V zajatí minulosti 16.kapitola

A trpezlivosť aj ruže prináša...

Prvou úlohou bolo zhodiť jazdca z koňa. Ak spadol na zem, rytier získal tri body. Ak iba zlomil kold, dva body. A ak sa súpera ani nedotkol, bod mu nepribudol.
Ako prví šli barón Tristan a vikomt Gil Blyght. Obaja na koňoch, v ľahkom brnení, s dlhými kopijami v rukách. Zazerali na seba z koncov kolbiska, obaja s jediným úmyslom. Zraziť toho druhého na zem.
Vojaci zatrúbili. Rytieri popohnali svoje kone a vytasili kopije pred seba. Ľudia v hľadisku zadržali dych, keď sa obaja zrazili. Následne sa ozval búrlivý potlesk pre vikomta Blyghta. Po pár minútach sa rozbehli znovu. Tentoraz vyhral barón Tristan. Na svojich miestach si vzali nové kopije a vydali sa v ústrety výhry. Znovu vyhral barón Tristan a tak sa na malý papier pod jeho zástavou napísalo číslo štyri.
Obaja odviedli svoje kone z kolbiska, aby ich vyčistili, dali im napiť... Medzitým pribehli sluhovia a odpratávali zvyšky dreva z bojiska. Ozvala sa hudba od potulných cigáňov a o desať minút sa mohlo pokračovať v súťažení. Tentoraz boli na rade gróf Beneveto Rossis a lord Fréjus Onetto.
Arlette sa striasla odporom pri spomienke na jednu tmavú noc spred roka. Teraz sa jej vyškierala pred očami, pretože Fréjus sa na svojom koni priniesol až k nim.
"Lady Arlette," kývol hlavou a na tvári sa mu rozlial nepríjemný úsmev, "toto víťazstvo bude patriť vám. Môžete si pripraviť svadobné šaty."
"Nikdy! To by som radšej zomrela ako by som si vzala TEBA!!!" vyskočila Arlette.
Fréjus sa len zasmial a odcválal na stanovisko.
"Arlette, okamžite si sadni! Správaš sa ako nejaké nevychované vidiecke dievča!" zahriakol ju Rolphus nahnevane.
"Ale otec! Toto je choré! Nemôžu
hrať o moju ruku! O mňa, akoby som bola nejaké zviera alebo vec! Ja som človek, ktorý má svoje city!"
"Nerob tu pred všetkými scény a okamžite si sadni! Nemienim počúvať tie tvoje výlevy. Skutočne si ako dieťa! Mala si na to predsa celý rok."
Arlette si sadla, lebo cítila, že hnev jej otca narastá. Bože, nech to nevyhrá Fréjus, prosím! Mala šťastie. Všetky tri kolá vyhral Beneveto, čo vyvolávalo na Fréjusovej tvári nenávistnú masku.
"Drahý Lord Onetto, asi vychádzate z cviku. Dokonca som počul, že vás v šerme prebil obyčajný koniar. To je už čo povedať," smial sa Beneveto.
"Veď uvidíme, kto sa bude smiať naposledy."
O dve hodiny skončili všetci rytieri a dostali hodinovú prestávku na ošetrenie utŕžených rán, načerpanie síl a napojenie koňov. Arlette sa zdvihla z kresla.
"Kam ideš?" zazrel na ňu vojvoda.
"Idem sa trochu prejsť. Vrátim sa, neboj."
Zišla dolu schodmi
a zamierila na nádvorie.
"Čo sa tu tak zakrádate?" ozvalo sa za ňou.
"Deana! Nešpehuj ma!"
"Nešpehujem vás! Ako vaša komorná však musím byť stále s vami."
"Tak tu stoj a dávaj pozor. Ja si musím niečo vybaviť." Prebehla dvorom a pod košatým dubom zastala. Chvíľu sa obzerala, akoby niekoho čakala. Vtom k nej pribehla mladá slúžka. Prijali ju len pred nedávnom. Niečo jej vravela. Mladé dievča prikývlo a znovu odbehlo.
"Čo ste od nej chceli?"
"Nebuď zvedavá. Musíme sa vybrať späť. Chcem vidieť svojho budúceho manžela."
Zvyšok poobedia pozerali na šermujúcich rytierov. Sem-tam turnaj prerušili kvôli oddychu
a vtedy nastúpili žoldnieri a spolu so spevákmi spestrovali panstvu deň.
V šerme vyhrával gróf Beneveto Rossis. Tesne za ním sa umiestnil lord Fréjus Onetto. Tretí bol vikomt Izac Costa.
"Tak, víťaz je jasný. Gróf Beneveto Rossis!" zvolal Rolphus a ozval sa potlesk. Arlette sa silene usmiala. Síce jej bol z tých všetkých najsympatickejší, nič ju k nemu nepriťahovalo.
"Lady Arlette, bude mi potešením stáť po vašom boku," pobozkal jej ruku, keď už stáli na kolbisku.
"V nedeľu ráno bude obrad."
"V nedeľu?" obrátila sa Arlette k otcovi.
"Je to už oznámené. A svoje slovo nezruším."
"Dobre," sklonila jeho dcéra hlavu. "Ospravedlňte ma," vychytila sa a náhlivým krokom šla okolo šatní.
"Severus?" šokovane zašepkala, keď videla ako sa Severus vyzlieka z brnenia. Tak takto to je! V skutočnosti ho gróf Beneveto požiadal, aby zaňho súťažil v šerme, lebo sa dopočul, že porazil Fréjusa. Dovtedy sa Severus tak zdokonalil, že i tých najlepších dokázal so štipkou šťastia poraziť. Vo vlastnom záujme súhlasil, pretože Fréjusa nemohol ani cítiť a takto si aspoň zarobil zopár zlatiek, ktoré rád odovzdal Silvii zato, že sa ho pred rokom ujala.
Začula pískanie. To mladá slúžka postávala pod stromom a čakala ju. S vyplašeným výrazom jej strkala do rúk dve malé fľaštičky.
"Len sa neboj," podala jej Arlette meštek. "A nikomu ani slovo."
"Ach, samozrejme, slečna a ďakujem. A odkazuje vám, že stačia tri kvapky."
"Dobre, dobre, bež už."
Mladá slúžtička odbehla preč. Arlette zvierala fľaštičky. Veď vy zistíte, kto je to Arlette Surveyorová!

Zvečerievalo sa. V jedálni sa hodovalo, oslavovalo, že má Arlette konečne ženícha... Budúca nevesta sa však vyhovorila na silné bolesti hlavy
a zatvorila sa v komnate. Nechala si priniesť jeden pohár
a džbán vína. Vraj na utíšenie bolestí. Deane dala voľno
a sama sa prezliekla do tenkej košieľky.
"Ďalej," povedala, keď sa ozvalo klopanie.
"Volala si ma?" spýtal sa Severus.
"Zatvor dvere." Poslúchol a spýtavo na ňu pozrel. Arlette vyzerala z okna.
"Budem sa musieť vydať," šepla. "Za Beneveta Rossisa." Severus stále mlčal. Načo mu to vraví?
"Chcem sa ti poďakovať, že si nedovolil, aby vyhral Fréjus."
"Ako vieš?"
"Videla som ťa, keď si sa vyzliekal z brnenia."
"Aha."
"Ale nehnevám sa," pousmiala sa. "Poď, sadni si, nestoj tam..."
"Myslím, že by som mal ísť. Nebude dobré, ak ma tu nájdu tesne pred tvojou svadbou."
"Nikto ťa tu nenájde, všetci oslavujú. Ja si chcem len pripiť trochou vína..."
"Nie... nepijem."
"Ale Severus, prosím, posledný krát. Keď sa vydám, budem sa musieť zrejme odsťahovať, už ťa neuvidím..."
Severus na ňu nerozhodne pozeral. Nechcel sa do ničoho zapliesť. Ale tentoraz vyzerala milo, tak inak... pokorne...
"Prosím..."
"Tak dobre, ale len jeden."
"Dobre," vyskočila natešene. "Sadni si." Severus si sadol na posteľ a pozoroval Arlette ako mu chrbtom otočená nalieva víno do pohára.
"Tak teda na môj nový život. A vlastne aj na tvoj."
"To áno," odpil si. Víno bolo sladké a omamné. "Výborné víno."
"Z našej vinice."
"Tvoj otec je úspešný muž," zívol Severus.
"To teda je. A to si ešte nevidel všetky panstvá, čo vlastní."
"Ja som tiež mal svoju pracovňu... elixíry...,"zatvárali sa Severusovi oči. "Ja už pôjdem, som nejaký unavený..."
"Ale nie!" pridržala ho Arlette na posteli. "Najskôr dopi to víno, čože by som s ním robila? Hneď by vedeli, že tu niekto bol."
"Máš... pravdu." Severus do seba prevrátil posledné kvapky vína
a podal Arlette prázdny pohár.
"No vidíš a teraz už môžeš ísť," usmiala sa Arlette a šla položiť poháre na stôl. Keď za sebou začula jemné žuchnutie, spokojne sa usmiala. Podišla k posteli. Severus na ňu padol ako podťatý.
"Či som nevravela, že mne nikto nebude rozkazovať, čo mám robiť a za koho sa mám vydať?" pohladila Severusa po hrudi. "Môj plán vychádza perfektne."
S námahou mu zdvihla na posteľ i nohy, prevrátila ho na druhý bok postele a začala mu vyzliekať košeľu.
"Ach, Sev, teraz už budeme len my dvaja," usmievala sa. Vyzliekla mu aj nohavice a zakryla ho perinou. Vzala druhú fľašku a kvapla červenú tekutinu na plachtu. Bola to krv z kohúta. Potom si už len ľahla k Severusovi, objala ho okolo nahej hrude a pobozkala na pery.
"Budeme len ty a ja," sfúkla sviečku a komnata sa ponorila do tmy.

Ráno ju prebudil buchot. Trochu ju znepokojilo, že je to hneď otec, ale čím skôr to bude mať za sebou, tým lepšie. Pozrela na Severusa. Uvoľnene ležal uprostred postele, doteraz ju zo spánku objímal... Bola to najkrajšia noc v jej živote, hoci po celý čas spal ako zarezaný.
"Čo je, otec," otvorila dvere.
"Prišiel som ťa zobudiť," vkročil dnu, "hostia čakajú, že... MÁRNOSŤ ŠEDIVÁ, ARLETTE!!!" Šokovane hľadel na posteľ, kde sa pomaly preberal Severus.
"Otec, vysvetlím ti to," skočila Arlette pred neho v strachu, že Severusa na mieste zabije.
"Čo chceš vysvetľovať? Čo? Stala sa z teba pobehlica! Čoho som sa to dožil? Začo ma, Bože, trestáš?" zúrivo pozeral na Severusa.
"Čo sa stalo? Prečo tak kričíte?" vstával Severus dezorientovane.
"Čo sa stalo? Čo sa stalo? Ja ti poviem, čo sa stalo! Zneužil si moju dcéru, ty sviniar!" schmatol ho pod krk.
"Otec, nie!"
"Pane! Neviem, o čom hovoríte! Nič som vašej dcére neurobil! A už vôbec neviem, čo tu robím!"
"Ešte rob zo seba aj zo mňa hlupáka!"
Pohľad mu padol na červenú škvrnu na plachte.
"ARLETTE! TY SI TOMUTO POVAĽAČOVI
DAROVALA SVOJU NEVINNOSŤ?!" vyvalil na ňu oči. To už bola miestnosť plná ľudí. Deana na ňu zhrozene pozerala.
"Otec, ja ho milujem a on mňa tiež!"
"ČOŽE?" vytrhol sa Severus Rolphusovi a pozrel na Arlette. "Ja som s tebou nič nemal! Okamžite to vezmi späť!" schmatol ju za ruku a začal ňou triasť.
"HEJ! TAKÉTO SPRÁVANIE SI VYPROSÍM! NAJPRV JU PRIPRAVÍŠ O POCTIVOSŤ A POTOM BUDEŠ TVRDIŤ, ŽE JU NECHCEŠ A ŽE SI TO LEN VYMYSLELA!!! PREČO BY NIEČO TAKÉ ROBILA?!"
"JA SOM S ŇOU NIČ NEMAL!!! ČO STE SA, PRE MERLINA, VŠETCI ZBLÁZNILI?VOBEC NEVIEM, AKO SOM SA OCITOL V JEJ POSTELI!!!"
"OKAMŽITE SA OBLEČ! TAKÁ HANBA! TAKÁ HANBA!" vrieskal Rolphus
a svoju ženu, ktorá omdlela, si ani len nevšimol.
"TAKTO PONIŽOVAŤ MOJU RODINU! CHERSON! CHERSON!!!" Starý sluha dobehol hneď.
"Áno, pane?"
"Okamžite priveď kňaza! Túto hriešnu dvojicu treba ihneď oddať!!!"
V tej trme-vrme si nikto nevšímal Arlette a jej spokojný úsmev, ktorý sa jej rozlieval po tvári. Ako si zaumienila, tak aj bolo. Severus Snape bude jej. Trpezlivosť predsa len ruže prináša.


***
Tak čo, čakali ste takýto vývin situácie?

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu