"Všetci von a to hneď! Divadlo sa skončilo!" vyháňal Rolphus ľudí z miestnosti. Prv, než zavrel dvere, otočil sa k Arlette a zasyčal: "A ty sa okamžite obleč do niečoho slušného. Veľmi si ma sklamala. Veľmi. Takto sme ťa s matkou nevychovali." Ozvalo sa buchnutie
a už ho nebolo.
"Ty si sa zbláznila!" prehrabol si Severus vlasy a nenávistne na ňu pozrel. "Ja by som ťa zabil. Vlastnými rukami."
"Veď to ťa prejde. Keď už budeme spolu, budeme šťastní..."
"Zabúdaš na jednu vec. Ja si ťa nikdy nevezmem. Nikdy."
"Tak to nepôjde," sladko sa usmiala a podišla k posteli. Zvliekla z nej plachtu a červenou škvrnou mu ju strčila pod nos. "Všetci to videli. Všetci vedia, že už nie som to nevinné dievča. Nemôžeš ma už odmietnuť."
"Neviem, čo si urobila, ale jedno viem určite. Ja som sa ťa ani nedotkol."
"A kto ti to uverí?" zasmiala sa Arlette. "Nikto. Si len koniar a ja vojvodova dcéra. Každý si myslí, že sme neodolali spaľujúcej vášni. Podľa našich zákonov si ma musíš teraz vziať. Nik iný ma už nebude chcieť."
"Ty si chorá. Šibnutá."
"Nie, len zamilovaná."
"Nedotkol som sa ťa."
"Nemusel si. Tá krv je z kohúta. A ak chceš povedať, že to prezradíš," zachichotala sa Arlette pri pohľade na Severusa, "aj keby si tak urobil, neuveria ti. Povedia si, že si si chcel len užiť a teraz sa chceš vyvliecť zo zodpovednosti."
Nech sa Severus akokoľvek snažil, nevymyslel nič, čo by ho zachránilo z tejto bizarnej situácie. Arlette na neho chvíľu hľadela, potom si prisadla k nemu: "Choď sa obliecť. John ti dá nejakú peknú uniformu."
"Nevezmem si ťa."
"Vtom prípade zomrieš. Môžeš si vybrať. Buď svadba, alebo smrť," povedala Arlette chladne. Zamierila k truhlici. "Teraz odíď. Chcem sa pripraviť na svadbu. A ženích nemá vidieť nevestu pred obradom."
Severus vstal. Pri dverách sa ešte otočil: "Zdá sa, že som ťa precenil."
"Z toho si nič nerob. Ľudia často prepadajú mylnej predstave pri pohľade na moju peknú a milú tvár."
"Drahá Arlette, lietaš príliš vysoko v oblakoch. Ak raz spadneš, bude ťa to bolieť."
"Vankúš sa vždy nájde." S úsmevom ho vyprevadila z komnaty. Zavolala si slúžku, aby ju pripravila na dlho očakávaný obrad. Na Deanu si ani nespomenula. Vzťahy medzi nimi dvomi ochladli už dávno.
Severus, zabratý do myšlienok, prechádzajúc nádvorím, si nevšímal odsudzujúce pohľady hostí. "John, potrebujem... niečo na oblečenie."
Ten na neho len pozrel: "Privysoko rúbeš, chlape."
"Nemám chuť o tom rozprávať. Chcem len tie šaty."
"Čudujem sa ti. Ja by som o tom rozprával stále. Na tvojom mieste. Ale... mohli ťa zabiť. Pán je riadne nahnevaný. Ešte som ho takého nevidel. Mohol si sa aspoň pochváliť, že si oblalamutil jeho dcéru..."
"TO OBLEČENIE!"
"No áno, predmanželská nervozita, to sa stáva," nedal sa John, hoci z vnútra stajne vyčaril zamatovo čiernu uniformu s bielymi manžetami. Používala sa len pri audiencii u kráľa. Patrila k nej aj biela hodvábna šatka. "Nech sa ti páči. A veľa šťastia," žmurkol na neho John.
Ešte jedno slovo
a už ho asi zakľajem. Áno! To je ono! Prútik. Schoval sa za stajňu, vytiahol prútik a po chvíli hlbokého sústredenia zašepkal: "Avada Kedavra!" Ani lístok sa nepohol, ani z prútika nič nevyletelo. Sklamaný Severus ho znovu schoval do kabáta.
"Dofrasa aj s tým!"
O hodinu už musel stáť pred malým oltárikom v kaplnke, ktorá bola hlboko v podzemí. Bolo tam cítiť miernu vlhkosť, ale všetky pavučiny a prach už boli pozmetané, pretože slúžky celý týždeň nerobili nič iné, len upratovali, aby bolo v nedeľu ráno všetko pripravené. Stoličky boli potiahnuté bielym plátnom, zem pokrýval červený koberec...
Severus, sám, celkom opustený, stál pri oltáriku, upieral oči na dvere, v duchu si predstavoval, akou smrťou zomrie Arlette, keď sa k nemu priblíži...
Ozvali sa fanfáry, dvere sa otvorili a v nich sa zjavila Arlette v snehobielych šatách. Po boku jej kráčal vojvoda Rolphus, ktorý neustále zatínal čeľusť, očami spaľoval svojho budúceho zaťa... Jeho krok bol prirýchly.
Prišli k Severusovi.
"Dávam ti ruku mojej dcéry. Staraj sa o ňu, miluj ju, nech jej nič nechýba," vytisol cez zovreté pery. Keď sa Severus nehýbal, schmatol mu ruku a vložil ju do Arlettinej dlane. "Inak ťa zabijem," šepol mu ešte do ucha a sadol si na svoje miesto v prvej lavici.
"Ehm, tak, stretli sme sa tu, aby... aby," starý kňaz bol zjavne v rozpakoch z toho, čo počul o týchto dvoch, "aby sme spojili život týchto dvoch... ľudí." Tislo sa mu na jazyk týchto dvoch hriešnikov, ale to by nebolo vhodné.
Rýchlo predčítaval žalmy, evanjeliá zo zošúverenej knihy, akoby to chcel mať čo najskôr za sebou, až dospel k pasáži, kde si snúbenci sľubovali vernosť až do smrti.
"Opakujte po mne, prosím. Ja, Arlette Surveyorová, dcéra vojvodu Rolphusa Surveyora..."
"Ja, Arlette Surveyorová, dcéra vojvodu Rolphusa Surveyora..."
"... si beriem za manžela Severusa Snapa, koniara..."
"... si beriem za manžela Severusa Snapa, koniara..."
"... a budem ho milovať celou svojou dušou celý život..."
"... a budem ho milovať celou svojou dušou celý život..."
"... v dobrom i zlom, v šťastí i v nešťastí..."
"... v dobrom i zlom, v šťastí i v nešťastí..."
"... až kým nás smrť nerozdelí."
"... až kým nás smrť nerozdelí." Arlette sa žiarivo usmiala na zamračeného Severusa.
"Teraz vy," obrátil sa kňaz k Severusovi.
"Ja, Severus Snape, koniar..."
Severus váhal. Nemiluje ju.
"Ehm, pane?"
Severus pozrel na kňaza. Otvoril ústa, že povie NIE, keď tu počul veľavýznamné zakašlanie. Obzrel sa. Rolphus ukázal na stráže, ktoré v tej chvíli vytiahli ostré meče a sám vojvoda si prešiel prstom po krku. Severus znovu pozrel na kňaza.
"Môžete mi to, prosím, zopakovať?"
Kňaz sa zatváril odsudzujúco, ale zopakoval začiatočnú formulku: "Ja, Severus Snape, koniar..."
Že koniar! On, Majster elixírov
a terajší riaditeľ Rokfortu! On, ktorý zašiel v čiernej mágii ďalej, než tí obyčajní čarodejníci ako Potter... A jemu sa dostane len takého oslovenie!
"Hm, pán Snape?" Severu teda naveľa zopakoval formulku. Pomaly opakoval slová po vetchom starcovi, až kým neprišli k slovám: "...až kým nás smrť nerozdelí."
Tentoraz už Severus odmietavo mlčal. Nemôže si ju vziať. Radšej zomrie. Zablysla sa čepeľ meča. Nie, nemôže. Kvôli jednej žene musí ešte žiť, má tu predsa nejaké poslanie. Musí sa vrátiť na Rokfort. Ak teraz zomrie, celkom sa zmenia dejiny!
Pozbierajúc všetku nenávisť, čo v sebe našiel, vypľul: "... kým nás smrť nerozdelí."
Priam cítil, ako si všetci za ním vydýchli. Arlette šťastne privrela oči. Konečne sa jej splnil sen.
"V mene Božieho zákona vás vyhlasujem za muža a ženu. Môžete pobozkať nevestu," vyhlásil starý kňaz s úľavou. Chvíľu sa mu zdalo, že tento muž povie nie.
Severus sa otočil k Arlette, sklonil sa k nej, tvrdo narazil na jej pery
a hneď sa odtiahol. Ozval sa chabý potlesk. Rolphus nebol jediný, kto by zabíjal pohľadom, keby to dokázal. Fréjus sa tiež tváril zhnusene i prekvapene zároveň, že ho ten koniar predsa len dobehol. A tá Arlette. Myslel si, že je to len nejaké nevinné a hlúpe dievča, ale teraz... Silná partnerka... Gróf Beneveto Rossis sa tiež netváril nadšene. Len horko-ťažko ho presvedčili, aby nerozsekal Severusa na kúsky.
Ako tak novopečení manželia kráčali uličkou, stretli sa s pohľadom Euquitei, ktorý neveštil nič dobré. Celkom pri dverách stála Deana. Opustene, v očiach sa jej zračilo prekvapenie, obavy i nedefinovateľný smútok.
Vyšli na nádvorie, kde ich oslepili slnečné lúče a v tichosti kráčali do obrovskej jedálne, kam ich Rolphus mŕtvo poslal. Posadali si za stoly, ktoré sluhovia narýchlo pripravovali a na stôl sa začalo nosiť jedlo, džbány s vínom, čaše...
Rolphus pozdvihol čašu a zlomeným hlasom vyhlásil: "Tak... na... novomanželov."
"Na novomanželov," nieslo sa miestnosťou a všetci si pripíjali. Kdesi zvonku sa ozvala clivá melódia cigáňov. Všetci len v tichosti sedeli, rozpačito pozerali na seba a bez slova obhrýzali nedopečené morky, zapíjali vínom...
V tejto pohrebnej atmosfére len Arlette žiarila ako slnko, zvierala Severusovu ruku a s ľahostajným pohľadom vyprevádzala grófa Rossisa, ktorý vybehol z miestnosti so slovami: "Tak toto ja trpieť nebudem!"
Kým odbila polnoc, spoločnosť sa rozišla do svojich komnát. Trochu si zatancovali, najedli sa...
"Nechal som vám celé západné krídlo," ozval sa Rolphus unavene. "Deana vám ukáže vaše komnaty.
I tak ju budeš potrebovať, Arlette."
"Dobrú noc, otec."
"Dobrú noc, pane."
Ruka v ruke kráčali chodbou k mohutnému schodisku. Keď si už bol Severus istý, že ich nikto nevidí, len pred nimi kráčala Deana, vytrhol si ruku z Arlettinho zovretia: "Už ma nemusíš stískať. Mám akurát dosť tejto frašky."
"Ale Sev..."
"Tak toto bude vaša komnata, slečna," ukázala Deana na tmavé, bohato vyrezávané dvere, "a tieto budú tvoje, Severus. Vlastne vaše, teraz ste už môj pán."
"Ale Deana, stále sme priatelia."
"Musím si vykonávať svoju prácu."
"Deana..."
"Dobre, neriešte hlúposti," prerušila ich Arlette zamračene. "Severus, čakám ťa," usmiala sa zvodne a zatvorila za sebou dvere.
"Čo som komu urobil," zaúpel Severus.
"Ona nie je taká zlá...," skúšala Deana, "len..."
"Deana, nechaj to tak. Chcem sa len vrátiť domov, preto som súhlasil."
"Stále k nej nič necítiš?"
"Nie."
Deana si vzdychla: "Tak dobrú noc."
"Dobrú noc."
Severus zavrel za sebou dvere. Miestnosť bola obrovská, baldachýnová posteľ obklopená tmavými závesmi, oblok otočený na východ. Tmavý nábytok ostro kontrastoval s bielym stenami... Vedľa postele boli dvere do Arlettinej izby. Severus len prevrátil očami
a zvalil sa do postele. V tento deň mal toho akurát dosť.
Keď po hodine ako-tak zaspal, ozvalo sa klopanie.
"Koho to sem čerti nesú?" zahundral Severus rozospato a otvoril dvere. Nikde nikoho. Niekto znovu zaklopal. To už vedel, koľká bije. Otvoril dvere spájajúce jeho komnatu s Arlettinou. Stále tam ona v priesvitnom negližé.
"Severu," zapriadla
a pohodila vlasmi.
"Čo chceš? Som unavený," nepohol sa ani o milimeter.
"Čo myslíš? Neprišiel si. Čaká nás naša prvá svadobná noc...," objala ho okolo krku. Severus jej zložil ruky dolu.
"Si smiešna. A hlúpa. Alebo sa takou len robíš?"
"Sev," odstúpila Arlette, "sú to tvoje manželské povinnosti."
"Tak na to zabudni," vyhlásil Severus a zabuchol jej dvere pred nosom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár