"Ahoj, Nicolas," trochu váhavo som sa usmiala. Znervózňovali ma jeho vyvalené oči a nemé otváranie úst.
"Syossa... Syossa... čo si to urobila?"
"Povedala som si, že keď spolu nemôžeme byť, kým sme živí, tak po smrti určite áno."
"Nikdy by som nepovedal, že si až taká hlúpa," povedal tvrdo. Popudene som našpúlila pery. Hlúpa? Skôr obetavá. Vidí, čo som urobila z lásky k nemu a povie mi len, že som hlúpa? Žiadne sladké vyznania lásky, objatia, bozky?
"Budeš musieť ísť za Dumbledorom."
"Zbláznil si sa? Nikam nepôjdem. Zostanem tu. S tebou. Preto som vypila ten elixír. Áno, Nick, ukradla som ho zo Snapovho kabinetu, vypila... No... trochu to bolo bolestivé, ale účel to splnilo, som tu a som DUCH!!!"
"Syossa! Pozri sa na seba! Zrejme sa niekde stala chyba!"
Ehm, chyba? Pozrela som na svoje telo. Nevidela som nič zvláštne. Neubudlo zo mňa, ani nepribudlo.
"Lepšie sa prizri svojej pokožke! Vidíš?! Si na rozhraní života a smrti!!!"
"Nekrič!"
Mal pravdu. Nebola som taká priesvitná ako on. Moja koža mala ružovkastý nádych. Cítila som pachy... A to srdce! Ako mi mohlo poskakovať v hrudi, keď žiadne nemám?! Zhrozene som pozrela na Nicka.
"Pre Merlina, Nick, čo sa to stalo? Ja... ja akože ešte stále žijem?!"
"Skôr tvoje telo. Hovorím ti, musíme ísť za Dumbledorom, kým sa nenarobí ešte viac škody!"
"Možno ak za ním nepôjdem, môj duch postupne vyprchá z môjho tela," vyhlásila som s nádejou.
"To isto."
"Ach, Nick! Toto sa mi na tebe nepáči! Vôbec si nevážiš, čo som pre teba urobila! Iba ma tu poučuješ ako nejaké sopľavé decko! Veď mám pätnásť rokov, pre Merlina!"
"Veď práve. Ešte stále si dieťa a rozumu nemáš. Toto to len dokazuje."
"Kým človek ľúbi, odpúšťa," zanôtila som. "Vďaka tomu sú ti všetky slová odpustené. Vieš, že ťa... milujem," znežnel mi hlas.
Takmer bezhlavému Nickovi preletel tvárou úsmev, no hneď sa schoval za kamennú masku.
"A viem, že aj ty mňa. Počula som ťa."
Nick si rezignovane vzdychol: "Dobre, priznávam. Učarovala si mi. Ale nie je to možné. Stále si človek i keď si urobila taký hlúpy pokus o smrť. Našťastie sa ti nevydaril a môžeme to napraviť. Poď!"
"Nie! Nie, nič nebudeme naprávať, chcem tu zostať s tebou!" skočila som mu do cesty.
"Dúfam, že si nemyslíš, že mi zabrániš prejsť. Okamžite prestaň rozprávať a ideme. Všetko tu na svete má svoj zmysel, pre niečo sa to deje. Zrejme si teraz ešte nemala zomrieť, keď sa tak nestalo."
Nezostávalo mi nič iné, len ho nasledovať. Pravda, mohla som zostať na mieste, ale aký by to malo zmysel?! Trucovať a bez výsledku. Sama.
Bolo zvláštne preletieť cez stenu a nepocítiť náraz, neoškrieť sa...
"Pán riaditeľ, odpusťte mi, že vás ruším v túto nočnú hodinu, ale niekoho som vám priviedol," ukázal Nick na mňa a Dumbledorovi od prekvapenia vypadlo brko z ruky. Zastali sme uprostred jeho pracovne.
"Slečna Remontová!"
"Ach, dobrý večer." Pocítila som slabú horúčavu. Do čerta aj s nespoľahlivosťou elixírov!!!
Pohľad mi padol na lôžko, na ktorom som bola uložená ja. Teda moje telo. Tak pokojne som tam ležala! Bez pohybu, meravo poskladaná v polohe, v ktorej som spadla na zem, oči stále vypúlené... Keby som nebola napoly duch, alebo čo to vlastne som, naskočila by mi husia koža.
"Ale, slečna Remontová nás poctila svojou návštevou?! Ako sa vám pozdáva život ducha? Už vás omrzel?" Z tmavého kúta sa zrazu vynoril Snape. Vôbec som si ho tam nevšimla. Zagánila som na neho.
"Slečna Remontová, môžete mi, prosím, vysvetliť, prečo ste to urobili?" uprel na mňa Dumbledore svoje prenikavé oči.
"Z lásky."
Snape si posmešne odfrkol. Všetci traja sme pozreli naňho.
"Zrejme sa nemusím pýtať z lásky ku komu," pousmial sa riaditeľ. Nicolas si odkašlal: "Ja som naozaj ani len netušil, že by niečo takéto mohlo skrsnúť v jej hlave..."
"Ja viem, Nick. Syossa," oslovil ma otcovsky, "keďže si ten elixír nevypila so zvyčajnými úkonmi, ktoré je potrebné pri tom vykonať, aby to fungovalo, môžeme ťa vrátiť do tvojho tela. A nechcem počuť žiadne odvrávanie. Si ešte príliš mladá na to, aby si takto odhodila svoj život."
"A čo som teda urobila zle?" To by ma teda vážne zaujímalo. Za svoju nepozornosť by som si mala odrezať prsty.
"Neviem, kde ste vzali informácie o takomto nebezpečnom elixíre, no zjavne ste si jeho účinky nenaštudovali dostatočne," ozval sa nevrlo Snae. Zrejme mu nebolo po vôli, že som ho ochudobnila o jednu vzácnu tekutinu. "Čo ma vlastne ani neprekvapuje, keďže som si prílišnú pozornosť u vás nikdy nevšimol."
"Severus...," ozval sa Dumbledore varovne.
"Dobre. Takže elixír je treba vypiť počas splnu a to tak, že na vás dopadá priame mesačné svetlo. A nie pri úplnom zatmení!"
Do kelu, do kelu, do kelu! Ako som niečo také dôležité mohla prehliadnuť?!
"Inak získavate polovičatý život a nie ste ani duch, ale ani človek. Čiže teraz si pekne ľahnete na svoje telo a po istých zaklínadlách budete znovu živá. Celkom."
"Ale ja nechcem."
"O tom nebudeme diskutovať, nie ste plnoletá."
Hneval ma, ale čo som mala robiť, keď proti mne stáli všetci traja? Sprisahanci! Nicolas si tam len postával a pozeral na mňa. Neprihovoril sa mi, neusmial sa... Stačilo by jediné slovko, ktoré by mohlo všetko zmeniť! Jedno, prípadne dve! Chcela som tak veľa? Zrejme áno. Nikdy som sa nemala zamilovať do ducha. Nazvala by som to svojou životnou chybou. Veď čo môže byť horšie ako prechovávať lásku k niekomu, kto vám ju nikdy neopätuje? A je úplne jedno z akého dôvodu...
Nešťastne som si ľahla na svoje telo. Snape sa postavil nado mňa s prútikom v ruke, čo vo mne vyvolávalo zmiešané pocity. Spokojná som rozhodne nebola. Ostražito som sledovala jeho pohyby. Sadol si ku mne na postel a po nejakej chvíli začal šepkať akési neznáme zaklínadlá. Mala som pocit, akoby ma moje telo chcelo vsať do seba, ruky sa mi priliepali na živé končatiny, hlavu som nemohla zodvihnúť, nech som sa akokoľvek snažila. Vzápätí mi začalo dunieť v ušiach, v ústach som pocítila zvláštnu pachuť, nejaké hlasy v mojej hlave kričali... Potom začali spievať, znovu kričať, až sa tie zvuky zliali do jedného.
Zostalo ticho. Vedela som, že sa to podarilo. Posadila som sa na posteli, nohy zvesila dolu, pozrela na mužov pred seba, ktorí sa tvárili ako kati.
"Slečna Remontová, teraz sa vráťte do postele. Raz pochopíte, že toto bolo najlepšie riešenie..."
Dumbledorove slová vo mne zanechali hlboký smútok. A pocit prehry. Najskôr sa budem musieť vyrovnať s týmto. So zvesenými plecami som vyšla z riaditeľne. Bez pozdravu, bez jediného pohľadu na muža môjho života.
***
Pozrela som na majestátny hrad. Vyzeral tak ako pred trinástimi rokmi. Tie vežičky, čo sa tak leskli vo svetle zapadajúceho slnka... Tie stromy, čo sa jemne pokyvkávali vo vánku... Tie svrčky, čo nôtili svoju večernú serenádu... To všetko mi pripomínalo moju mladosť. Hriechy i radosti. Teraz som už zrelá žena. Čo-to som si v živote preskákala, našla mnoho priateľov, prácu... Dlho som robila na ministerstve. Ale nebolo to to pravé orechové. Moje miesto je niekde inde. A srdce mi to neustále našepkávalo i keď som sa to snažila ignorovať.
A tak som stála tu, pevne rozhodnutá bojovať za to, po čom som túžila. Onedlho som už klopala na dvere do Dumbledorovej pracovne.
"Pani Raynová," usmial sa Dumbledore a uklonil sa tak, až mu brada spadla z pliec priamo na zem. Možno ju začal nosiť ako šál. Ktovie. "Vitajte. Tak ste prišli."
"Dobrý večer. Áno. Ja predsa vždy dodržím svoje slovo."
"To viem," zaihralo mu v očiach.
"Takže? Dostanem to miesto?!"
Dumbledore sa posadil za stôl, spojil si končeky prstov a ponad ne sa uprene na mňa pozeral.
"Ste si tým istá, Syossa? Dobre si to premyslite."
"Nemám nad čím premýšľať. Chcem tu pracovať. Vy potrebujete nového učiteľa herbológie a ja toto tu," rozhodila som rukami.
"Nechcete tu zostať pre niečo iné?"
"Pre čo?" zatvárila som sa nevinne. "Dobre viete, že mám muža, dieťa..."
"Ja v tom nevidím až taký problém."
Prevrátila som očami: "Povedzte rovno, že sa bojíte, že sa znovu pokúsim dostať k Nickovi."
"Áno, myslím si to. Načo zahmlievať."
Je dobrý. Áno, chcela som byť blízko Nicka, ale aj pre iné záležitosti potrebujem toto miesto...
"Prosím..."
"Tak dobre," povedal po chvíli ticha. "Len aby ste neboli sklamaná."
"Nebudem." Skoro som začala spievať. Konečne to vyšlo.
"Takže váš kabinet je neďaleko skleníkov. Tam, kde pôvodne bývala profesorka Sproutová."
"Ďakujem. Skutočne. Takže zajtra pri raňajkách," vyskočila som.
"Dobrú noc."
Už som ho nepočúvala. Náhlila som sa chodbou, keď tu som stretla Nicka. Ach, človek by si myslel, že po toľkých rokoch odlúčenia naňho zabudnem, no nestalo sa tak. Srdce mi znovu vyťukávalo nepravidelný rytmus.
"Ahoj, Nick," pozdravila som veselo. Pobavilo ma, že po druhý krát v mojom živote sa zatváril, akoby stretol ducha.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár