"Bude v poriadku? Nevyzerá veľmi dobre."
"Bude. Zopár dní si poleží..."
Severus sa pomrvil. Akoby z diaľky vnímal nejaké hlasy-mužský a ženský.
"Preberá sa."
Severus pocítil jemný závan potu. Otvoril oči. Skláňala sa nad ním bucľatá žena v čepci. Opatrne mu zodvihla hlavu a ponaprávala vankúše. Všimla si, že sa tvári prekvapene.
"Nebojte sa, ste v dobrých rukách. Môj muž vás našiel ležať v lese a priniesol k nám."
Severus vyčerpane privrel oči. Cítil sucho v ústach. Pokúsil sa vylúdiť aspoň nejaký tón.
"Ste smädný? Vydržte."
O chvíľu už vďačne sŕkal chladivú tekutinu s pocitom, že nikdy nič lahodnejšie nepil.
"Ďakujem." Znovu privrel oči. Čo tu robí? Kde je Voldemort? A Potter? Ako môže byť u nejakých ľudí v dome? A v akom lese ho našli? Veď bol v Škriekajúcej búde! Krk ho neznesiteľne bolel, teda to nebol sen. Čo sa potom stalo? Kde je?
"Keby ste čokoľvek potrebovali, zavolajte na mňa. Som Silvia," usmiala sa žena a vyšla pred dom, kde začala svojmu mužovi niečo zanietene vysvetľovať. Severus sa rozhliadol po miestnosti. Na dverách visela plachta, zrejme aby zabránila muchám, komárom a inému hmyzu vlietavať dnu. Pri dverách visel na bielej stene obraz, v kúte stála veľká pec (práve sa piekol chlieb), pred ňou drevený stôl so štyrmi stoličkami a pod nimi mraučali dve strakaté mačky. Severus ležal na nejakej tvrdej posteli, prikrytý moľami prežratou dekou. Pri hlave mal dvere do ďalšej miestnosti. Chlieb mu začínal dráždiť zmysly... keď tu mu niečo napadlo. Prišlo to ako blesk z jasného neba.
"Prútik! Kde mám prútik?!" zvolal ešte stále piskľavým hlasom. Silvia vbehla dnu.
"Nie je vám dobre?"
"Môj prútik! Kde je?" dožadoval sa odpovede.
"Prútik?" zatvárila sa žena zmätene. Vtom sa plesla po čele. "Och, už viem. Myslíte túto paličku? Mali ste ju prilepenú k habitu, nemohli sme ju od vás odtrhnúť," krútila hlavou a podávala mu prútik zo stola. Severus sa poň s úľavou načiahol, no zhrozene si uvedomil, že je priveľmi slabý a ruky sa mu neovládateľne trasú.
"To nič. Moja žena vás dá do poriadku, uvidíte," povedal zľahka plavovlasý muž. Severus na neho nahnevane pozrel. Čo to tu melie? Do poriadku? Veď ani netuším, kde som! Žeby ma Potter nechal odmiestniť? Jasné, od neho by to aj vystalo...
"Kde som to?"
"U nás doma. Bývate tu na okolí?"
"Ako to mám vedieť? Ale silno pochybujem. Bol som predsa v Rokforte."
"Kde?"
Severus pozrel na zmätenú ženu. Muklovia? "No... na hrade."
"Môj milý," zasmiala sa Silvia. "To ste sa museli pomýliť. Náš hrad sa nevolá Rokfort. Ale Zámok la Surveyor. Cudzinec?" spýtala sa s pochopením.
Severus len nemo prikývol. Kam sa to pre Merlina dostal? Obzeral si izbu. Drevené stoly, obrovská pec, žena v čepci... Akoby bol niekde... v minulosti. V inom storočí. Pozrel na ženu, sklonenú nad kotlíkom... Čo má teraz robiť?!
Dni plynuli. Severus sa pomaly liečil, sedával na priedomí a pozoroval ľudí, pracujúcich na poliach, okoloidúcich, rôznych obchodníkov prechádzajúcich na bričkách... Čím ďalej, tým viac bol utvrdzovaný v domnienke, že sa niekde stala chyba. Ocitol sa v období spred štyristo rokov!
Často skúšal prútik. Na jeho zlosť i strach zisťoval, že nefunguje. Dokázal vyčarovať zopár červených hviezdičiek, ale nič viac. Ani patronusa, ani expelliarmus, ani avadu. Nechápal. Zo zamyslenia ho vyrušila Silvia.
"Už ste celkom zdravý. Budete môcť ísť domov."
"Ja... nemám domov." Jemu samému to znelo čudne. Skutočne, kam teraz pôjde?
"Ale... Viete, čo?" zapadlo zrazu Silvii. "Mohli by ste sa ísť spýtať na hrad. Tam sa vždy zídu nejaké ruky."
"Asi máte pravdu." Mal pocit, že ho slušne vyhadzuje, hoci stále bola nesmierne milá. Ale čo iné im zostávalo? Oni sa v dome tlačili, pribudol im ďalší hladný krk a kým nepríde na spôsob ako sa vrátiť domov, musí niečo robiť...
"Pôjdem tam zajtra," rozhodol.
* * *
Arlette sa oslnivo usmievala na maliara pred ňou, ktorý sa už zopár hodín pokúšal preniesť jej podobu na plátno. Úsmev na tvári však vôbec nezodpovedal jej nálade. Bola otrávená a unavená. Chrbát ju od toľkého vysedávania bolel, no jej matka si to tak priala. Vraj potrebuje rozoslať jej podobizne do ostatných panstiev. A tak sa usmievala a snažila sa nemyslieť na najbližší banket, ktorý jej matka usporadúvala.
Niekto zaklopal na dvere. Sluha. "Prepáčte, slečna. Je tu jeden muž a hľadá vášho otca."
"Môj otec nie je doma. Čo chce?"
"Neviem."
"Idem s vami. Počkajte," kývla maliarovi a vyšla von.
"Dobrý deň."
Arlette prekvapene hľadela na Severusa: "Dobrý deň."
Ticho.
Severus sa obzrel. Prečo na neho všetci tak odsudzujúco zízajú?
"Ehm...," odkašľal si jeden sluha a keď naňho Severus pozrel, uklonil sa.
"Aha, ešte aj to," zašomral si Severus a uklonil sa aj on.
"Želáte si?" usmiala sa Arlette.
"Prišiel som za vaším otcom. Hľadám prácu."
"Aha." Arlette si ho zvedavo obzerala. Mal na sebe bielu plátenú košeľu, pri krku rozviazanú a hnedé nohavice. A tie najčernejšie oči, aké kedy videla. Severus na ňu pokojne hľadel. Čo si ma tá žaba tak obzerá? Nech už niečo povie!
"A čo viete robiť?" usmievala sa ešte širšie Arlette a vôbec si nevšímala obdivné pohľady, čo na ňu hádzalo služobníctvo. Trochu ju rozladilo, že sa Severus nezatváril potešene, očarene ako bola zvyknutá u mužov, ale rozhodla sa nevšímať si to.
"Všetko." Budem musieť. Kým sa nevrátim.
"Dobre. Myslím, že by sme vás mohli prijať do stajní. Máme tam málo ľudí a Charles už toľko nevládze."
"V poriadku." Do stajní? šomral si Severus v duchu. Hnoj... smrad... Pre Merlina!
"Čo sa to tu deje?" ozval sa panovačný hlas a o chvíľu sa zjavila mohutná žena v brokátových šatách, so zlatými retiazkami na krku. Mala pichľavé sivé oči a plné pery.
"Mama, práve som prijala nového koniara," pozrela Arlette na Euquiteu. Tá prižmúrila oči. "Nového koniara? Načo? Máme ich dosť! Okrem toho, nepáči sa mi," fľofla na Severusa.
Ten na ňu vyzývavo pozrel. Vôbec mu nebola sympatická a očividne ani on jej.
"Nechcem ho tu!"
"Mama, už som ho prijala." Otočila sa k Severusovi: "Choďte s Chersonom, ukáže vám, kde budete spať."
"Ďakujem."
"Arlette!" skríkla Euquitea. "Neželám si, aby si prijímala kadejakých povaľačov!"
"Veru, to by som ani ja nerobil. Na takých si dávajte pozor," ozval sa Severus s pohŕdavým úškrnom a skôr, než stihla Euquitea niečo povedať, zvrtol sa na odchod.
"Arlette! Je to s tebou čoraz horšie! Si bezočivá, tvrdohlavá... Treba ťa konečne vydať, nech ti tvoj muž zrazí hrebienok!"
"Neboj, vydám sa. Možno skôr, než si myslíš," zamrmlala si Arlette s úsmevom pri spomienke na tmavé oči.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tinka246
5. 2.febuára 2011 18:43
zábavná predstava ako Severus kydá hnoj
Napíš svoj komentár