Keď sa Deana potichu vytratila zo Severusovej komnaty, zore sa pomaly zapaľovali. Ostražito sa obzerala, prešmykla sa pomedzi stráže a zavrela vo svojej izbe. Znovu a znovu sa vracala k okamihom, keď ju
Severus bozkával, keď jej šepkal do uší sladké slovíčka... Ešte stále tomu nemohla uveriť. Ona, Deana Ariassová, dievča z dediny, jednoduchá, príliš chudá, dokázala zaujať Severusa. Chvíľu jej trvalo, kým mu uverila. Veď ako mohla ona konkurovať krásnej a vznešenej Arlette? A predsa sa jej to podarilo!
S úsmevom sa prezliekla. Spať sa jej už nechcelo a aj tak by sa jej to neoplatilo. O chvíľu bude musieť pomôcť Arlette s obliekaním.
Sadla si na stoličku a siahla po knihe.
***
Po miestnosti sa rozliehali ťažké vzdychy. Muž sa neustále prehadzoval na posteli, hľadal tú správnu polohu... Na čelo mu vyskakovali kropaje potu, v ústach mal sucho.
"Euquitea," zachrčal, "podaj mi pohár vody, prosím."
Vojvodova žena stála za posteľou v takom uhle, aby ju nemohol vidieť a spokojne sa uškŕňala.
"Euquitea! Prosím!"
Len si krič, ty blázon starý, krič! Za chvíľu ťa i tak vynesú nohami napred. Konečne bude všetko bohatstvo moje! Ešte sa postarám o Snapa... Ale to už po tomto bude ako malina.
"Euquitea," zašepkal Rolphus ešte raz a klesol na posteľ.
Jeho žena s úsmevom vyšla z komnaty.
***
"Dnes je pekne. Včera bolo úžasne, mala si vidieť ako sme so Severusom tancovali. Nádhera. Ach, ja ho tak milujem. A on... Zbožňujem jeho ruky a pery... na mojom tele," štebotala Arlette o pár dní, znovu po slávnostnom plese, keď jej Deana pomáhala do šiat a zlomyseľne
sledovala Deanine reakcie.
V poslednom čase sa jej zdala nejaká zvláštna. Nedávno ju videla s Jonom a tak si myslela, že sa chcú dať znovu dokopy. Počula však, že John si už našiel náhradu a tak sa jej nesmierne páčilo Deanu podpichovať. Bola sama a ona mala Severusa. Skutočnosť si trochu prikrášlila, so Severusom sa milovala len jeden jediný raz, ale účel to splnilo. Deana bola ešte zelenšia ako dovtedy. Je zelená od závisti!
"No nie je to úžasné?!" pozrela Arlette na Deanu.
"Áno," silene sa usmiala jej komorná. Arlette jej liezla na nervy a nahlodávala jej dôveru v Severusa. Ten ju vždy uisťoval, že je jediná, ale bol manželom vojvodovej dcéry, mal určité povinnosti... Najmä tie manželské.
"Netvár sa, akoby si zjedla kyslú kapustu. Rýchlo mi pozaväzuj šnúrky, idem k Une."
"Idete aj s manželom?"
"Nie, ten musí niečo vybaviť."
"Dobre, už to máte, idem sa prezliecť."
"Nie, nemusíš, ty so mnou nejdeš."
"Nie?"
"Nie, máš voľno, mala by si byť vďačná."
"Som, samozrejme, ale... ďakujem."
"Tak už bež. Večer mi pomôžeš." Arlette povznesene vypochodovala z komnaty. Ani len netušila, že tým, že dala Deane voľno, umožnila milencom stráviť poobedie spolu. Severus nechodieval vybavovať nič, bola to len zástera. Spolu s Deanou chodili do hájika a v prírode spoznávali jeden druhého. I dnes to bolo tak. Hneď ako sa koč vzdialil, Deana si obliekla iné šaty a poďho do stajne!
Vpadla Severusovi do náručia, nevedeli sa jeden druhého nasýtiť...
"Deana, tak si mi chýbala," bozkával ju Severus.
"Aj ty mne."
Spoločne zamierili do hájika, sadli si do tieňa kríkov a nevytiahli odtiaľ päty až do večera.
***
Nič netušiaca Arlette zatiaľ sedela v honosnom sídle Uny Vieyrovej a prednášala jej svoje sťažnosti.
"To myslíš vážne?" nevychádzala Una z údivu, keď sa dozvedela o Severusovom chladnom nezáujme. "Naozaj nerozumiem, prečo si si ho tak veľmi chcela vziať. Veď takto nebudete mať deti nikdy!"
"Ja viem. Ale ako ho mám k tomu nútiť? Ja chcem, aby to šlo samo, prirodzene."
"A to pižmo nepomohlo?"
"Nie."
V Arlettiných krásnych očiach sa zjavili slzy: "Len jedna noc. Raz to zapôsobilo. Vtedy to bolo nádherné, vyrážal mi dych... Ale odvtedy nič." To, že ju opustil hneď po tom, už radšej nespomenula.
"Je veľmi zvláštny," krčila Una nosom. Vtom sa rozžiarila. "Mám to. Síce je to taký podradný spôsob, ale... Nechceš skúsiť dedinskú vešticu?"
"Dedinskú vešticu?"
"Áno. Za pár dukátov ti vyveští budúcnosť, poradí, možno ti dá niečo, čo by prelomilo ľady." Una bola svojím nápadom jednoznačne unesená. Arlette sa to spočiatku nepozdávalo, ale keď si prehodnotila všetky pre a proti, rozhodla sa.
"Dobre. Povedz mi, kde ju presne nájdem."
***
Euquitea sedela vo svojej komnate, pozorovala predlžujúce sa tiene a čakala. Potrebovala vývin situácie popohnať. Už nechcela čakať. Hoci postupovala pomaly a precízne, jej manžel ešte stále žil. Ak sa ho čo najskôr nezbaví... Tok jej myšlienok prerušilo klopanie na dvere.
"Áno?"
"Je tu lord Onetto, madam."
"Nech počká v knižnici."
Mladá slúžka prikývla a odišla. Euquitea pozrela do zrkadla, upravila si účes
a vyšla z komnaty.
"Fréjus," natrčila mu ruku na bozk, keď sa za ňou zatvorili dvere.
"Euquitea."
"Máš niečo nové?"
"Áno. Ten arzén... Vraj je to slabá dávka."
"Veď keď mu dám naraz veľa, okamžite zomrie! A to bude podozrivé!"
"Euquitea, veď aj Alda si zabila rýchlo a čo? Vtedy ti to neprekážalo."
"Ale toto je iné. Musím to mať premyslené. Neznesiem, aby bohatstvo, čo má patriť mne, schmatol niekto iný, kvôli nejakej chybičke v pláne."
"Tebe? Chcela si povedať nám. Pomáham ti, dohodli sme sa. Len žiadne kľučkovanie, Euquitea."
"Áno, áno, prirodzene."
"Takže... Vraj má nejaký jed, čo by mohol spôsobiť urýchlenú smrť."
"Zaručí sa?"
"Je to jej vlastná výroba."
"Dobre teda."
"Potrebuješ ešte niečo? Mám nejaké stretnutie," pohladkal si Fréjus fúzy.
"Prirodzene, znovu nejaká metresa, však?! Že ťa to ešte neprestalo baviť," pokrútila Euquitea povýšenecky hlavou.
"Keď ma tvoja dcéra nechce..."
"Slabo si sa snažil."
"Možno." Fréjus bol už pri dverách, keď tu sa zvrtol: "Keď sme už pri tom... Ako je to s tým Snapom?"
"Zatiaľ nijako. Odsunula som to bokom. Tým sa budem zapodievať inokedy."
"Ja by som mal návrh... Párkrát mi už zdôraznil, že vie... čarovať."
Euquitea na neho chvíľu bez slova hľadela. Vtom sa jej na tvári rozlial diabolský úsmev: "Myslíš na to, na čo ja?"
"Myslím, že áno."
"To by šlo. Ešte porozmýšľam... a zavolám si ťa."
"Súhlasím. Tak ja idem. Dobrú noc."
"Dovidenia."
Takže čarodejník... tým by sa veľa vyriešilo. Miestnosťou sa ozval smiech.
***
Na nebi sa zapálila prvá hviezda. Stráž si vymieňala miesta a práve tú chvíľu využila postava v čiernom plášti. Prebehla nádvorím, pri bráne sa chvíľu sa obzerala a znovu pobehla. K druhej postave.
"Všetko v poriadku?" zašepkal tenučký hlások.
"Áno, len už poďme. Sarria čaká," ozval sa z tmy Arlettin hlas. Mladá slúžka prikývla a obe sa vydali cestičkou priamo do dediny. Bolo to nebezpečné. Pre obe. No Arlette bola ochotná obetovať všetko, aby získala Severusovu lásku. Aj život druhej osoby.
Cestu im osvetľoval len obrovitánsky mesiac krvavočervenej farby. Podľa starej povery takáto farba znamenala, že bosorky vyvolávajú duchov a čarujú.
Kráčali mlčky, niekoľko hodín. Arlette si obliekla Adenove šaty, aby sa cítila bezpečnejšie, ale nepomáhalo to. Strhávala sa pri každom zvuku, neustále sa obzerala. Už aj oľutovala, že sa na túto cestu dala. Ale kočom odmietla ísť. Tam kam šla, panstvo nechodievalo. Veď ani Sarria o sebe nerozhlasovala, že je bosorka
a že má rôzne schopnosti, aby ju neupálili. Kolovalo to len medzi poddanými, ktorí jej služby často využívali. Predsa sa však stávalo, že ju navštevovali aj ľudia z vyššej vrstvy...
Keď zazreli mihotavé svetlá dediny, uľavilo sa jej.
"Si si istá, že vieš, kde to presne je?" spytovala sa Arlette a podozrievavo sa obzerala po okolitých domoch. Všade odpadky, zápach potu, neďaleko sa ozýval smiech podgurážených mužov.
"Áno."
Arlette trochu pochybovala, ale odkedy jej Una povedala o veštici Sarrii, snovala plán. Celé dva dni uvažovala ako sa tam nepozorovane dostať a keď tam už bola, odhodlanosť ju opúšťala.
Zastali pred ošarpaným domom.
"Tu býva?"
"Áno. Ja vás teda počkám tu." Mladá slúžka sa vzdialila a Arlette s hlbokým povzdychom zaklopala mosadzným klopadlom s bielym okom uprostred na dvere. Tie sa o chvíľu s vrzgotom otvorili a Arlette ovanula korenistá vôňa.
"Nech sssa pááči, poďte dnuuu," zasyčalo niečo pred ňou.
Arlette pozbierala odvahu a vkročila do tmy. Pod nohami jej niečo zachrupčalo. Kosti! preletelo Arlette hlavou. Pred ňou zažiarili v tme žlté oči... niečo zaštrngalo.
"Tak ste prišli, Arlette."
"Odkiaľ viete moje meno?"
"Karty prezradia všetko," povedala Sarria a znovu zaštrngotala farebnými náramkami. "Tak poďte ďalej, tadiaľto." Otvorila dvere. Miestnosť osvetľovalo len mihotavé svetlo sviečky. Sarria ukázala na prútenú stoličku. Ona si sadla oproti, na nadýchaný vankúš.
Arlette sa zvedavo obzerala. Miestnosť bola namaľovaná načierno, všade boli sviečky, ktoré osvetľovali rôzne fľaštičky a zaprášené knihy. Na okne visel ligotavý fialový záves s maličkými peniažtekmi, ktoré pri každom závane vetra vyluďovali priamo nadpozemskú zvonkohru.
"Takže? Potrebujete moju pomoc, však?" ozvala sa Sarria. Arlette teda upriamila pozornosť na starú, vráskavú ženu pred sebou. Fascinovalo ju farebné zladenie jej oblečenia. Na havraních vlasoch mala fialovú šatku s peniažtekmi, uprostred čela sa jej vynímal malý rubín. Na krku jej viselo niekoľko, už na pohľad tmavých náhrdelníkov - červené, modré, žlté koráliky, zlaté reťaze, žltkastý zub na koženej šnúrke...
Tmavomodrá vesta ukrývala ešte stále kypré tvary
a krikľavočervená sukňa sa jej líškavo vlnila okolo nôh pri každom pohybe.
"Mám pocit, že ste ešte nevideli ženu ako som ja," zachechtala sa Sarria. "Poslúžte si, potom prejdeme k veci."
"Ja... nie, nie... len," zaprotestovala Arlette, trochu omámená vôňou vznášajúcou sa v miestnosti.
"Áno. Takže," znovu si sadla na vankúš, "prišla si sa spýtať, ako prinútiť tvojho manžela, aby ťa miloval."
"Ako to viete?"
"Dieťa... pre čo iné by si tu bola. Čítam v tvojom srdci ako v otvorenej knihe. Zle si si vybrala."
"Nie, práveže som si vybrala to najlepšie, čo som mohla. Len
on si neváži to, čo pre neho urobím. Je ako cencúľ. Možno... možno utrpel nejakú traumu v detstve... alebo ja neviem."
Sarria na ňu pozorne hľadela: "Dobre, zdá sa, že ho veľmi miluješ. Skúsim ti pomôcť. Počkaj." Znovu vstala, prešla k stolíku a vytiahla odtiaľ tarotové karty, čierne zamatové vrecko, žiarivú tekutinu a porcelánovú misu. Všetko uložila na stôl a pustila sa do miešania kariet. Do ticha cvengotali peniažteky na rukávoch, vo svetle sviečok sa ligotali prstene na jej ruke, karty sa mihali rýchlosťou svetla.
"Áno... áno... ukazuje sa tu veľká láska." Arlette sa rozrušene pomrvila.
"Nenaplnená... tvoje lono zíva prázdnotou, chýba ti rozkoš, dotyky, láska." Sarria vyložila kartu s obrázkom muža. "A tu je muž. Ak by si povedala áno, stala by si sa ženou, nie len na papieri. Ale láska by v tom vzťahu nebola. Len žiadostivosť."
"To je Fréjus," zašepkala Arlette.
"Nemusí to byť len ten, koho poznáš, dieťa. Si krásna, bohatá... Nie všetci muži majú rytiersku česť. Hocikto môže túžiť ukojiť svoje túžby a práve ty môžeš byť obeťou."
Sarria sa zasmiala pri pohľade na Arlettine vyvalené oči. "Karty mi ukazujú, že si už skúsila všeličo a na tvojho muža to nezabralo. Možno by stačilo poobzerať sa okolo."
Sarria zmietla karty zo stola.
"A to je všetko? Ja som k vám prišla po radu! Ako ho získať! Nie, aby som počúvala o tom, koľko ľudí po mne túži!"
"Ničomu nerozumieš. Nad tvojou hlavou sa vznáša Damoklov meč."
"Nechápem."
"V okolí tvojej rodiny sa dejú nekalé veci. Si zaslepená láskou a nevšímaš si ľudí okolo seba. Potrebujú tvoju pomoc," prednášala tajomným hlasom Sarria.
"Ale čo sa deje?"
"Nemáš pocit, že ti život preteká pomedzi prsty? Robíš niečo zmysluplné? Tráviš čas so svojimi blízkymi? Niekto ťa potrebuje!"
"Neprišla som počúvať vaše moralizovanie, ale po pomoc. Za tú vám predsa platím!" vyhŕkla Arlette.
Sarria sa usmiala. Dobre vedela, že brnkla na citlivú strunu.
"Dobre, ako si želáš, dieťa." Pritiahla pred seba sklenú misu, vyliala do nej žiarivú tekutinu a zatvorila oči. Nastavila ruky nad misu, niečo si mrmlala čoraz rýchlejšie a rýchlejšie... Oči v jamkách sa jej vyvracali, už bolo vidno len bielka... Arlette sa zdesene obzerala okolo seba. Plamene sviečok sa ako na povel začali pohybovať doprava a doľava, záves na okne vydával strašidelný šepot. Keď sa Sarria začala triasť, otvoril svoje žlté oči a nahlas vykríkla, Arlette vyskočila.
Sarria na ňu uprela svoje žlté oči a chrapľavým hlasom povedala: "Sadni si. Ak sa bojíš, nemala si sem chodiť. Trasorítky nikdy nič nezískajú."
Arlette chcela niečo povedať, ale rozmyslela si to a sadla si naspäť.
"Ehm... takže? Videli ste niečo alebo cítili? Alebo čo ste to robili?"
"Duchovia mi povedali, že tvoj muž miluje inú."
"To som vedela aj bez vás," zašomrala si Arlette.
"Je to príliš silný cit na to, aby len tak vyprchal. Je to muž, schopný veľkých činov, odvážny, sľuby plní načas a vždy a
ak sa zamiluje, tak navždy. Tá žena si ho získa, obalí jeho srdce teplom a láskou a už ho nepustí."
"Kto je tá žena?" dychtivo sa Arlette nahla k Sarri s jediným úmyslom. Zniesť svoju sokyňu zo sveta.
"To mi duchovia neprezradili," odvetila starena
a siahla po zamatovom vrecúšku. "Ani to nie je dôležité. Ty chceš získať jeho. Ja si myslím, že by si to mala nechať tak, lebo nedopadneš dobre a mohla by si to ľutovať."
Z vrecka vytiahla čierny kameň a podala ho Arlette. "Toto je ónyx. Poriadne ho zovri v dlani."
Arlette ju poslúchla. Zovrela kameň v dlani
a telom jej prebehla vlna horúčavy. Rozpaľovala ju a spôsobovala bolesť. Chcela kameň pustiť, cítila ako jej na dlani naskakujú pľuzgiere, no nemohla. Tieklo jej po chrbte, vnútro jej kričalo od bolesti... Zrazu bolesť ustala. Kameň dopadol na stôl. Arlette sťažka dýchala, akoby práve prebehla niekoľko kilometrov. Sarria kameň znovu odložila.
"Teraz si videla, čo to s tebou urobilo. Ten kameň z človeka vysáva zlú energiu. Ak by si bola čistá
a nevinná ako ľalia, kameň by ti neublížil, pokojne by ležal na tvojej ruke a my by sme sa v pokoji rozišli. No bolesť, ktorú si cítila, je akýmsi meradlom tvojej duše. Je temná, preto si pociťovala takú bolesť. Si schopná veľkých činov, no si aj hlúpa. Ak chceš získať svojho muža, musíš porozmýšľať, využiť všetky ženské zbrane. Dôvtip. Ako pomoc ti môže poslúžiť ruženín. Kameň lásky. Ale iba ak ho použiješ správne.
Arlette si stále hľadela na dlaň. Svietil jej tam červený kruh. "A s týmto čo? Mám chodiť označkovaná ako nejaký dobytok?"
"Záleží len na tebe, či sa toho zbavíš, alebo nie. Bude ti to pripomínať zlo a nepríjemnosti. Ale ty to môžeš využiť. Využi všetko zlo, čo máš v sebe, zahoď svoju naivitu a hlúposť. Slabá vôľa ti v tomto prípade nepomôže."
"Úžasné. Tak či tak nemám pocit, že by ste mi ktovieako poradili. Ako mi môže pomôcť nejaký kameň?"
"Ak ho nechceš, vráť mi ho."
"Nie, ja si ho nechám, ďakujem. A... ako ho teda mám použiť?"
"To už je na tebe."
"Ale..."
"Áno?" spýtala sa Sarria posmešne.
"Nič, ďakujem." Arlette
položila na stôl plný mešec a zamierila k osvetleným dverám.
"Ak by ste ešte potrebovali pomoc, príďte."
Tú zrejme budem potrebovať. Ale čí prídem...
"Dobre, dovidenia."
"Dovidenia."
Sarria zatvorila dvere a Arlette zostala stáť na prahu. Zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu. Obzrela sa naľavo i napravo. Všade bola tma ako v rohu a slúžky nikdy.
Fajn, teraz už len nájsť tú mladú...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár