No, ako vidíte, je to niečo nové, iné, už možno z názvu si to môžete všimnúť... budem vďačná za akékoľvek propomienky, kritiky a pochvaly
16. storočie, Anglicko
Námestie sa hmýrilo pestrofarebnými šatkami, honosnými róbami i zatuchnutými tulákmi. Hoci slnko zapadalo, nútilo ľudí k neustálemu utieraniu si čela a ovievaniu sa vejármi. Ani to však neodradilo jednoduchých ľudí pozorne počúvať vášnivý prejav otrhaného mladíka, stojaceho na vyvýšenom pódiu.
"Turci zaútočia! Uvidíte! Musíme sa im predsa postaviť! Náš pán má dobré vojsko, ale bez nás to nezvládne! Rozsekajú ich na kúsky!"
"My im ukážeme! Nebudú nám vypaľovať domy, unášať ženy a kradnúť jedlo!" zapojil sa ďalší chlap so zdvihnutou päsťou.
"Pošleme ich za vodu!"
"Zničíme ich!"
Rozvášnený dav pokračoval v pokrikoch a mladík sa spokojne obzeral. Prejav mu vyšiel perfektne. Zrak mu padol na vzdialený koč. V ňom sedela, skrytá pred pražiacim slnkom a zvedavými pohľadmi, dcéra vojvodu, mladá osemnásťročná Arlette Surveyorová. Zvedavo vykúkala z okienka, tvár si ovievala vejárom z fialových pierok a vyzerala svoju komornú- Deanu Ariassovú. Tá sa pomaly pretláčala pomedzi davy tiel, aby zreferovala svojej pani všetky novinky.
"Konečne!" zvolala Arlette netrpezlivo a sadla si na miesto. Deana si sadla oproti nej. "Čo ti to tak trvalo? Čo sa tam deje?"
"Nejaký mladík zvoláva armádu..."
"Armádu?" preskočil Arlette hlas. "Azda proti môjmu otcovi?"
"Nie, slečna. Armádu roľníkov, remeselníkov a všetkých, čo budú ochotní bojovať proti Turkom."
"Turkom... Otec spomínal, že sa príliš rozmáhajú..."
"Áno. Nemali by sme už ísť?" navrhla Deana trochu bojazlivo. Dav sa mohol rozohniť, to by nemuselo dopadnúť dobre.
"Máš pravdu." Arlette kývla pohoničovi a koč sa rozbehol. Natriasal sa poľnými cestičkami, spod kolies mu vyskakovali kamienky... Arlette vytiahla zrkadielko, aby skontrolovala svoj výzor. Po chvíli ho spokojne odložila. Havranie vlasy držali v drdole, na malom nošteku nemala jedinú pehu a plné pery mala stále červené a zmyselné. Nezbedne prižmúrila oči mandľového tvaru: " Vraj si sa objímala s Johnom." John bol ich hlavný koniar.
Deana sa začervenala až po korienky vlasov: "To nie je pravda, pani moja... Naozaj, ja..."
"No, no... mne to nevadí. Nezaškodí ti nejaké to dobrodružstvo," povedala Arlette už známym tónom. Deana presne vedela, že práve teraz jej pani bláznivo zatúžila po nejakom ohnivom mužovi, s ktorým by mohla prežiť vášnivé dobrodružstvo. Tieto pocity mávala často a tak Deana okamžite zakročila, využívajúc materský tón, hoci bola od nej len o dva roky staršia: "Slečna Arlette, ste dáma a tie..."
"Áno, áno, samozrejme," skočila jej Arlette do reči, "a tie chodia na bankety, milo sa usmievajú na mladých i starých mužov a čakajú, kedy si ich niektorý všimne."
"Ale veď nápadníkov máte dosť!"
"Veľmi dobre vieš, že ani jeden sa mi nepáči. Ja chcem oheň, vášeň, lásku, pocit bezpečia sálajúci z jeho mocných dlaní, bozky... ach," mávla Arlette rukou a zahľadela sa von z okna. Ja viem, že ten niekto niekde je! Keď ho uvidím, budem to cítiť. Ach, Bože, prosím, nech sa tu čo najskôr zjaví. Nechcem si vziať niekoho z tých chlípnych dedkov len preto, že majú bohatstvo, pozemky, tituly... Sú starí! A otec netrpezlivý...
Deana znepokojene pozrela na svoju pani. Vnímala jej krásu. Zamyslela sa nad sebou. Na tvári peha na pehe, oči tmavozelené, vlasy farby zrelej pšenice, večne strapaté, ruky upracované, nedostatok oblín... Bola jednoduchá. Nevyžarovala z nej taká nadpozemská krása ako z jej pani. Nemohla si vyberať. Sem-tam prehodila slovo s Johnom, trochu s ňou pošpásoval, ale nič vážne to nebolo. Jej pani však mala nebezpečné predstavy. Bola mladučká s príliš bujnou fantáziou.
"Slečna, sme doma," otváral im pohonič dvierka, čím obe ženy vyrušil zo zadumania. Arlette si pozdvihla dlhú sukňu a vystúpila von, za ňou jej komorná.
"Ďakujem. Môžeš koč odviesť. Dnes ho už nebudem potrebovať." Pohonič sa uklonil a odviedol kone do stajní.
"Priprav mi kúpeľ, prosím."
Deana sa ponáhľala vykonať Arlettin príkaz. Onedlho si už Arlette mohla vychutnávať vôňu lupeňov ruží a pocit sviežosti po horúcom dni.
"Keby ste ma potrebovali, zazvoňte," rozlúčila sa Deana s Arlette a opustila jej komnatu. Tá sa o nejakú chvíľu ponorila do tmy.
* * *
Nevedel, prečo to robí, prečo sa približuje k umierajúcemu. Nevedel, čo cíti pri pohľade na Severusovu bielu tvár a prsty, ktoré sa snažili zastaviť krvácanie z rany na krku. Harry si zložil neviditeľný plášť a pozrel na nenávideného muža. Severusove rozšírené čierne oči našli Harryho a pokúšal sa prehovoriť. Harry sa sklonil nad neho, Severus chytil predok jeho habitu a pritiahol si ho bližšie.
Z hrdla mu vyšiel strašný chrapľavý, klokotavý zvuk.
"Vezmi si... to... Vezmi si... to..."
Zo Severusa totiž nevytekala iba krv. Z úst, uší a očí mu vychádzalo niečo striebristomodré, ani plyn, ani tekutina a Harry vedel, čo to je, no nevedel, ako to urobiť.
Hermiona sčista-jasna vyčarila fľašku a strčila mu ju do trasúcich sa rúk. Harry prútikom vtiahol striebristú hmotu do nej. Keď bola fľaška plná až po okraj a Severus vyzeral, akoby v ňom nezostala ani kvapka krvi, prestal zvierať Harryho habit.
"Pozri sa... na... mňa," zašepkal.
Zelené oči našli čierne, no po chvíľke niečo v hĺbkach tmavých očí zmizlo a upierali sa na Harryho prázdne a bezvýrazné. Ruka, ktorou držal Harryho, odpadla na dlážku a Severus sa už nehýbal.
Načas ich znehybnil hlas, patriaci Voldemortovi, po chvíľke uvažovania však Harry počúvol Hermionu a jej návrh vymyslieť nový plán. Hermiona pozrela na Severusovo telo a potom sa ponáhľala naspäť ku vchodu do tunela. Ron šiel za ňou. Harry zobral neviditeľný plášť a potom pozrel na Severusa. Nevedel, čo má cítiť okrem šoku nad spôsobom, akým Severus zomrel, a príčinou, pre ktorú sa to stalo...
Vliezli späť do tunelu. Keby sa aspoň na okamih obzreli, zistili by, že Severusovo telo nenávratne zmizlo.
* * *
Lesom sa niesla zmes hlasov, v tme sa vznášali lampáše patriace ľuďom, vracajúcim sa z poľa. Kráčali cez hustý porast, preberali najnovšie informácie zo sveta, keď tu jeden muž skríkol: "Chlapi, je tu nejaké telo!"
"Telo?" všetci sa náhlili k lampášu. Naozaj. V machu ležal bledý muž v čiernom plášti, na krku mal zakrvavenú ranu. Vyzeral byť mŕtvy.
"Je ranený," sklonil sa k nemu jeden zo skupiny a skúšal, či má tep. "Ešte žije, Poďte, vezmeme ho ku mne. Predsa ho tu nenecháme." Chlapi so súhlasným mrmlaním zodvihli raneného a spoločne ho niesli do dediny. V dome muža ho uložili do postele. Žena záchrancu nechala zovrieť vodu v kotli, pripravila si nejaké bylinky a pustila sa do ošetrovania nocľažníka.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
hereiam
5. 2.febuára 2011 16:16
milujem históriu zaujalo ma to a obdivujem ťa ako všade dokážeš zakomponovať Severusa
2
Ja ani nie, ale to bude zrejme následok šibnutého učiteľa Ktorý to nevie tak podať. Moc ma teší, že ťa to zaujalo (celý príbeh vznikol pri jednej prednáške v škole . No tak ja som schopná strčiť ho všade, ale toto je posledná poviedka, kde som ho dala. Mám ešte nejaké jednorázovky,kde je, potom mám jednu načatú poviedku, kde je aj on, ale inak s FF končím, takže si toto užite. Táto poviedka je moja obľúbená tak snáď tak nejako zaujme aj vás
3
začína sa to veľmi dobre najprv som si nevedela predstaviť ako to pojde do kopy so Severusom ale jak tak kukám on pri tebe fakt zapasuje všade ináč, super to je
4
Však?! Ale nie... nech by ho dal ktokoľvek kdekoľvek, tak by sme z toho boli unesení, lebo Severus je proste sexi všade kde len je
Napíš svoj komentár