Hlavný strážnik si skúmavo prezeral jednotlivých chlapov a hodnotil ich svaly i odvahu, zračiacu sa v ich odhodlaných pohľadoch. Muži zas pozerali naňho, čakali na príkazy, niektorí sa ešte v duchu venovali rozlúčkam so svojimi milými...
"Dobre. Nesmieme strácať čas. Všetci za mnou. Každý si vyberie brnenie a meč, ktorý mu najlepšie padne. Ostatné zbrane zbalíme a vezmeme so sebou. Niečo tu, prirodzene, necháme pre prípad, že by bol napadnutý aj hrad. Z tohto dôvodu tu asi štvrtina z vás zostane."
Vojak sa otočil na päte a vybral sa k železným dverám, ktoré viedli do podzemia. Muži kráčali za ním. V miestnosti bola tma, len cez škáry kde-tu prenikal slnečný lúč. Vzduchom sa niesla zatuchlina. Kým vojak pozapaľoval všetky sviečky, mihotavé svetlo postupne poodhaľovalo ligotavé meče, dlhé šípy, ostré kopije, ostnaté gule a hradní vojaci tiež postŕhali plachty z niektorých stolov.
"Poďme, poďme, nezdržujte! Po poradí, nech má každý priestor. Berte!"
Vytvoril sa podlhovastý rad, ktorý sa pomaly posúval. Každý chlap si skúšal meče, poťažkával ich v rukách, skúšal svoju obratnosť, až kým sa mu na tvári nerozhostil spokojný výraz. Vtedy prešiel k druhému stolu a skúšal brnenie.
Pre Severusa neboli meče ničím novým.
Držal ich už toľkokrát v rukách, vyhral zopár súbojov... Toho sa nebál. Skôr to prijímal s pasívnou pozornosťou. Vybral si meč, ktorý mu najľahšie padol do ruky a podišiel k stolu, kde boli poukladané brnenia. Síce to boli len ľahké, jemne prepletané drôty, no dokázali zabrániť menším zraneniam, ktoré by mohli útočníka či obrancu oslabiť. Severus sa cítil nesmierne hlúpo, keď si na hlavu musel naraziť prilbu. No hlavný veliteľ viackrát zdôraznil, že je to potrebné a povinné a tak nemalo zmysel dohadovať sa.
Keď boli všetci vychystaní, do obrovských plachiet zhrnuli všetko, čo zostalo a odnášali to do kočov medzi jedlo a iné potrebné veci.
"A to, čo malo zostať?" ozval sa plavovlasý muž.
"To je v inej pivnici, nemajte strach."
Konečne boli pripravení, Posledné úpravy na postrojoch, upevnenie uzdy a mohlo sa ísť. Severus naposledy pozrel na Deanu. Statočne skrývala slzy, s úsmevom mu zakývala... Dohovárali sa len pohľadmi. Severus jej sľúbil, že sa čoskoro vráti živý a zdravý a mienil to aj dodržať. Síce ho trochu znepokojilo, že sa Arlette neprišla rozlúčiť, no potom len mykol plecami. Zrejme niekde vyplakávala a odmietla prísť. Nechcel sa zaoberať detskými vrtochmi.
Muži vysadli na kone, naposledy pozreli na nešťastné ženy a vypochodovali cez padací most.
Dni plynuli. Cesty boli pokojné, len sem-tam počuli v noci zavýjať vlkov, no to im nezabránilo opekať bažantie mäso nad ohňom. Prešli dva mesiace. Konečne sa dostali tam, kam potrebovali.
Rozložili sa na obrovskej lúke a každé dve hodiny sa striedali skupinky vojakov, ktorí dávali pozor na okolí. Dôstojník sa vybral za kráľom oboznámiť ho so situáciou. Vrátil sa zachmúrený. Podľa kráľovských stráží sa boj strhne ďalšie ráno, pretože posol, mu tesne predtým ako tam prišiel, oznámil, že sa Turci dostali cez najsilnejšiu obranu a zajtra na svitaní budú tu.
Chlapi teda museli povstávať, pripraviť si všetky zbrane, brnenia, jedlo skryť na tajné miesto, aby sa nestalo, že si ho ukoristia Turci. V noci spali málo, strhávali sa pri každom pohybe či zvuku. Keď začala obloha blednúť, museli sa všetci pozviechať a pripraviť. Onedlho už začuli dupot kopýt a vyčerpaný strážnik im oznámil, že sú tu.
"Rýchlo, každý zaujme svoju pozíciu!"
Muži sa na dôstojníkov príkaz rozpŕchli a zaujali svoje miesta. Na koňoch, na nohách, každý ako mu bolo určené. Severus postával v hlúčiku mužov, v ruke zvieral meč a načúval zvukom. Čoskoro začuli ďalší dupot kopýt...
***
Arlette každé ráno prenasledovala Chersona s otázkou, či posol nepriniesol nejaký list. Hoci dobre vedela, že Severus by jej nenapísal ani keby mohol, živila v sebe túto maličkú nádej už niekoľko mesiacov. Dvor bez Severusa bol príliš prázdny. A jej život tiež.
Deana, tá len ticho sedela na stoličke, vyšívala obrazy, prešívala a zašívala šaty
a každý večer sa modlila, aby sa Severus vrátil živý a zdravý. Už nevenovala svojej panej pozornosť. Bolo to tak lepšie. Ak Arlette postrehla, čo i len na okamih, že Deanin pohľad spočinul na nej, začala vrieskať, či sa dobre baví na jej nešťastí, či už je spokojná... Deana vtedy len zovrela pery a pracovala ďalej...
Vojvodova dcéra trávila i mnoho času u svojej sestry Rheity. Tá pred pár týždňami porodila a tak Arlette neustále pozorovala tie maličké pršteky, obdivovala tie veľké modré očká, ktoré zvedavo pozerali na svet a až bolestivo si uvedomovala, že niečo dôležité v jej živote chýba. Tak často ju pichol osteň žiarlivosti
a závisti! Keď videla ako sa Bonnio skláňa k Rheite, s úsmevom na perách ju hladká po bruchu, kde-tu ju pobozká a keď videla ako sa hrajú so svojím malým synom, musela sa obrátiť, aby nevideli slzy, ktoré jej vhŕkli do očí.
Svojmu otcovi predsa dediča dať nemohla. Radšej sa ospravedlnila a vrátila do svojej komnaty, kde znovu a znovu zapaľovala sviečky, v ruke stískala kameň lásky, odriekala rôzne modlitby a zaklínadlá, ktoré by jej mali privolať Severusa.
Na svoj smútok bola sama, nemala sa komu vyrozprávať... Skrývala sa za povýšenecké správanie, vďaka čomu ju väčšina obyvateľov hradu prestávala mať rada. Najviac ju šokovala skutočnosť, ktorú odhalila niekoľko mesiacov po Severusovom odchode.
Prechádzala sa po hrade, keď tu začula nahnevaný krik svojej mamy, ktorá sa vzápätí ako fúria vyvalila von. Arlette vŕtalo v hlave, čo jej matku tak popudilo a rozhodla sa zistiť, čo sa deje. Dobre vedela, že na dvor najlepšie vidieť z Euquiteinej komnaty a tak vbehla dnu a opatrne za sebou zatvorila. Postavila sa k oknu a o chvíľu už videla svoju matku kráčať k nejakej postave na dvore. Keď si zložila klobúk, Arlette v nej spoznala Fréjusa.
"Čo tí dvaja spolu majú?!"
Pohľad jej padol na kľúčik na stole. Mohol patriť jedine do zámky na skrinke oproti. Poháňaná zvedavosťou ho schmatla a potočila v zámke. Keď sa dvierka otvorili, na Arlettine nohy sa zosypala hŕba papierov.
"A mne bude matka vravieť, že som neporiadna," zašomrala Arlette a pustila sa do dvíhania papierov. Všimla si záhlavie jedného listu.
Konečne je mŕtvy. Už som sa nemohla dočkať. Bolo to také jednoduché! Jedno mávnutie ruky a už ležal na zemi.
Arlette vyvalila oči. Koho jej matka zabila? A bola taká šťastná? Vzrušene si sadla na posteľ a prezrela aj ostatné listy.
Fréjus, musíš mi pomôcť. Aldo má kopu peňazí, pozemky. Musím sa ho zbaviť. Viem, že Ťa nemá príliš rád, ale práve to by sme mohli využiť!
"Fréjus? Ten všivák?!" Arlette hľadela na listy.
A je po všetkom. Myslela som, že sa bude brániť viac. Ale možno bol už pristarý. Aldo sa bránil viac. Viac Ti poviem osobne, to je istejšie. Stretneme sa tam, kde vždy, v rovnakom čase.
Som tehotná. Ja naozaj neviem ako sa to mohlo stať. Pravdaže sa toho zbavím. Poznám miestnu bosorku, vraj má na to nejaké vodičky. Irno sa to nesmie dozvedieť. Bola by som stratená.
Tak a je po tom. Tvoj nápad bol účinnejší, no omnoho bolestivejší. Ženské rodidlá by sa nemali rozťahovať viac, než je potrebné. No keď ten bobrí
olej nepomohol.
V Arlette sa zdvíhala vlna odporu. Bola zhrozená, znechutená, šokovaná. Jej matka si nechala vziať dieťa?! A koľko vlastne mala mužov? A... prečo ich zabila? Arlette si priložila ruku na hruď a po prvýkrát si predstavila svojho otca. Jeho zdravotné problémy. Čo ak to nie je len nejaká choroba? Chce sa ho zbaviť ako tých predošlých? Pripomínala jej čiernu vdovu. Vyčkala si na samčeka s poriadnym bohatstvom a keď ho získala, vycicala z neho všetko, čo sa dalo
a následne zabila.
Schody za dverami zavŕzgali. Arlette vyskočila. Ak ju tu Euquitea teraz nájde, znesie ju zo sveta.
Nestihla sa schovať.
Kroky zastali za dverami.
Arlette sa prudko zdvíhala hruď.
Ak ju tu teraz nájde...
Niekto zakašľal.
Arlette už-už videla ako sa kľučka na dverách pohýňa, keď tu sa kroky ozvali znovu, až zanikli na druhej strane chodby. Arlette si vydýchla. Vyčerpane klesla na posteľ. Zrejme to bol niekto iný.
Ešte raz pozrela na listy. Nechápala, prečo mám jej mama doma listy, ktoré ona posielala. Čoskoro našla i odpoveď.
Nie, Euquitea, nechcem v tom pokračovať takto. Neželám si, aby ma spájali s týmito úmrtiami v akejkoľvek súvislosti, preto Ti listy vraciam. Ale peniaze mi dáš. Z toho sa nevykrútiš.
Arlette pozrela von z okna,. Dvaja sprisahanci ešte stále niečo riešili.
"Takže takto to je, Euquitea Surveyorová. Si obyčajná vrahyňa. Bažíš po bohatstve a urobíš pre to všetko. Môjho otca však nezabiješ, za to ti ručím!"
Zhnuseným pohľadom počastovala vrecia plné dukátov, zatvorila skrinku a potichu sa vytratila z matkinej komnaty.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár