"Pre Merlina!" vyskočil Snape. "To sú moje zásoby!" Niežeby sa zaujímal o moje zdravie... Jemu je ľúto ovracaných červíkov. Naštvane pozrel na moju zelenú tvár.
"Vráťte sa do izby. Trest si odpykáte inokedy."
Zhrabla som tašku a skôr, než si to mohol rozmyslieť, stratila som sa mu z dohľadu. Na rohu som sa zastavila a zhlboka dýchala. Keď mi bolo lepšie, odšuchtala som sa do izby.
"Ako bolo?"
Keď som Alex vravela, čo sa stalo, híkala, potom na mňa zdesene pozerala a nakoniec sa nahlas rozosmiala: "To je podarené. Ovracané červíky. Ja umriem."
"Ja asi tiež, na zajtrajšej hodine." Nemala som totiž úlohu a ani čas si ju robiť. Niečo som síce opísala od Alex, niečo z kníh, ale meter to ani z ďaleka nemalo. A ja som bola unavená. A hladná. V noci, keď všetci spali, som si privolala jedlo a napchala sa lekvárovými koláčmi. Nečudo, že mi potom bolo zle. Zmietala som sa v kŕčoch dlho do noci a zaspala až niekedy na svitaní.
Ráno som sa ledva pozviechala z postele. Bolo mi stále zle. Nielen z nočného prejedania sa, ale aj zo mňa, že som nedokázala dodržať to, čo som si sľúbila. Na elixíroch bol pokoj. Ja som v tichosti sedela celú hodinu, Ben si radšej sadol čo najďalej a Snape na mňa len opovržlivo zazeral.
Prešli tri týždne a blondiak Charlie sa neozval. Už som sa zmierila s tým, že mojím osudom je zostať sama- bez partnera, bez priateľov... Jedno ráno predo mnou pristála čierno-biela sovička. Taká malá, akurát do ruky. Na obálke bolo napísané Lizák.
"Alex, to je od neho! Odpísal mi!" rozrušene som šepkala a obzerala sa okolo. Nikoho z učiteľov tam ešte nebolo, žiakov tiež len málo...
"Tu máš," podala som sove keksík. Vďačne zahúkala a odletela. Rýchlo som otvárala list.
Ahoj Lizák!
Máš skutočne zvláštne meno. Z toľkých listov
ma zaujal práve Tvoj. Ani neviem prečo, ale
akoby dýchal sviežosťou. Takže korešpodencia
môže pokračovať.
Chcela si, aby som sa opísal. Ako som písal aj
v inzeráte, mám plavé vlasy, som vysoký, mám
modré oči. Rád si čítam, chodím do prírody, kde
si môžem vychutnávať samotu.
Pracujem ako auror. Naháňam temných mágov a
môžem povedať, že som ich už aj dosť chytil. Práve
sa chystám na jednu záchrannú akciu, ale myslím, že
Tvoja sova ma nájde.
Budem veľmi rád, ak odpíšeš.
S pozdravom Charlie
"No, je stručný, ale zase na prvý krát... Auror?" začala ho Alex rozoberať.
Ani som ju nepočúvala. Lietala som v oblakoch. Odpísal mi a chce, aby som mu napísala aj ja. Konečne niekto, kto nebude riešiť moju obezitu. Hoci som už tri týždne hladovala, sem-tam ma prepadol vlčí hlad a zjedla som, čo mi prišlo pod ruku. Mala som pocit, akoby som sa ešte trikrát zväčšila.
"Idem mu hneď odpísať," vyskočila som a s Alex v pätách som sa ponáhľala do izby. Schmatla som brko a pergamen...
Milý Charlie!
Tvoj list ma potešil! Zbožňujem listovú korešpodenciu.
Myslím takú normálnu. Denne mi totiž príde mnoho
listov od pacientov, ktorí sa chcú objednať, opisujú
mi svoje choroby, pýtajú sa ma, či som už niečo po-
dobné mala aj ja...
Tiež mám rada samotu. Len tak niekde sedieť, pre-
mýšľať o svete, nikým nerušene. Je to úžasný pocit.
Najmä po takom dni, keď na mňa vrieska šéf a núti
ma umývať záchody alebo podobné nechutné veci.
Už len pri pomyslení na jeho ksicht mi naskakuje
husia koža.
A čo Ty? Akého máš vedúceho? Je v pohode? Alebo
je to nejaký hundroš?
Pekný deň praje Lizák
"Keby tak Snape vedel, že píšeš o ňom," smiala sa Alex na mojom "šéfovi".
"No a čo. Keby som mu napísala, že chodím na Rokfort, už by mi neodpísal."
"Veď ja nič."
Pripevnila som list svojej sove na nohu a hľadela z okna ako sa vzďaľuje. Netrpezlivo som očakávala odpoveď. Dlho som nemusela. Odpísal mi hneď na druhý deň.
Zdravím Lizák!
Fakt čudné meno/ prezývka, ale dobre.
Tvoj list ma zastihol tesne pred spaním. Ale priznám,
mal som aspoň pekné sny. To čo máš za šéfa? Záchody
umývať? Zavrieť takých ľudí! Veď si liečiteľka, nie?!
A skutočne máš takých oddaných pacientov? Aké mi-
lé.
Na našom oddelení máme nato ľudí, ktorým chodí
pošta, tak neviem, akú máme obľúbenosť. Avšak, ur-
čite sme teraz veľmi nápomocní. Na vedúceho sa nesťa-
žujem, je v pohode, taký starček. Múdre reči, všetko vie
a všetci ho majú radi. Hundroš rozhodne nie je.
S tou samotou súhlasím. Aj ja sa rád utiahnem do kúta
a pozorujem všetko naokolo. Bez pohľadov ostatných
ľudí. Moji známi vravia, že som príliš utiahnutý a
nespoločenský. Ale ktovie.
Dúfam, že sa Ti darí a pacienti poslúchajú.
Charlie
Ten sa ale rozpísal. Tým ma samozrejme potešil.Každé ráno som zdvíhala zrak k stropu a čakala svoju sovu. Listy boli vždy veľmi priateľské, prezrádzali o ňom veľa. Aký je milý, citlivý, vnímavý... Vôbec mi nepripadal uzavretý. Často mi prezradil i také veci, čo by nemusel, ale on chcel. S vedomím, že by mal od neho prísť ďalší list, som omnoho ľahšie pretrpela jednotlivé hodiny. Posmešky žiakov šli akoby cezo mňa. Netrápilo ma to. Dokonca aj moje predstavy o Snapovej a mojej spoločnej budúcnosti akosi bledli a ten obraz sa začal nahrádzať modrými očami a plavou šticou, ktoré som ešte nikdy nevidela, ale vedela som si ich predstaviť. Musela som priznať, že v mojom živote znamenal dosť veľa.
Severus, akoby vycítil, že som šťastnejšia, sa hneď pustil do ničenia krehkej bubliny môjho šťastia. Keď zazvonilo na koniec hodiny, zavolal si ma k stolu.
"Bolo by dobré, keby si odpykáte svoj trest, slečna Almayerová."
"Ach, trest. Dobre. Kedy?"
Snape na mňa trochu prekvapene pozrel. "Dnes večer. Rukavice vám netreba."
"Dobre. Budem tam. Dovidenia." Mala som navrch. Bola som šťastná. Keď som sa večer blížila k dverám Snapovho kabinetu, takmer som sa vznášala. Charlie mi v ten deň poslal nádherný list, ktorého slová ma neustále hriali pri srdci.
Premietala som si tie teplé slová pred očami, keď tu plesk! Dvere sa otvorili a ja som dostala silný náraz do nosa a zvalila som sa na zem. Pocítila som niečo teplé a vlhké na tvári. Hľadela som na červenú tekutinu, kvapkajúcu na môj habit. Zdvihla som zrak a mierne hystericky skríkla na Snapa: "Fy fte mi rozbili nof!"
***
Pevne verím, že sa vám to páči
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
hereiam
31. 1.januára 2011 19:24
páči
Napíš svoj komentár