"Dobre... ibaže tu nie je nič na oblečenie."
"Na oblečenie?" prekvapene sa spýtal Severus a pozeral na trasúcu sa Arlette. "Je ti zima?"
"Tak asi. Veď obaja máme úplne premočené šaty."
"Ani som si to neuvedomil. Počkaj," otvoril truhlicu, odkiaľ sa vyvalil kúdoľ prachu. Rozkašľal sa. Nič v nej nebolo, len nejaké luky, fajky, klobúk s perom a plášť...
"No, asi to bude problém. Máme tu jedine plášť. Môžeš si ho vziať a obliecť sa. Nebudem sa pozerať."
"To by mi ani nevadilo," zašepkala si Arlette so slabým úsmevom na stuhnutých perách. Skrehnutými prstami si nešikovne rozväzovala šnúrky na šatách. Prsty ju však neposlúchali.
"Sev, mohol by si mi, prosím, pomôcť? Potrebujem rozviazať šaty," podišla k nemu s ostýchavým úsmevom. Jej ochranca si len vzdychol, šikovne jej pomohol a znovu sa vzdialil. Arlette zostala len v spodničke, ktorá tiež ľahko skĺzla z jej tela a mierne znechutene si navliekla plášť. Smrdel potom, ale bol teplý a suchý. Siahal jej po kolená a len tak-tak zakrýval jej nahotu.
"Už môžeš." Za ten krátky čas jej v hlave skrsol nápad. Že jej to skôr nenapadlo! Bolo predsa všeobecným pravidlom, že ak dáma z vyššej spoločnosti strávila noc s nejakým mužom, hoci sa aj nič nestalo, musel si ju vziať, aby nepošpinil jej povesť a svoju česť. Spokojne sa usmiala. Mala ho v hrsti.
"Nebudem sa pozerať." Otočila sa, aby naznačila, že môže a sústredene načúvala jeho pohybom. Predsa len sa neubránila, aby aspoň očkom nepoláskala jeho telo. Jazvy boli ešte stále viditeľné...
"Poď bližšie k ohňu, nech ti nie je zima," ozval sa Severus s ľahkým úsmevom na perách. Prekukol ju. Arlette zalial sýty rumenec, ale podišla k ohňu a schúlila sa na kožušinke, čo najbližšie sálajúcemu teplu.
"To sme teda dopadli. Dúfam, že nie si hladná, lebo tu nič nenájdeme."
"To prežijem. Len aby nás nezavialo."
"Niečo také ani nespomínaj."
"Myslíš, že sa ostatné dostali živé a zdravé naspäť?" spýtala sa Arlette ustrašene pri pomyslení na svoju matku a sestru.
"Neviem, ale verím, že áno. Ako ťa tam mohli nechať?"
"Ponáhľali sa, nemali ako vedieť, že už s nimi nejdem. Celý čas som im bola v pätách."
"Ešte že som ťa našiel. Inak by ti už mohli vystrojiť pohreb."
"Vlastne, ďakujem. Za záchranu," usmiala sa Arlette a trochu nervózne sa pohrávala so šnúrkou na plášti.
"Čo je s tebou?" spýtal sa Severus, pozorujúc jej pohyby. Vo svetle červenozlatých plameňov bola nádherná. Zvýrazňovali dokonalé krivky jej tela, ktoré bolo vidno aj pod neforemným plášťom, mandľové oči sa jej ligotali, plné červené pery si priam pýtali bozk...
"Čo sa na mňa tak pozeráš?" zašepkala Arlette.
"Ale nič," odvrátil Severus hlavu. Po chvíli zacítil na svojej ruke jej jemnú.
"Sev..." Ešte väčšmi sa k nemu prisunula. Dotýkali sa plecami. "Prečo sa tak brániš tomu, čo cítiš?"
"Ako môžeš vedieť, čo ja cítim?!" chcel Severus odtiahnuť ruku. Nedovolila mu to. Pozrela mu do očí. Horeli v nich plamene. Stačila chvíľa a obaja sa prisali na svoje pery. Vášeň im spaľovala telo, nútila ich k čoraz nástojčivejším bozkom... Arlettina ruka sa pomaly posúvala ku gombíkom na jeho košeli... Po jednom ich rozopínala... Začala ho bozkávať na krk, postupovala na plece, na hruď...
"Stačí," odtiahol ju Severus zadýchane.
"Prosím?" pozrela na neho nechápavo.
"Že stačí. Vyskúšala si ako chutia moje bozky, môžeš mať dušu na mieste." Odsúval sa, akoby mala nejakú vážnu chorobu.
"To nemyslíš vážne, však?!" vstala nahnevane a dotknuto na neho zazerala. Srdce jej ešte stále bláznivo poskakovalo v hrudi, na perách cítila
chuť jeho bozkov, tešila sa, že ho konečne zlomila... A zrazu... Nerozumela mu a to ju neskutočne rozčuľovalo.
"Samozrejme, že vážne... Nemôžem... Nechal som sa strhnúť niečím... Nemôžem." Veď sa mu to páčilo, opätoval mi bozky, cítila som jeho ruky blúdiace po mojom tele...
"Si na mužov alebo čo?!" Ešte viac zazrela na muža pred sebou, keď sa pustil do srdečného smiechu.
"Si hlupák, vieš o tom?!" skríkla so slzami v očiach a otočila sa mu chrbtom.
"Arlette..."
"Nechaj ma!"
Severus sa teda viac neozval. Sedel pri ohni a premýšľal... Nechápal, čo sa to s ním stalo. Nikdy takéto pocity nemal. Bolo to už dávno. Ale teraz... Keď ju mal v náručí, dotýkal sa jej, túžil len po jednom. Strhnúť z nej ten nemožný plášť a priľahnúť ju svojím telom. Aj by tak urobil, ale niečo mu v tom zabránilo. Alebo skôr niekto. Tvár jednej ženy a jej zelené oči.
Miestnosť sa obalila chladivým tichom. Arlette bola do krvi urazená, Severus tíšil svoje svedomie... Snehu pribúdalo. Postupne obaja zaspali, schúlení do klbka, aby ich telo stratilo čo najviac tepla... Možno by v tichosti presnívali celú noc, keby ich uprostred noci nezobudil akýsi šramot.
"Čo sa deje?" rozospato žmúrila Arlette na dvere. Niečo do nich udrelo. To už bol hore aj Severus.
"Čo to bolo?"
"Neviem," šepla vojvodova dcéra. Ozval sa rev. Už vedeli, čo to bolo. Medveď.
"Bože."
Severus pred seba vytiahol prútik. Bez rozmýšľania.
"Ak sa chceš hrať, že to je meč, tak v tejto situácii to rozhodne nie je vtipné," vyhlásila Arlette mrazivo. Severus pozrel na prútik vo svojich rukách a zastrčil si ho za nohavice. Obzeral sa okolo. Potreboval niečo, ak by sa medveď dostal dnu. Pevne však veril, že sa tak nestane.
Dvere sa znovu zatriasli, medveď zareval.
"Čo tu môže chcieť?" Hoci sa Arlette na Severusa hnevala, pribehla k nemu, aby aspoň nasávala jeho pokoj. Pokúšala sa ovládnuť triašku.
"Netuším. Možno...," obzeral sa okolo, "možno tu má nejaké mäso, ale..." Medveď zvonku znovu zareval
a udrel do dverí. Závora sa nalomila.
"Neboj sa, nedostane sa dnu."
"Nebojím sa," odvetila znovu poháňaná hnevom.
Medveď ešte zopár krát udrel do dverí a nastalo ticho.
"Myslíš, že už odišiel?"
"Neviem, ale kým je pokoj, využime to a poďme spať. Neviem ako ty, ale ja som unavený." Rozvalil sa na kožušine, nechal jej kúsok vedľa seba voľný...
"Ľahnem si na posteľ." Keď však preskúmala huňatú kožušinu a zistila, že zápach je silnejší, ako by zniesla a vo vnútri postele prebývaj šesťnohé živočíchy, s povzdychom to vzdala a ľahla si vedľa Severusa.
"Uvidíš, že ti tu bude dobre," uškŕňal sa Severus a otočil sa jej chrbtom.
Nechápem, ako môže byť taký pokojný. Stále je ľadový a keď konečne vzbĺkne, tak sa vzdá... Ale už je v pasci ako myš. Tak či tak si ma bude musieť po tejto noci vziať. A potom, či bude chcieť alebo nie, prídu deti... Nebude sa musieť tak ovládať.
Arlette sa spokojne pomrvila. Má vyhrané.
Keď sa ráno prebudila, oheň bol vyhasnutý, nohy mala ako dva cencúle a žalúdok jej skrúcalo od hladu. S úsmevom pozrela na Severusa a zamierila k veľkej truhlici. Keď prekutrala každý kút miestnosti, sklamane musela priznať, že jedlo sa tam nenachádza a tak by sa mali vydať na cestu. Drgla do Severusa.
"Vstávaj! Mal by sme nájsť cestu späť."
Severus otrávene otvoril jedno oko: "Prosím ťa, nechaj ma spať."
"To v žiadnom prípade. Ja chcem ísť domov!"
"Vieš, že si otravná žena?!"
"Viem. A viem byť aj oveľa horšia. Tak neprovokuj a vstávaj. Skontroluj, či ten medveď odišiel, obleč sa
a pôjdeme."
"Nejaká si energická."
"Zato ty si ako lemra."
Severus si len odfrkol. Obaja sa poobliekali, do teraz už suchých šiat (Severus musel Arlette znovu pomôcť so šatami), a keď Severus oznámil, že je vzduch čistý, vyšla Arlette za ním.
"Počkaj," schmatla ho za rameno, "musíš ešte narúbať drevo pre ďalšieho nocľažníka."
"A to už prečo?!"
"Je to nepísané pravidlo. Keď sme sem prišli, bolo v zrube drevo. Pretože každý musí narúbať toľko, koľko minul, aby mal ten ďalší pripravené."
"A to vie odkiaľ... taká dáma ako si ty?" zatiahol Snape.
"Počula som to od otca. Tak rýchlo."
Severus sa krútiac hlavou vybral späť do zrubu po sekeru a polhodinu sa lopotil so stromom. Keď mal narúbané približne toľko, čo minuli, zaniesol to dnu, zaistil dvere a spoločne sa vybrali späť. Netušili, či idú správnym smerom, veď deň predtým sa celkom zamotali do srdca hôr. Aj napriek tomu zdvíhali nohy, sem-tam si museli navzájom pomáhať vyťahovať sa z hlbokého snehu. Zrazu začuli vysilený hlások. Akoby vychádzal z hĺbky snehu.
"Ide to odtiaľ!" ukázala Arlette na kopu snehu pred nimi.
"To je ženský hlas."
Obaja sa, najrýchlejšie ako sa im dalo, vrhli vpred. Skrehnutými rukami začali odhrabávať sneh, hlas sa ozýval znovu a znovu... O chvíľu sa zjavil plavý vrkoč.
"Deana?" preskočil Severusovi hlas.
"Deana? Čo by tu robila?" čudovala sa Arlette, ale pokračovala v odhrabávaní. A naozaj. Ležala tam jej komorná s modrými perami a niečo si mrmlala.
"Pre Merlina! Deana, čo tu robíš?" vyťahoval ju Severus.
"Sev... je mi... zima." Snape si okamžite vyzliekol vrch uniformy a prikryl ju.
"Si v poriadku?" sklonila sa k nej Arlette a pohladkala ju po čele.
"Je... mi... zima."
"Musíme ísť ďalej," vzal ju do náručia a vykročil. Arlette za ním: "Ale kadiaľ pôjdeme? Nepoznáme cestu."
"Skúsime to tadiaľto. Tie stromy sú mi akési povedomé." Ťahali za sebou ťažké nohy oblepené mokrým snehom... Deane sa začalo vracať teplo do končatín, líca nadobúdali zdravší výzor... Znovu sa mračilo.
"Len nech nezačne znovu snežiť," hľadela Arlette znepokojene na oblohu.
"Visia tomu nohy."
"Čože?"
Deana sa slabučko zasmiala: "To sa tak hovorí."
"Pred nami je sídlo!" vykríkol Severus a ozvena sa niesla lesom ešte hodnú chvíľu.
"Slečna Arlette, choďte napred."
"Deana má pravdu, len choď. Ja ju už odnesiem do jej izby."
"Ale..." Tým predsa príde o svoju jedinečnú šancu! "Nikam nejdem, zostanem s vami..."
"Len choďte, potom vám to vysvetlím," mávla Deana vysilene rukou.
"Buď rozumná, nerob problémy."
"Nestaraj sa do mňa!" odsekla Severusovi a tvrdohlavo stála na mieste.
"Slečna Arlette, prosím."
Fajn. Svoj plán môžem uskutočniť aj tak. S hrdo vztýčenou hlavou vykročila k jej súčasnému domu. Po dvore neustále pobehovali sluhovia, dokonca i Rheita s Unou.
"Arlette!" ozvali sa natešené výkriky. "Tak sme sa o teba báli! Si celá?! Zdravá?!" objímali ju a k slovu nepustili. Snažila sa im vymaniť z náručia a povedať, čo musí...
Medzitým sa tam zjavili Severus s Deanou.
"Och, kde ste boli?"
"Našli sme jeden zrub, tak sme tam prečkali noc."
"Vy dvaja?"
"Áno," odvetila Deana a tvárila sa, že i nevšimla Arlettin obarený výraz.
"Našiel som ju v snehu, bola celkom premrznutá, tak som ju vzal so sebou..."
"No veď to je jedno. A Arlette, ty si bola kde?"
"Ja...," nahnevane blýskala očami po dvojici, "v takej jaskynke... dosť nechutnej, ale účel to splnilo." Celkom jej prekazili plány!
"Hlavne, že si sa vrátila. Nám tá víchrica dala tiež zabrať. Jeden kôň si zlomil nohu..." Arlette odchádzala s Unou a Rheitou dovnútra. Hlavou jej lietala len jedna myšlienka: Kiežby tam Deana bola zamrzla!!!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár