Konečne doma
Severus prudko mykol hlavou. Je v Škriekajúcej búde! Posadil sa. Hľadel na svoje ničím neporušené ruky, bez pľuzgierov, na svoj habit v stave, v akom bol, keď tu, na tomto mieste, naňho Voldemort poštval Nagini... Okamžite si siahol na krk. Nie, rany po jej zuboch sa nevrátili. Je živý a zdravý.
V hlave sa mu premieľal rýchly kolotoč myšlienok a spomienok na dva roky, ktoré prežil v úplne inom svete. Miestnosť sa nezmenila. Vari sa tu čas ani len nepohol? Automaticky pozdvihol prútik: "Expelliarmus!"
Miestnosťou preletel červený záblesk a spráchnivená stolička preletela na druhú stranu.
"Áno!"
Hoci bol Severus zmätený z vývinu situácie, predsa nedokázal potlačiť radostný tón v hlase. Konečne všetko fungovalo tak, ako malo. Len... len jedna osoba tu chýbala. Bol v minulosti dva roky, čo na ňom nemohlo nezanechať žiadne následky. Zapríčinil jednu smrť. Deanu možno jeho vinou zabili tiež. Už nebol tým istým Severusom Snapom, čo predtým. Aj keby v šestnástom storočí prežil jeden deň, poznačilo by ho to. On už zažil pocit byť milovaným, niekto ho potreboval. Nebol len na druhom mieste... Nemal len odpad, ale zlato. To najkrajšie, čo si mohol priať. Ženu, ktorá ho milovala. Dokonca dve.
Poznal len jediné východisko. Pozviechal sa zo zeme, oprášil si habit a pomalým krokom sa vybral k dverám. Preplazil sa dlhým tunelom a na jeho konci ho ovanula vôňa Rokfortu. No niečo sa mu tu nezdalo. Keď umieral, Voldemort chystalútok. Podarilo sa mu to? Zabil Harryho Pottera? Oslavuje teraz niekde? Alebo Potter zbabelo utiekol, aby si zachránil vlastnú kožu? Vôkol bolo priveľké ticho. Podľa Severusa to neveštilo nič dobré.
Potichu stúpal po mäkkej tráve, ostražito sa obzeral, prútik držal pevne v ruke... Jeho kroky sa ozývali po tichej chodbe, nikde ani hláska. Konečne zastal tam, kde sa potreboval dostať. Heslo už nepotreboval, kamenná socha bola obitá, príšera, ktorá vždy posmešne pozorovala príchodiacich, bola tíško, s privretými očami, opretá o stenu. Severus na ňu chvíľu nerozhodne hľadel, no potom vykročil po točitom schodisku. Spoza pootvorených dverí sa ozývali hlasy.
"Vraciam bazový prútik naspäť, odkiaľ prišiel. Môže zostať tam. Ak zomriem prirodzenou smrťou ako Ignotus, jeho sila sa stratí, však? Predchádzajúci pán nikdy nebude porazený. Tým sa to skončí."
"Si si istý?" ozval sa chlapčenský hlas túžobne.
"Myslím, že Harry má pravdu." Takže Potter, Grangerová i Wealsey žijú!
"Ten prútik spôsobil viac nešťastia, ako je hoden. A ak mám byť úprimný, ja som už mal dosť problémov na celý život."
"Ehm," odkašľal si Severus a vstúpil dnu. Ozval sa zhrozený výkrik a záplava hustých hnedých vlasov sa ocitla na zemi. Vzápätí
sa pri nej zjavil Ron, hladkal Hermionu po pleciach a obaja vyvalene hľadeli na muža pred sebou.
"Profesor Snape!" zvolal Harry.
"Severus!" Dumbledorov hlas znel prekvapene, ohromene.
"Vy žijete!"
Severus pozrel na Hermionu: "Áno, žijem..."
"Ale ako je to možné? Veď sme boli pri tom... tom... keď ste zomreli."
Severus sa mierne pousmial, čo všetkých vyviedlo z rovnováhy. Severus Snape sa usmial?!
"Severus, prosím, vysvetli nám to. Tuto Harry splnil svoju úlohu, Voldemort je mŕtvy..."
"Áno?" spýtal sa Severus bez záujmu. Jemu to už bolo jedno. Chcel len jedno. A ak sa to podarí, Temný pán mu už nikdy nezíde na um.
"Áno, aj vďaka... vám. Vašim spomienkam."
"Aha."
"Ďakujem vám."
"Dobre, dobre, nepodlizujte sa mi tu, Potter," zaceril sa Seevrus. Konečne sa na seba podobal.
"Tak, Severus?"
Snape si povzdychol. Nebolo mu po vôli rozprávať svoj príbeh pred študentmi, ale musel. A tak opisoval obdobie, v ktorom sa ocitol, podmienky, ako spoznal Arlette, Deanu, ako sa do neho Arlette bezhlavo zamilovala, čo jej prinieslo len smútok a bolesť, ako bol na vojne, opísal Fréjusove a Euquiteine intrigy, smrť Rolphusa, Arlette, jeho vlastnú... Keď skončil, premohnutý citmi sedel na stoličke s hlavou zaborenou v dlaniach, načúval tlkotu svojho srdca a čakal na odpoveď. Odpoveď na nevyslovenú otázku...
Dumbledorov portrét sa na neho milo usmieval: "Iste by si teraz chcel vedieť, prečo sa to udialo."
Severus so záujmom zdvihol hlavu. Naozaj by Dumbledore vedel odpovedať?
"Áno."
"Takže. Takéto niečo sa nestáva pravidelne. Pravdu povediac, pochybujem, že sa takýto prípad už niekedy udial. Stáva sa to len ľuďom, ktorým...," pozrel na trojicu študentov, " ľuďom, ktorým sa v živote nedostalo príliš lásky. Je to akási odmena. Ak bojuješ za niečo, čo chceš a miluješ, dosiahneš to. Ty si celý život miloval Lily, no osud ti ju nedoprial. Týmto spôsobom ti bolo dopriate šťastie, ibaže v inom svete." Dumbledore dohovoril a milo sa na Severusa usmieval.
"A čo mám z toho? Žena, ktorá vo mne zaplnila to prázdno je v inom svete! Zrejme mŕtva!"
"A možno ešte žije."
"Pane," ozval sa Harry nadšene, "mám jeden návrh. Možno by to mohlo fungovať. Tento... prútik. Dokáže úžasné veci, nie?!"
"Áno," prikývol Albus.
"Takže by stačilo, ak by sa profesor Snape chytil nejakého prenášadla a za pomoci viacerých kúziel by to mohlo vyjsť."
V Severusovom srdci vzplanul plamienok nádeje. Je možné, že...?
"Ó, Harry, ty si veľmi dôvtipný. Áno, skutočne by to mohlo vyjsť."
"Naozaj?"
"Severus, chceš sa skutočne vrátiť do šestnásteho storočia bez nároku a nádeje na návrat? Poriadne si to premysli, pretože Harry ti môže zabezpečiť len jednosmerné prenášadlo."
Severus si povzdychol. Ešte stále má nádej, že Deana žije. Nevie síce, ako rýchlo tam plynie čas, ale za pokus to stojí. Ak už je mŕtva, vezme si život i on. No tu už pre neho nemá vôbec nič zmysel.
"Áno."
"Ak si si istý, dobre. Harry, vezmi tamtú striebornú skrinku. Otvor ju, vyber z nej zvonček a podaj ho Severusovi."
Harry urobil ako mu Dumbledore kázal.
"Teraz nad tým mávneš prútikom a povieš Ferulla. Severus, verím, že sa tam budeš mať lepšie. Zbohom," usmial sa Albus.
"Zbohom," ozvali sa Ron s Hermionou jednohlasne.
"Zbohom," pozrel
Harry do čiernych očí naplnených vďačnosťou.
"Ďakujem."
"Ferulla!"
Severus pocítil trhnutie v páse, riaditeľňa zmizla a v priebehu pár sekúnd sa ocitol pred ošarpanou budovou. Zvonček sa rozplynul a Severus navždy uviazol v minulosti. Ale bol konečne doma.
Slnko pomaly vychádzalo. Rubínová žiara sa rozlievala po okolí prezrádzala každý kvet i hmyz učupený v tráve. Severus pozrel na budovu. Bola to väznica. Tu niekde by mala byť Deana. Potichu vkĺzol dnu a náhlil sa po schodoch dolu, do podzemia. Jediné šťastie bolo, že nikoho nestretol. Všetci boli zrejme na hranici
a hľadali jeho telo, ktoré zmizlo.
Vtom ju zbadal. Opustene ležala na dlážke, mŕtvo si pohmkávala...
"Deana!"
"Sev?!" Hlas jej od prekvapenia preskočil, div si krk nezlomila, čo sa tak rýchlo zdvihla. "Čo tu robíš? Veď..."
"Všetko ti vysvetlím, teraz sa však musíme ponáhľať!"
Zvesil kľúče zo steny, vzal Deanu za ruku a spoločne vybehli von. Z diaľky sa ozýval krik. Nikoho však nestretli. Svojmu nešťastiu nemohli uveriť.
"Odídeme do zahraničia. Fréjus ani
Euquitea by nás nenechali na pokoji, ak by sme tu zostali. V prístave sa nalodíme na nejakú loď a vyrazíme. Začneme žiť nový život."
Deana Severusa takmer nespoznávala. Bol šťastný, mal toľko plánov...
V prístave kotvila len jedna loď. A tá sa práve zberala za svojím cieľom. Paluba bola plná sudov a truhlíc naplnených kožušinami. Pohodlnejšiu prepravu si už nevedeli ani predstaviť. V tichosti čakali, kým loď vypláva z prístavu, napäto počúvali kroky ozývajúce sa na palube a až keď nastalo ticho, odvážili sa vystrčiť hlavy von. Po oblohe plávali snehobiele oblaky, pripomínajúce kôpky šľahačky, ovzduším sa niesla slaná vôňa a vlny neustále plieskali o steny lode. Obaja podišli k zábradliu a vdychovali slobodu.
"Sev, milujem ťa. Ďakujem Bohu, že mi ťa poslal do cesty," zaševelila zrazu Deana dojato a oprela sa o Severusovu hruď.
"To isté i ja, Deana, i ja."
Pozdvihol jej bradu, na chvíľu sa stratil medzi hviezdami v jej očiach a ich pery sa stretli. Dve srdcia konečne našli pokoj a lásku.
Ani jeden si však nevšimol čiernovlasú ženu, ktorá ich z neďalekého ostrovčeka pozorovala mandľovými očami.
A teraz nejaký poriadny, dlhý komentár poprosím
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
Arlete si sa svoje utrpenie mohla sama, vobec robial strašné podrazy podľa mňa..ale ináč vňbec som nčakala ako sa to celé vyvýjalo veľmi pekné to bolo, vlastne ako všetky tvoje príbehy, píšeš super
a ešte, vobec netuším že čije oči ich akože pozorovali?
a ešte, vobec netuším že čije oči ich akože pozorovali?
3
No takto... Arlette zomrela naozaj, prečo by nemala? Neviem si predstaviť, ako by mohol niekto vypadnúť z okna hradu a prežiť to s tým, že by sa niekde skrýval. Nie, to nie. Zomrela, pochovali ju a koniec.
A áno, robila strašné podrazy, ale snažila sa len bojovať za to, čo chcela, za toho, koho najviac milovala. Vari by ste nerobili to isté? Nebojovali by ste za svoju lásku? Ona použila všetky zbrane, veď v láske a vojne je všetko dovolené
Som však rada, že ste nečakali a nevedeli, ako sa to bude vyvíjať To ma moc, moc teší a ďakujem za pochvalu. Zrejme nemusím hovoriť, ako ma tá potešila
No a tie oči... to bolo len také na zavádzanie Pokojne by to mohla byť Euquitea alebo hocikto, kto má mandľové oči, či tmavé vlasy Arlette to určite nie je, pretože potom by muselo byť pokračovanie a to ja k tejto poviedke rozhodne neplánujem
Takže, ďakujem, že ste čítali a vydržali aj také dlhočizné kapitoly!
A áno, robila strašné podrazy, ale snažila sa len bojovať za to, čo chcela, za toho, koho najviac milovala. Vari by ste nerobili to isté? Nebojovali by ste za svoju lásku? Ona použila všetky zbrane, veď v láske a vojne je všetko dovolené
Som však rada, že ste nečakali a nevedeli, ako sa to bude vyvíjať To ma moc, moc teší a ďakujem za pochvalu. Zrejme nemusím hovoriť, ako ma tá potešila
No a tie oči... to bolo len také na zavádzanie Pokojne by to mohla byť Euquitea alebo hocikto, kto má mandľové oči, či tmavé vlasy Arlette to určite nie je, pretože potom by muselo byť pokračovanie a to ja k tejto poviedke rozhodne neplánujem
Takže, ďakujem, že ste čítali a vydržali aj také dlhočizné kapitoly!
4
No áno bojovala by som za svoju lásku ale nie až takýmito hnusnými podrazmi, to bolo až zaslepená a bezohľdnná voči ostatným, šla cez mŕtvoly a dopadla tak ako dopadla nekritizujem ťaza takú postavu, tá tam perfektne sekla, len vravím prečo som ju neľutovala
5
Tinka, ja viem, že nekritizuješ tú postavu, teda ja som to tak ani nebrala Len sa ju snažím obhájiť... Ona by sem i tak inak nešla, len taká aká bola A ja ju mám za to rada
Napíš svoj komentár
ale keby to tam nenapíšeš, tak by mi nič také nenapadlo..proste by umrela...neviem