Severus kráčal za Chersonom, ktorý hlasno šúchal nohami, a obzeral sa okolo seba. Dvor mali príjemný, všade vysadené kvety a kríky, ktoré záhradníci poctivo ošetrovali a upravovali do rôznych tvarov. Slnko objímalo svojimi hrejivými lúčmi jednotlivé vežičky, odhaľovalo ich honosnosť a priťahovalo pohľady k neďalekému lesíku. Zamierili k rozsiahlym stajniam.
"John, tu som priviedol nového koniara. Ukáž mu, čo má robiť a kde bude spávať," prikázal hlavnému koniarovi Cherson a odšuchtal sa. John sa otočil k Severusovi: "Vitaj, chlape. Poď ďalej. Meno tvoje?"
"Severus..."
"Výborne. Takže, Severus, Charles je už starý, vždycky sa staral o kone. Dával im čistú vodu, vždy nové jedlo. Keď šli páni na poľovačku alebo akúkoľvek inú zábavu, mosel im kone pripraviť a po návrate aj odstrojiť. Už si niekedy kone odstrájal?"
"Nie," odvetil Severus a mysľou mu preletel obraz Hagridových testralov.
"V porádku. Takže ti to ukážeme. No a ešte budeš kydať hnoj. Spávať budeš môcť tu, na slame," ukazoval na povalu. "Momentálne neni toho veľa voľného. Jedávame v malej kuchynke, mimo hradu. Poď, aj to ti ukážem. Tuto býva Hesta, tá je..."
To je vždy taký urečnený? zaúpel Severus a nasledoval ho.
* * *
"Prečo ste s pani Euquiteou na seba kričali?" pýtala sa Deana, keď sa prehrabovala v mohutnej truhlici a hľadala nejaké šaty pre Arlette na slávnostnú večeru, ktorá sa mala konať večer.
"Nepáčil sa jej môj nový koniar," zachichotala sa Arlette.
"Váš nový koniar?" spýtala sa Deana prekvapene a na chvíľu prestala prehadzovať šaty.
"Áno. Musím ti ho ukázať. Budeš šalieť. Je jednoducho dokonalý. Má nádherné čierne oči. Úplne ako uhoľ. A vlasy také isté a dlhšie. Ruky mocné a taký hlas..."
Arlette si sadla na posteľ a aj naďalej sa rozplývala nad tajomným mužom, ktorého sa ani na meno neopýtala. Deana v tichosti hľadela na svoju pani. Takto sa ešte nesprávala. Bola unesená. Zomkla pery. Už teraz vedela, že bude musieť dávať na svoju pani pozor. Je nebezpečná...
"...bol taký magický. Niečo ma k nemu silno ťahalo..."
"Možno je to nejaký podvodník. Čo ak ho poslal ten prašivý Fréjus?"
Arlette sa zarazila: "Fréjus? Prečo by to robil?"
"Žeby preto, že sa už tri roky uchádza o vašu priazeň?!"
"Skôr o otcove pozemky..."
"To je jedno. V každom prípade by ste si mali dávať pozor."
Arlette úporne premýšľala. Po chvíli sa jej na tvári rozlial šibalský úsmev. "Ja si ho preverím." Už teraz sa v peknej hlávke rodil, pre mnohých poburujúci, nápad.
"Začínate ma desiť."
"Deana, nerozprávaj toľko a hľadaj šaty, ktoré si môžem obliecť na dnešnú slávnostnú večeru."
Deana sa teda poslušne otočila k truhlici a o chvíľu už pomáhala Arlette do bielych šiat s bohato nariasenou sukňou a maličkými kvietkami. Živôtik zdobila jemná čipka. Arlette si uhladila dlhé rukávy so slovami Milujem hodváb a spokojne pozrela do zrkadla. Šaty zvýrazňovali dokonalé krivky jej tela a ani jedného muža nenechávali chladného.
"Pohni sa. Obleč si aj ty niečo lepšie, nech môžeme ísť."
* * *
Izba mala nádych čistoty a neviny. Ružovkasté vankúšiky zdobili vysokú posteľ, na ktorej trónil obrovský vypasený kocúr čiernej farby. Na zemi čierny koberec ostro kontrastoval s bledým nábytkom. Izbou sa niesla vôňa jazmínu. Jediné, čo do tejto miestnosti nezapadalo, bola postava, stojaca pri okne. V rukách zvierala prsteň a nahnevane ho žmolila. Hľadela von z okna. Jej pozornosť upútala postava nového koniara, idúca cez nádvorie do stajní.
"Nikdy ti nedovolím, aby si sa votrel do nášho zámku. Nikdy!" hodila prsteň o protiľahlú stenu. "Poznám takých ako si ty a presne viem, čo chceš.So mnou nevybabreš. Zbavím sa ťa! Moja dcéra je hlúpe a naivné dievčisko, nejakým zázrakom si ju očaril, ale mňa neoklameš." Na ženinej tvári sa rozlial diabolský úškrn. "Ešte uvidíš, kto je Euquitea Surveyorová!"
Zdvihla si ťažkú sukňu a zamierila k dverám. "Poď, Ros," zavolala na kocúra a spoločne vyšli z izby jej staršej dcéry Rheity.
Dôstojne zišla dolu po schodoch a so širokým úsmevom zastala na konci schodišťa.
"Madam, práve prichádzajú pani Rheita a vikomt Bonnio Mistraloví," uklonil sa Cherson práve vo chvíli, keď dverami prešiel manželský pár.
"Mama!" zvolala Rheita mŕtvo a strnulo objala svoju matku.
"Madam," pobozkal jej Bonnio ruku.
"Vitajte. Studený večer, však?! Vikomt Mistral, počula som o vašej poslednej poľovačke. Gratulujem k víťazstvu," zachichotala sa Euquitea dievčensky, zatiaľ čo jej dcéra za ňou prevracala očami a tvárila sa, že jej je zle.
"Zostávate tu?"
"Áno, najbližšie dva týždne určite," odvetila Rheita.
"Madam," ozval sa Cherson, "lord Fréjus Onetto." Dnu vstúpil príťažlivý muž s čiernou šticou a úzkymi fúzikmi. Jantárové oči sa majetnícky rozhliadli po miestnosti. Zrak mu padol na Euquiteu a na tvári sa mu zjavil úškrn.
"Drahá Euquitea," podišiel k nej s úsmevom, akoby boli dlhoroční priatelia, "ako sa vám žije v tomto... paláci?"
"Lord Onetto, vitajte," pousmiala sa, hoci to v nej vrelo. Pošepla mu: "Čo to robíš, Fréjus? Máme byť nenápadní!" Trochu ustrašene sa obzerala. Našťastie jej dcéra a zať už dávno odišli do veľkej sály.
"Ale samozrejme," uklonil sa, požmolil si konček fúzika a nechal sa odprevadiť slúžkou. Nasledujúcu polhodinu ešte Euquitea vítala Unu Vieyrovú-Arlettinu priateľku, grófa Beneveta Rossisa, ktorý sa chystal skôr či neskôr požiadať Arlette o ruku, Smythii Rennisovú, rodinnú priateľku, bývajúcu vo vedľajšom panstve, starší pár-grófa a jeho ženu, tucet vikomtov-bratranci z tretieho kolena, grófkyňu, baróna...
Keď prišiel posledný hosť, Cherson prikázal Severusovi a Johnovi napojiť kone a obriadiť ich, zatvoril dvere a šiel do sály. V miestnosti bola hlasná vrava a tak si najskôr nikto nevšimol Arlette s Deanou, ktoré sa potichučky ako myšky prešmykli cez dvere a pristavili sa pri prehýbajúcich sa stoloch popri stenách.
"Krásne a vážené dámy, drahí páni, ráčte pristúpiť k stolu a chopte sa svojej čaše. Á, Arlette, poď sem, drahá," usmial sa vojvoda na dcéru a ukázal na voľnú stoličku uprostred stola napravo. Arlette sa postavila na určené miesto, čo bolo znamenie pre Deanu, že môže odísť.
"Pripime si na víťazstvo a moc," pozdvihol vojvoda čašu.
"A na bohatstvo a krásne ženy, Rolphus" zasmial sa Fréjus a šibol očkom po Arlette. Ozvalo sa súhlasné zamrmlanie a o chvíľu začalo služobníctvo nosiť na stôl jedlo. Jedálny lístok sa skladal z bravčového mäsa, na ktorom sa nachádzalo zopár chlpov, pečená hydina, nie veľmi dôkladne upravená (kde-tu trčalo brko), pečené zemiaky v pahrebe, čerstvý chlieb, neskôr koláče, torty, pivo, víno, šťavy...
Arlette sedela medzi Benevetom a Fréjusom. Zasadacím poriadkom nebola príliš nadšená, ale keď tak otec prikázal, musela poslúchnuť.
"Drahá Arlette, dnes ste mimoriadne nádherná," usmial sa na ňu Fréjus a odhalil rad zažltnutých zubov so zvyškami kožky z kuraťa. Nechutné, zamračila sa Arlette v duchu, no nahlas len poďakovala.
"Čo keby sme sa šli po večeri prejsť do záhrad?"
Euquitea, potešená vývinom situácie, s úľubou pozerala na mladú dvojicu pred sebou. Arlettina odpoveď ju už až tak nenadchla.
"Nie, ďakujem. Dnes som mala náročný deň, myslím, že si pôjdem ľahnúť."
Fréjusovi na chvíľu zamrzol úsmev na perách, ale o chvíľu sa už znovu usmieval: "Prirodzene. Tak si to necháme na inokedy."
"Počul som, že tvoji poddaní vytvárajú skupiny do boja," ozval sa gróf Corabia.
"Proti Turkom?" zdvihla jeho žena so záujmom hlavu.
"Francúzi tiež nedajú na seba dlho čakať."
"Áno, počul som o tom aj ja. Je to veľmi pekný prejav priazne," prikývol vojvoda Rolphus.
"Úžasní poddaní. Len aby sa to neobrátilo proti vám, Rolphus," zabŕdol Fréjus.
Rolphus naňho pozrel: "Samozrejme, je to možné. Ale snažím sa byť spravodlivý, aby nik netrpel a nedal som im žiaden dôvod na vzburu či prepadnutie."
"Áno," prikývol Fréjus vážne, "ale všade sa nájde nejaká čierna ovca. Ťahá povrázky s ostatnými bábkami, do očí sa usmieva, oslavuje svojho pána a za chrbtom pripravuje prekvapenie."
"Lord Onetto, prečo by to robili? Nemáte príliš čierne myslenie?" spýtal sa gróf Corabia.
"Povedzme, že mám s tým skúsenosti. Možno aj v tejto miestnosti sa nachádza niekto taký. Samozrejme," pokračoval rýchlo, "je to len teória, nikoho neobviňujem. Ale treba sa aj nad tým zamyslieť." S úsmevom sa obzeral po miestnosti. Spokojný, že prinútil hostí zamyslieť sa nad jeho krátkym prejavom. Všimol si, že Euquitea, v tvári celá červená, na neho zazerá ani tigrica, len ho roztrhnúť v zuboch. Žmurkol na ňu. Prečo to vyťahuje? Má to byť predsa tajomstvo! Nikto to nemá vedieť! Nikto nemá vedieť, že minulosť Euquitey Surveyorovej je temnejšia ako v tejto chvíli obloha za oknami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár