Arlette sa obzerala po okolí. Ako mala v tejto tme nájsť slúžku, ak si nevidela ani na konček nosa? Opatrne zostúpila zo schodíkov: "Haló? Kde si? Hej, ty! Slúžka!" Arlette podráždene mykla hlavou: "Prečo som sa jej aspoň nespýtala na meno? Ach, Arlette, hlúpa si, hlúpa."
S rukami natrčenými pred seba naslepo kráčala po tráve, strhávala sa pri výkrikoch opitých mužov, keď tu sa pred ňou niečo pohlo. Arlette nahlas vykríkla.
"Lady Arlette, to ste vy?"
"Bože! Ty si ale hlupaňa! Vieš, ako si ma vyľakala?!"
"Prepáčte mi."
"Poďme už. Dúfam, že vieš kadiaľ," strkala Arlette podráždene do slúžky. Rýchlym krokom prešli okolo krčmy.
"Hej, holobriadkovia, poďte na pivko!"
Arlette ďakovala nebesiam, za svoju prezrievavosť. Ak by bola oblečená ako žena, sotva by sa dostala domov. Keď už stáli na poľnej cestičke, ktorá viedla
k zámku, obe ženy si vydýchli. Hoci mali pred sebou dlhú cestu, z toho najhoršieho sa už dostali...
"Bez koňa... pešo... v nohaviciach... čert dlžen," šomrala si unavená Arlette po troch hodinách chôdze. Zámok bol stále nedohľadne.
"Poradila vám Sarria s tým, s čím ste potrebovali?"
"Nestaraj sa do toho, do čoho ťa nič, áno? Tvojou úlohou je dostať nás späť do zámku."
"Aby som ťa nezaviedla opačným smerom, ty striga," zašepkala bezhlasne slúžka. Bola už unavaná z večného sekírovania svojej panej, ale jej peniaze potrebovala
a tak Arlettine príkazy konala bez reptania, no medzi služobníctvom svojej duši poriadne uľavovala.
Kráčali dlho. Obrovský mesiac im svietil na cestu, odhaľoval tiché polia, len kde-tu zacvrlikal svrčok či preletel nejaký netopier. Arlette premýšľala nad Severusom. Ako sa má, čo práve robí, či si na ňu v ten deň spomenul... Nepochybne mal deň dobrý, keď ho strávil s Deanou. Ani jeden si na vojvodovu dcéru nespomenul.
Po mnohých hodinách chôdze sa pred nimi objavil zámok. Arlette si šťastne vydýchla. Poháňaná túžbou zvaliť sa do mäkkých perín
a zmyť zo seba prach a pot, pridala do kroku. Znovu sa zahalila do čierneho plášťa, prešmykla sa bočným vchodom do hradu, ako zlodej sa zakrádala schodišťami, po špičkách prešla popri Severusovej komnate a s pocitom víťazstva sa zatvorila u seba. Získala kameň, rady, nič sa jej nestalo a o pár dní bude Severus jej. Podišla k malej miske s vodou, trochu sa poumývala (na kúpeľ si bude musieť ešte počkať) a v okamihu, keď sa jej hlava dotkla vankúša, zaspala.
Nič v jej snoch nenaznačovalo, že by sa Severus mal z jej života vytratiť - aspoň na nejaký čas, ako sa dozvedela na ďalší deň. Keď si dopriala osviežujúci kúpeľ, obliekla si nové šaty a zišla dolu. Uprostred schodiska začula Chersonov hlas: "Poďte ďalej, gróf Corabia.. Neviem, či vás bude vojvoda schopný prijať, je na tom dosť zle, ale..."
"Potrebujem hovoriť s ním. Nebude to dlho trvať, sľubujem."
"Madam Euquitea bude rozčúlená..."
"Prihovorím sa za vás, Cherson. Tak či tak sa to bude týkať nás všetkých."
Cherson len bezmocne pokrčil plecami: "Počkajte teda tu. Oznámim mu, že ste prišli."
"Ďakujem." Gróf Corabia sa po Chersonovom odchode začal netrpezlivo prechádzať hore-dolu. Arlette ho potichu pozorovala. Čo sa mohlo stať, keď prišiel sám gróf? Taký nervózny, rozhodný...
"Poďte za mnou do jeho komnaty."
Obaja muži vyšli hore a stratili sa na poschodí. Ako bolo zvykom, ženám sa v tej dobe nič nehovorilo. Ako muži rozhodli, tak bolo. Ženy museli držať jazyk za zubami a prispôsobiť sa. Často sa muži ani len neobťažovali oboznámiť svoje manželky s niektorými plánmi. Preto nebolo divu, že sa Arlette rozhodla vypočuť si ich rozhovor. Pritisla si ucho na dvere a so zatajeným dychom postávala na chodbe.
"Dokedy mám vyslať mužov?" spýtal sa vojvoda trasľavým hlasom.
"Do jedného týždňa."
"A koľko by ich malo byť?"
"Všetko, čo môžeš. Ani kráľ nerátal s tým, že Turci vyhlásia takúto otvorenú vojnu. Španielsko potrebuje našu pomoc a každého muža, čo je schopný bojovať."
"Dobre. Poverím Chersona, nech povie hlavnému strážnikovi. No niekoľkých mužov musím nechať aj tu, na hrade. Nemôžeme vedieť, či nezaútočia aj na hrad." Rolphus sa nahlas rozkašľal.
"Ja osobne si myslím, že tebe na hrad nikto nezaútočí, ale uvažuješ správne." Gróf Corabia si chvíľu premeriaval chorého vojvodu: "Stále neprišli na to, čo ti je? Nezdá sa mi to normálne."
"Už sa pri mne vystriedalo mnoho felčiarov. Euquitea zavolala len tých najlepších."
"Je to dobrá žena, stará sa o teba..."
"Áno, lepšie som si nemohol vybrať. Iste, aj ona má svoje vrtochy, ale inak je to žena zo zlata."
"Mal si šťastie."
"Lady Arlette?!"
Mladá žena nadskočila: "Zbláznila si sa? Čo sa tu tak zakrádaš?" Deana sa zatvárila nevinne. "Poslala ma madam Euquitea. Vraj prišli nové šaty, máte si ich ísť vyskúšať."
"Dobre, dobre."
Deana pozerala za vzďaľujúcou sa Arlette. Potom pozrela na dvere. Čo prinútilo jej pani načúvať za dverami? Chcela to zistiť, no vtedy sa otvorili dvere.
"Tak zatiaľ dovidenia, Rolphus."
Deana sa stihla len tak-tak
grófovi uhnúť. Našťastie si ju nevšimol. Na schodoch ho už čakal Cherson, aby ho odviedol k dverám. O chvíľu sa vrátil do vojvodovej komnaty.
Tentoraz pritisla ucho na dvere Deana.
"Cherson, zavolaj mi hlavného strážcu."
"Áno, pane. Ak sa smiem spýtať... Čo sa deje?"
Rolphus si vzdychol: "Turci zaútočili a Španielsko potrebuje našu pomoc. Musíme povolať vojsko."
"Tak predsa na to prišlo. Čakali sme to."
"Áno, tak rýchlo zavolaj stráže."
Deana bola v mihu schovaná a pozorovala Chersona ako sa náhli dolu schodmi. Takže k vojne predsa len dôjde. Už zabudla na tú úzkosť, čo všetci pociťovali pred rokom. Znovu budú musieť všetci muži z hradu odísť, vyjsť v ústrety smrti, bolesti a utrpenia. Aj Severus... Až v tej chvíli celkom došla Deane vážnosť situácie.
"Nie! Severus nie!" prikryla si ústa s hrôzou v očiach. Nechcela ho stratiť, bála sa o neho. Konečne našla svoju spriaznenú dušu a znovu ju chcú od nej odtrhnúť?!
Využila, že ju Arlette nepotrebovala a zamierila do svojej izbietky, aby sa vyrovnala so situáciou.
***
Už o pár minút sa na nádvorí ozvali fanfáry
a hlasný krik. Všetci obyvatelia hradu vyšli von, aby počuli oznam.
"Obdobie mieru sa končí. Niektorí sa možno už vysporiadali s myšlienkou, že
raz budú musieť naši muži ísť do boja. Iní zasa zabudli, že takto pred rokom sa nám Turci vyhrážali vojnou. Ten čas prišiel. Potrebujeme každého muža, ktorý je zdravý, aby nám pomohol. Čas máte do druhej, stretneme sa pri vojenskej základni."
Znovu sa ozvali fanfáry a vojaci sa rozišli.
"Nó, znovu bude zábava," zatiahol John.
"Musíme ísť všetci?"
"Hej. Ach, znovu bez tepla ženy."
Severus sotva počúval Johnove nariekanie. Myslel na Deanu. Bude ju musieť opustiť, bojovať... Zamieril k hradu. Musí sa s ňou rozlúčiť...
Kráčal chodbou, keď tu ho akási neviditeľná sila prinútila zastať pred dverami do Arelttinej komnaty. Sem-tam začul nejaký povzdych, ale inak bolo vo vnútri ticho. Zaklopal.
"Ďalej."
Arlette sedela na posteli s nešťastným výrazom na tvári. Akonáhle Severusa zbadala, celá sa rozžiarila. "Ach, Severus!" hodila sa mu okolo krku a skôr, než sa stihol spamätať, zasypala mu tvár bozkami. "Neodchádzaj, prosím. Neopúšťaj ma. Zostaň tu, prosím... prosím..."
"Arlette, no tak...," nemotorne ju hladkal po chrbte, kým sa ona chúlila na jeho hrudi.
"Musím tam ísť. Musím pomôcť tejto krajine..."
"Ale ja to neprežijem, ak tam zomrieš. Neprežijem."
"Ale čoby som to neprežil. Veď vieš, že ja mám tuhý korienok," usmial sa na ňu. Chvíľu si hľadeli do očí.
"Sev," šepla Arlette túžobne a priložila si jeho ruku na svoje prsia. "Sev, aspoň raz... na rozlúčku..."
"Nie, Arlette, ja nemôžem," zložil si ruku. "Dovidenia. Vrátim sa."
Arlette klesli ruky povedľa tela a nešťastne hľadela na zatvorené dvere. Zronene si sadla na posteľ a o chvíľu už máčala svoje líca horúcimi a slanými slzami. Možno keby tu Severus stál teraz a videl by tú zúfalosť, čo priam kričala z celej jej postavy, podišiel by k nej, objal by ju... Možno keby to nebol Severus Snape, pobozkal by ju a naposledy by ju zahrial svojím telom a dlaňami... Ale toto bol Severus Snape, ktorý ju neustále odmietal, odolával všetkým jej pokusom získať si ho...
Arlettino útle telo sa otriasalo vzlykmi. Ak by to šlo, vytrhla by si ho zo srdca. Odhodila ho a zabudla by na tú lásku, čo ju opantávala. Vybrala by si niekoho iného... Vhodnejšieho... Prístupnejšieho a láskavejšieho... No Arlette Surveyorová mala tú smolu, že sa zamilovala práve do neho. Jeho chlad a nezáujem ju zraňovali a ubíjali. Zúfalstvo a bolesť z odmietania sa ovíjali okolo jej srdca ako liany, brali jej dych, až sa zahryzli hlboko do srdca. Príliš hlboko na to, aby si dokázala pomôcť.
Keď o hodinu ochabnuto ležala na posteli, vyplakaná, zmohla sa len na jedinú prosbu: "Bože, prosím, pomôž mi. Daj mi silu a Severusovu lásku. Opatruj ho"
Jej hlas bol tak nasiaknutý bolesťou, že by pohol aj kameňom. Zostávalo jej len dúfať, že Boh jej prosby vyslyší.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár