Arlette nazúrene chodila sem a tam. Hlúpa Deana! Hlúpa! Takto mi skaziť plány, to je neuveriteľné!
"NIKOHO TERAZ NECHCEM VIDIEŤ!" zvreskla, keď jej ktosi zaklopal na dvere. Sluhovia už chodili okolo jej komnaty po špičkách, šuškali si, čo sa asi mohlo stať s mladou Arlette, veď vždy to bola pokojná a milá dáma. Ale teraz... Po každom len kričala, sem-tam sa z jej izby ozval buchot, keď niečo rozbila... Neotvorila ani svojej mame, ktorá už tiež mala dosť dcérinho hurhaju.
"Ja ho získam, získam ho," opakovala si horúčkovito. "Bude môj, akože sa volám Arlette Surveyorová."
Na druhý deň na poľovačku nešla. Zostala v sídle a keď sa u nej ukázala Deana, len tak-tak sa ovládla, aby ju nevykmásala za vlasy.
"To ste mi urobili náročky! Dohodli ste sa!" skríkla na ňu.
"Slečna Arlette, upokojte sa. Veľmi dobre viete, že pre ženu vašej vrstvy je neprípustné, aby strávila noc s nejakým mužom ešte pred manželstvom."
"To je síce pravda, ale dopadlo by to dobre."
"Dobre pre koho?"
"Akože pre koho? Pre oboch! Čo by mohlo byť pre Severusa lepšie ako si vziať za manželku mňa? Krásnu a bohatú ženu, ktorá ho miluje viac, než svoj život!"
"On to tak možno neberie."
"Prečo by nie? Chceš mi ho vziať? Povedz, myslíš si, že si vezme teba?! Si nič! Len komorná! Hlúpe dievča, ktoré musí dennodenne prosiť o chlieb! Nevezmeš mi ho! Nie!!!"
"Ale slečna Arlette," zasmiala sa Deana nervózne. "Čo to hovoríte? Prečo by som vám ho chcela vziať? Nepatrí ani jednej z nás. A ja po ňom netúžim..." Už sa začínala báť tej ženy pred sebou. Arlette sa tvárila ako bohyňa pomsty, zatínala päste. Vôbec nevyzerala ako vznešená dáma za ktorú sa pokladala.
"Tak to ti radím. Nestrpím žiadne sprisahania ani klamstvá. Pamätaj si, ak sa čo i len raz na neho pozrieš inak ako na koniara, zaplatíš zato životom, to si pamätaj. A teraz odíď. Nebudem ťa potrebovať."
Deana sa uklonila a vybehla z miestnosti, akoby jej horelo za pätami.
"Prečo tak vrieska?" spytovala sa dychtivo jedna slúžka, ktorá viac, než jedlo obľubovala už len klebety.
"Nie je jej dobre," odvetila Deana a zamierila do kuchyne. Snáď sa pre ňu nájde aspoň šálka kávy. Potrebuje sa dať dokopy. Vo dverách sa zrazila so Severusom.
"Čo sa ti stalo?"
"Ale nič," vzdychla si. Nechcela dávať najavo ako sa jej niektoré Arlettine slová dotkli.
"Arlette, čo?"
"Hm... idem si dať kávu."
"Aj ja si dám."
So šálkami teplého nápoja sa usadili na dlhú lavicu.
"Takže..."
"Máš ju rád?" vystrelila Deana znenazdajky.
Severus mlčal. "Nerád sa rozprávam o takých veciach....," začal pomaly.
"Veď povieš iba áno- nie."
"Je pekná..."
Moje nervy!
"Ja potrebujem vedieť, či ju máš rád. Či si ju vieš predstaviť ako svoju manželku, že by ste si založili rodinu..."
"Myslím, že nie. Ona je príliš," chvíľu hľadal vhodné slová, "výbušná, energická a predovšetkým dotieravá. Lezie mi na nervy, keď sa mi stále núka. Akoby nerozumela slovu nie."
Deane odľahlo. Nemá z nej taký pocit iba ona.
"Tak potom si dávaj pozor. Ona je schopná urobiť čokoľvek, len aby ťa získala."
"O mňa sa ty neboj, viem sa o seba postarať," usmial sa.
Arlette už z poľovačky radosť nemala. Zostrelila zopár orlov, ale na výhru to ani zďaleka nestačilo. Nádherné klenoty získala Euquitea. Hrdo si ich navliekala a pyšne sa prechádzala po dvore, aby ich mohli všetci obdivovať. Tým sa pre všetkých poľovačka skončila. Išli domov.
***
"Nie Arlette, čakal som už pridlho. Čoskoro budeš mať devätnásť rokov a manžela si si ešte nevybrala. Stačí. Ten, čo vyhrá v súboj na koňoch, získa aj tvoju ruku. A už o tom nemieni diskutovať." Rolphus sa znovu sklonil k papierom a svoju dcéru si už nevšímal. Arlette sa skoro rozplakala od zlosti. Za celý rok nebola schopná získať si Severusa. A budúci týždeň sa majú uskutočniť turnaje. Ale ona nikoho z nich nechce. Ľúbi predsa Severusa!
S dupotom vybehla z knižnice.
Rolphus si vzdychol. Mal dosť rozmarov jeho dcéry. Vždy dostala to, čo chcela, ale ona akoby si to nevážila. Stále chcela viac a viac... Ženícha jej vyberie on. Mala na to celý jeden rok. Požiadavku nesplnila.
"Deana, potrebujem tvoju pomoc!" pribehla Arlette za svojou komornou.
"Akú?" spýtala sa Deana obozretne.
"Potrebujem zistiť, kto bude súťažiť o moju ruku."
"A ako to mám zistiť?"
"To nechám na teba. Máš na to dva dni. Bež!"
"Ale..."
"Hovorím ti BEŽ!!!"
Kofa jedna namyslená, veď tebe ten hrebienok zrazia dolu! Deane už dochádzala trpezlivosť. Posledné mesiace sa Arlette veľmi zmenila. Už to nebolo to milé, nevinné dievča, možno trochu roztopašné. Teraz to bola prefíkaná a vypočítavá žena.
Deana urobila všetko, čo mohla, aby splnila Arlettin príkaz. Veľmi dobre vedela, že jej pani by ju bez mihnutia oka potrestala.
"Slečna Arlette, mám to!"
"Rýchlo! Daj to sem!" vytrhla jej papier z ruky.
Gróf Beneveto Rossis
Vikomt Arny Rennis
Lord Fréjus Onetto
Barón Tristan
Gróf Stan Horriass´
Vikomt Gil Blyght
Vikomt Izac Costa
"Ani jedného nemám rada. A ešte aj Fréjus. Ako sa ho zbavíme?!"
"Asi nijako. Až do budúceho týždňa má byť niekde v zahraničí."
Arlette chytalo zúfalstvo. Týždeň prešiel. Keď ju v piatok ráno prišla Deana s niekoľkými slúžkami upraviť, museli sa ozbrojiť riadnou dávkou trpezlivosti. Arlette chrlila nadávky a kliatby ako nejaký pohan. Ženy okolo nej sa čudovali, kde sa to v nej berie, ale mlčali, ak nechceli prísť o hlavu.
Keď bola oblečená v bordových šatách so silne nariasenou spodničkou, vlasy mala skryté pod čelenkou s malým domčekom a vo výstrihu sa jej skveli obrovské rubíny, s dôstojným úsmevom vyšla z komnaty. Spolu s Deanou zamierili za hrad, kde už bolo vystavané obrovské pódium z dreva. Tam už sedelo na zamatom vystlatých stoličkách mnoho hostí, ktorých tieto turnaje priťahovali ako med včely. Taktiež boli zvedaví, kto získa ruku krásnej Arlette.
"Vitaj, dcéra moja," kývol jej vojvoda s úsmevom, nech si sadne.
Arlette len zdvihla nos a bez slova si sadla. S otcom sa už týždeň nerozprávala. Pod sebou mali obrovský priestor, pokrytý len trávou, bez kameňov a iných nebezpečných vecí, ktoré by mohli koňom poškodiť kopytá, alebo na ktorých by si mohli zlomiť nohy.
Uprostred bojiska sa tiahla dlhá tyč, ktorá mala oddeľovať rytierov, ktorý budú bojovať o ruku dámy, ktorá im už dlho nedala spávať.
Pod kreslami, na ktorých sedelo panstvo, viselo niekoľko erbov. Každý naznačoval niektoré zo stanovíšť, ktorým budú musieť prejsť. Keď sa ozvali fanfáry, aby rečník predniesol zopár slov na úvod, Arlette sa nervózne pomrvila. Turnaj sa mohol začať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár