V zajatí minulosti 19.kapitola

Teraz alebo nikdy!




Keď sa Arlette ráno zobudila a umyla si zaschnuté slzy z tváre, najväčší zármutok bol preč. Optimisticky hľadela dopredu. Veď konečne sa trochu posunuli, i keď to neskončilo celkom tak, ako si to predstavovala ona.
Nechala si zavolať Deanu.
"Áno?"
"Potrebujem, aby si mi urobila službu."
"A akú?"
"Vyper túto plachtu tak, aby to nikto nevidel."
Deana teda zvliekala plachtu z postele... "Slečna Arlette!" zvolala obviňujúco.
"Psst, buď ticho!"
"Ale vy ste všetkých oklamali!"
"No a čo? Veľmi dobre vieš, že by som Severusa získala tak či tak."
"Ale takýmto spôsobom! A on o tom vie?"
"Vie." Arlette si pokojne česala čierne vlasy a tvárila sa, že si nevšimla prekvapenie zračiace sa v Deaninej tvári.
"Vy ste... Vy ste..."
Arlette sa postavila
a s nebezpečným výrazom podišla k nej: "Čo som? Čo? Veď dopovedz!"
"Teda... chcela som povedať, že..."
"Ja viem presne, čo si chcela povedať," schmatla ju za vlasy, až Deana vykríkla. "A viem aj, prečo si to myslíš. Si do neho celá zbláznená! Priznaj sa!"
"Nie! Nie som! Pustite ma, prosím!"
"To ti mám veriť? Veď nie som slepá! Vidím ako na neho pozeráš!"
"Nie, prosím..." Po Deaniných lícach už stekali slzy, odtláčala Arlettine ruky, no tá ju stále pevne držala.
"Nebude tvoj! Ne - "
"Čo je tu taký krik?" objavil sa Severus medzi dverami. Keď zbadala šialene sa tváriacu Arlette
a Deanu, kľačiacu pri jej nohách, okamžite priskočil k dvojici, odtrhol Arlette od Deany
a pomohol jej na nohy.
"Čo si sa už celkom zbláznila? Čo ťa oprávňuje takto sa k nej správať?!" prepaľoval Severus Arlette pohľadom. Tá so záujmom hľadela na guču vlasov, ktoré jej zostali v hrsti.
"Hej! Deana!" skríkol Severus za Deanou, ktorá sa mu vytrhla a s plačom vybehla z komnaty. "Pozri sa, čo robíš! Je to človek! Ako aj ty! Tvoje správanie je otrasné!"
"Služobníctvo má poslúchať."
"Kedysi som mal pocit, že ste skôr priateľky."
"Áno, možno. Ja sa však nemienim deliť o to, čo je moje."
"A čo chce Deana, čo je tvoje?
"To je len medzi nami dvomi, do toho teba nič nie je. Hm... čo teraz s tou plachtou..."
"Keďže si moja manželka, týka sa to aj mňa!"
"Áno. Čo sa týka nášho manželstva, ďakujem za nádherný večer," usmiala sa Arlette a na peknej tvári už nebolo ani stopy po tej zlobe.
"Nemáš začo. Idem do stajní."
"Rob si, čo chceš, no do piatej sa vráť. Ideme na ples!"
"To teda nejdem!"
"To teda ideš! Je to povinné! Budú tam všetci. Ak neprídeš, môj otec príde po teba osobne."
Severus len pokrčil plecami, no prikývol. Na celý deň sa však zašil s Johnom v stajniach a pomáhal ostatným koniarom.
Arlette strávila deň prechádzkami po nádvorí a čítaním knihy. S prípravami na ples jej pomáhala mladučká slúžka, ktorá jej za pár dukátov prinášala rôzne veci a informácie. Na tento večer si Arlette vybrala šaty, ktoré kedysi dostala do otca, vo farbe morských rias. Vkladala do nich veľké nádeje. Večer to bol veľký
a ona dúfala, že sa so Severusom konečne zblížia so všetkým, čo k tomu patrí.
Keď s ním vchádzala do veľkej sály, bola presvedčená, že jej ho musia všetky ženy závidieť.
"Lady Arlette," uklonil sa jej Cherson a spolu so
Severusom ju usadil vedľa Uny a Rheity, ktorá už mala riadne bruško. Arlette vysielala všade naokolo žiarivé úsmevy, no pri pohľade pred seba, jej úsmev zamrzol na perách. Sedel tam Fréjus s typickým úškrnom.
"Á, mladá pani nás poctila svojou prítomnosťou," kývol hlavou. Arlette nereagovala. "Dúfam, že mi venujete aspoň jeden tanec."
Vojvodova dcéra stisla pod stolom Severusovu ruku. Pozrel na ňu, potom na Fréjusa: "Myslím, že tance mojej manželky budú patriť predovšetkým mne."
"Veď my si len zatancujeme... Jeden tanec nikomu neublíži," odhalil dieru medzi zubami. Severus mu chcel ešte niečo odvrknúť, no v tej chvíli vstala Euquitea v honosnej róbe, zatlieskala a prosila o pozornosť.
"Srdečne vás tu vítam. Tak ako každý rok i dnes sa tu stretávame, aby sme sa zabavili, porozprávali sa, zatancovali si... Nastala len jedna malá zmena. Na manželovom mieste sedím ja, pretože sa necítil veľmi dobre. Želá vám však príjemnú zábavu! Tak pozdvihnime čaše a pripime si na naše stretnutie!" kývla s úsmevom hosťom a žmurkla na Fréjusa. V skutočnosti sa Rolphus mal zle už dlhšiu dobu. Trápili ho problémy s dýchaním, zvracal a hoci sa pri ňom vystriedalo už mnoho liečiteľov, nikto netušil príčinu vojvodových ťažkostí. Mnohých zarážalo ako Euquitea žiari, hoci jej muž leží takmer na smrteľnej posteli. Hlučne sa zabávala, smiala sa, tancovala, spievala s cigánmi...
Arlette sa v jedle len prehrabávala. Znervózňoval ju Fréjusov lačný pohľad smerujúci do jej výstrihu, hlbšieho ako zvyčajne, no otec sa jej vtedy len smial, že je to predsa nová móda. Preto sa celú večeru mrvila, až sa jej Rheita spýtala, či je v poriadku a nechce ísť na vzduch. Zaprotestovala a v tej chvíli sa jej pohľad stretol s Fréjusovým. Po chrbte jej prebehli zimomriavky. Naklonila sa k Severusovi
a niečo mu zašepkala. Zatváril sa otrávene, no predsa len vstal a požiadal ju o tanec.
Jeho manželka sa k nemu pritisla najtesnejšie ako sa dalo. Konečne sa cítila bezpečne.
"Nemusíš sa ho báť, teraz ti už neublíži," zašepkal jej do ucha.
To by si sa čudoval!
"Nebojím sa." Položila si mu hlavu na plece a spoločne sa vlnili v pomalých rytmoch. Po chvíli ju prišli požiadať o tanec iní muži, tak si Severus mohol vydýchnuť a pozorovať ich ako tancujú voltu. Vtom sa tam objavil Fréjus. Zovrel Arlette do náručia a aj podľa Severusa bol k nej pritisnutý viac ako sa patrilo. Keď sa Arlette začala odtláčať, rozhodol sa zakročiť. Podišiel k tancujúcej dvojici
a poklepkal Fréjusa po pleci.
"Ak nechceš mať medzeru aj na druhej strane úst, tak Arlette pustíš."
"Ty si nejaký sebavedomý. Mali by ti zraziť hrebienok. Stále si len koniar i keď si muž vojvodovej dcéry."
"Dovoľ, aby som ťa vyviedol z omylu. Ja som profesor, majster elixírov a ovládam čiernu mágiu, takže na tvojom mieste by som sa mal na pozore."
Fréjus sa len
nahlas rozosmial a so slovami: To je blázon, odišiel.
"To si myslel vážne?"
"Samozrejme."
"Ale... veď takto riskuješ upálenie na hranici!"
"Arlette, nechaj to na mňa, viem, čo robím."
Zabávali sa ešte dlho do noci. Severus bol už
unavený, chcel ísť spať, no Arlette sa chcela zabávať, tak sa do komnaty dostal až
po tretej nadránom.
S úľavou zo seba pozhadzoval šaty, obliekol si len nohavice a pozorujúc posteľ premýšľal. Počas celého večera mal pred sebou jedno rozhodnutie. Konečne by mal dať najavo svoje city. Ona si nezaslúži trpieť. Severus sa tomu úporne bránil už dlhšie, no stalo sa. Po dlhom čase sa znovu zamiloval. Nechcel to, predsa, Lily bola jeho veľká láska, no odkedy sa dostal sem... jej obraz začal blednúť. Dokázala to len jedna žena. Nikdy jej to síce nedal najavo...
Keď začul kroky, vedel, že je to ona. Chodila k nemu každý večer. Teraz alebo nikdy! Keď zaklopala, povedal len ďalej. Počkal, kým zavrie dvere. Keď cvakla zámka, zvrtol sa k nej a v pevnom objatí spojil ich pery v ohnivom bozku. Trochu sa mykala, zrejme nemohla lapiť dych, no Severus nechcel prestať. Bál sa, že ak ju pustí, stratí odvahu... alebo ju. Zasypával jej tvár bozkami
a keď mu ich konečne opätovala, vo svojom vnútri nadšene zareval. Keď sa od nej konečne odtrhol a pozeral do jej prekvapených i trochu previnilých očí, ďakoval nebesiam, že ho zaviali práve sem. Svoj život si už bez nej nevedel predstaviť.
"Sev... ja... čo sa deje?" vytisla cez opuchnuté pery.
"Ja neviem. Túžim len po jednom. Už ťa viac nepustiť." Ešte pevnejšie si ju pritisol na nahú hruď, strácal sa v sladkom ošiali jej krásnych očí...
"Ale..."
"Psst," priložil jej prst na pery, " už to nechcem dlhšie skrývať. Nevydržím. Už nie."
"Ale... prečo? Nerozumiem, veď..."
"Deana, ticho. Nechcem počuť žiadne výhovorky, žiadne proti. Nevrav, že necítiš to isté ako ja, lebo ti neuverím. Tvoje bozky ťa prezradili."
Žena v jeho náručí sklopila zrak. "Toto sa nemalo stať... Arlette ma zabije... Počkaj," snažila sa mu vymaniť z náručia, " veď ... ty si jej manžel, včera ste... sa spolu milovali... neklam mi, ja... nechcem..."
"Ale ja ťa neklamem," nepúšťal ju a prinútil ju pozrieť mu do očí. "Je to odo mňa hnusné, ale... ja som sa nemiloval s ňou." Šlo to z neho ako z chlpatej deky, no nakoniec zo seba dostal: "... ale s tebou."
"Prosím?"
"Deana! Čo nechápeš?! Nevidíš, čo so mnou robíš? Ja sa neviem tak vyjadriť, ale vo svojich citoch sa vyznám! Konečne som sa odhodlal vysloviť sa, tak mi to nekaz!"
"Ty ma obviňuješ? Sev, ja nechcem byť len tá druhá! V tomto prípade dokonca tretia! Je tu aj Arlette predsa! Súhlasil si s tou svadbou, aj keď si vedel, že sa nič medzi vami nestalo!"
"Deana, teraz ma poriadne počúvaj. Áno, Arlette je krásna žena, to nepopieram. No jej duša je... popolavá. Má len veľmi málo vlastností, čo by mňa zaujali. A tá svadba... Bola to lesť, do ktorej som spadol, nemohol som sa z toho vyvliecť... A čo sa týka Lily. Áno, miloval som ju celý svoj život, ešte takto pred rokom boli jej oči posledné, čo som videl pred smrťou, aspoň vtedy som mohol byť šťastný. Ale ja už žijem tu! V šestnástom storočí! Konečne som sa dokázal prispôsobiť, naučiť mnohým veciam, uvedomiť si zopár vecí... Ty si mi vždy pomohla! Nemala si pre mňa zlého slova! Nechcela si odo mňa ktovieaké hlúposti, podporila si ma!
Tvoje oči majú úplne iný odtieň ako Liline. Ja presne viem, ktorá ste ktorá. Lily je minulosť. Tá vždy patrila Potterovi," predsa len sa mu do hlasu votrelo podráždenie, pri
vyslovení jeho mena, "teraz to už chápem."
Deana zaskočene hľadela do očí tmavých ako noc za oknami, strácala sa v ich hĺbke, túžila uveriť tomu, čo jej teraz povedal, ešte stále cítila jeho horúce dlane na svojom chrbte... Severus čakal.
"Verím ti," vydýchla bezhlasne a v jej zelených očiach sa zaligotali slzy šťastia. Oprela si hlavu o Severusovu hruď, nasávala z
neho pokoj a pocit šťastia, že i ona konečne niekomu patrí. I keď je to muž o osemnásť rokov starší. Hoci sa tomu bránila a nikdy nedala najavo, že by jej na Severusovi záležalo viac ako by malo, Arlette to vycítila a dávala jej to jasne pocítiť. Deanu až zamrazilo pri pomyslení, že by ich tu aj teraz mohla nájsť, že bude zúriť, nevedela si predstaviť, ako zareaguje, keď sa to dozvie... No teraz, v tomto čase, sa tým nechcela zaťažovať. Znovu sa znovu ochutnávala Severusove pery a nemyslela na nič. Veď to boli tie najsladšie bozky, aké kedy okúsila...




Kto to tušil?

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu