre. Takej úprimnej a dobrej. Nahlas som sa rozplakala. Ja už mužom veriť nebudem.
Hneď na druhý deň som sa cez jeho krb odmiestnila domov a tam čakala na odpoveď. V Rokforte by som už nevydržala.
Prijali ma. Už niekoľko mesiacov pracujem vo Francúzskej nemocnici. Som tu spokojná. Pomáham pacientom, vďaka mne sa môžu liečiť. Mám malý byt. A prácu. Nič viac nepotrebujem. A aj keby chcem, nemôžem mať viac. Vďaka Snapovi sa vo mne vytvoril akýsi blok a mužov nemôžem ani cítiť. Ich teplo ani vôňu. Ak sa ma dotkne nejaký muž, chytajú ma mdloby a hystéria. A on má na líci otlačenú červenú dlaň. Som odsúdená na samotu. Nepotrebujem však nikoho, vystačím si aj sama. So svojím psom Jeny. Je to sučka. Zaháňa vo mne chmúrne myšlienky, vrtí chvostíkom vždy, keď sa vrátim do prázdneho bytu.
Okrem spomienok mi tú udalosť pripomína už len jedna vec. Je to zrejme trest za moju naivitu a hlúposť. Takmer každý deň musím dýchať výpary elixíru, ktorý mi pripomína to, čo by som vraj mala mať najradšej. A tým trestom je to, že tú tretiu vôňu, čo som vtedy nemohla rozoznať, som už spoznala. Je to vôňa Severusa Snapa.
***
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tinka246
30. 1.januára 2011 19:00
hejže to má pokračovanie?
Napíš svoj komentár