Sex je periodický interval II. - Pokračovanie príbehu

Sex je periodický interval. Raz si hore raz si dole.

Teraz nemám na mysli cestu životnými pravdami a skúsenosťami. Táto myšlienka je oveľa jednoduchšia. Len sex, nič viac. Bude hore muž alebo žena? To je spor starý rovnako ako ľudstvo. Spor ktorý ako prvá prehrala Lilith a bola nútená opustiť Adama. Lilith, žena nahradená Evou. Podľa veriacich to bolo skvelé riešenie. Kravina. Povedzme si to úprimne, Eva bola obyčajná sprostá suka. Keby nebola odtrhla to jablko, boli by sme stále v raji. Ktorý chlap by nechcel leˇať na lúke s pivom v ruke medzi nádhernými nahými ženami? Možno gayovia. Ale tým pri všetkej úcte odkazujem – Držte hubu.

Bolo 22.11. Incident s profesorkou sa v mojej mysli stratil až priveľmi rýchlo. Prišli ďalšie ženy a potom sa mi už ani jej oči nezdali také výnimočné. Posunul som sa v živote o ďalší mesiac stereotypu ďalej a ocitol som sa spolu so Samom pred stužkovou. Osadenstvo triedy ostávalo v škole aj po konci vyučovania a dohadovalo sa o programe. Asi by som to mal upresniť. Hádali sa. Vrieskali na seba ako sliepky hádajúce sa o najlepší flek v kuríne. Hádali sa aj o takých maličkostiach, ako bol pohár, alebo či budú stužky saténové, alebo z normálnej látky. Ženy. Hádali sa preto, aby sa hádali. Nazval som to hospodárska blokáda. Ako inak, keď sa na vás so všetkých strán valilo Múúú a Pók, Pók. So samom sme na to nemali nervy a tak sme radšej chodili exovať pivo do baru oproti. Nechcem sa zbytočne chvastať, ale bol som toho času majster. Vyexoval som pivo za štyri sekundy. Ale to nieje podstatné. Vtedy sme so Samom len tak sedeli a bavili sa. Teraz bola téma ekonomický seminár, Samo ho navštevoval. Malo ho to pripraviť na výšku. Ťažko povedať,či si ale všímal viac svoje jednotky z testov, alebo štvorky spolusediacej. Neviem. Nikdy som nemal reálnu potrebu sa ho na to spýtať.
,, Dneska sme písali test z ekonomiky“ povedal samo a ja som mu dlhým grgnutím najavo, že mi je to jedno. On však napriek tomu pokračoval.
,,Bolo to fakt ťažké. Kokos. Povedz mi, aká je terajšia ekonomická krivka pre slovenskú pôdu?“ Samo, ak chceš byť ekonóm, mal by si čítať noviny.
,,Stagnujúca Samo“ povedal som a odpil som mu z piva.
,, Hej, presne tak. Včera to písali v Hospodárskych novinách. Alebo text. Doplňovačka. Samé pojmy z ekonomiky. Ako napríklad Deficit, manko, bankrot, bilancia. Ale učil som sa. Nie som sprostý.“
,, Mňa by ale zaujímalo, prečo ti pod známku profka napísala Icq jej dcéry?“
,, Neviem“ Naoko krútil nevedomky hlavou.,, Možno chce mať dieťa dobrého matikára. Alebo len chce aby jej dcérenku niekto poriadne vytrtkal. Čo keby mala náhodou sexuálny deficit?“
Obaja sme v momente vybuchli smiechom.

Samo bol génius. Mal IQ 159. Bol z dokonalej rodiny. Rodičia žili usporiadaný život, mali jedno dieťa, ktoré vychovávali k morálke a slušnosti. Najprv sa dlho pokúšali o dieťa. Ich prvý pokus nevyšiel. Samova mama v siedmom mesiaci potratila. Irónia osudu. Tak to na svete chodí. Takí úprimní, a dobrí ľudia, a nebolo im dopriate mať deti. Čo už. Napokon sa im to podarilo. Po problémovom tehotenstve sa im narodil Samo. Prišiel na svet cisárskym rezom. Po pôrode upadol do kómy. Preto sa aj o neho rodičia tak báli. Bol ich dar, splneným prianím, stelesneným zázrakom.
Keď som sa s ním zoznámil, nemal veľa priateľov. Bolo to v prváku, počas krátkeho obdobia mojej premeny. Stali sme sa priateľmi. Veľmi mi pomáhal, už len tým že mi opätoval priateľstvo. Som mu za to doteraz vďačný.

,, Je tu zima“ povedala Klára a zababušila sa na zástavke do roláku.
,, Mne je horúco“ zaklamal som. ,, Asi som teplý. Samo?“
,,Áno?“ otočil sa na mňa s dokonale hravým výrazom psej oddanosti.
,, Ale nič“
,, Ja vás jednoducho nechápem.“ rozhorčovala sa Klára. ,, Stále len myslíte na úchylnosti“
,,Veru. Mala by si s nami prestať zahadzovať čas Klári.“ potľapkal som ju po pleci. ,, A ozaj. Už prišiel?“
,, Kto?“
,, Princ na bielom koni“ rozosmial sa Samo. Klára bola zvláštna. Stále sme jej jasne dávali najavo, že medzi nás nikdy nebude patriť. Že je len piatym kolesom na voze. No jej to nedopínalo. Tentoraz sme jej zmizli tak, že sme nastúpili do iného autobusu presne vtedy, keď zatváral dvere. Nemali sme ju radi.
,, Počuj“ Obrátil som sa na Sama. ,, Poviem čo sa ti stalo môjmu známemu“
,, Jasné“ náročky zívol. Predstieral nezáujem.
,, Vieš čo sú tie velké, umelohmotné nádoby na sklo s kruhovým otvorom na fľaše?“ prikývol. ,, Minulý piatok som sa s ním stavil, že do toho nevopchá hlavu. Vopchal“
,,A?“
,, Nemohol ju vybrať. Tak som sa vybral ja, po pomoc. No keď som sa vrátil“ odmlčal som sa, aby chvíľa nabrala na dramatickosti. ,, mal stiahnuté gate a riť zababranú od semena. Nejaký úchyl ho pretiahol.“
,, Drsné. Kam ten svet speje. Človek si nemôže ani kvoli stávke zariskovať. Nabudúce mi pripomeň, že ak sa s tebou o niečo stavím, mám si najprv na riť dať leukoplast.“
,, To ti nepomôže. On je ešte stále v nemocnici. Zašívali mu riť. Ten chlap ho mal ako baranidlo.“

Prišiel som do prázdneho bytu. Do bytu po starej mame. Odkedy zomrela, bolo tu vždy príliš ticho. Nikdy som sa tu odvtedy nedokázal smiať. Nie. Ostalo v ňom veľa smútku. Až príliš veľa smútku. Ale vždy mohlo byť aj horšie. To bolo myslenie realistu. ,, Když to porovnám s výletem na Kokořín, tam byli aspoň stánky s kolbásou” toľko povedal Jára Cimmrman keď dobyl severný pól. Bol to legendárny výrok. Na margo toho.. ,, Ak porovnám tmu v mojom byte s tmou v kotolni, e to jedno a to isté. Až na to, že tma v mojom byte..... je skľučujúca. Tma v kotolni je intímna. Nestratím sa v nej. Ona ma ukryje. Vzopne ku mne ruky vášne a ochráni ma. Lebo vášeň. Pre ňu sa oplatí zomrieť. A mimo iného aj žiť. Sadl som si oblečený do kresla. Prehrabol som si vlasy rukou. Ďalší deň bol za mnou. Bol som totálne unavený. Len som zo seba zhodil veci a vošiel do sprchy. Nechal som horúcu vodu, aby zo mňa zmyla únavu. Strieka som si sprchou prúd vody do tváre, pil om horúcu vodu plnými dúškami. Osprchoval som sa a zapálil svetlo. Vybilo poistky. Naslepo som si omotal uterák a vyšiel som von. Na poličke som nahmatol mobil a svietil som si ním na cestu. Na chodbe som otvoril rozvodovú skrińu a zapol poistky. Zbleol som od strachu a uterák sa mi takmer skĺzol na zem.
,, Pardón” uškŕňala sa susedova pätnásťročná dcéra. ,, Otec ma poslal skontrolovať poistky. Ale ako vidím, je to v poriadku” Mal som pocit že si ma doberá. To bolo ale jedno. Nemal som ako kontrovať. Bola očividne vo výhode. Hrozilo, že mi uterák každú chvíľu skĺzne a mladá bude vidieť viac ako by som chcel.
,, Áno. Už som to kompletne opravil. Bolo to treba len znova nahodiť” vykoktal som zo seba.
Usmiala sa, pohodila hlavou a odišla. Pozeral som za ňou a nevedel odtrhnúť oči. Sledoval som jej vlasy. Irine vlasy.

Irine vlasy

Ženy sú veľmi zvláštne tvory. Túžia po nehe, láske a vášni, no väčšinou si neuvedomujú keď to už majú. Sú ochotné opustiť dobráka kvôli hajzlovi, pohádať sa s najlepšou kamarátkou kvôli nejakému sviniarovi, ktorý ich chce využiť. Donedávna som si neuvedomoval prečo. Teraz to však viem. Ženy túźia po tých najväčších hajzloch. Láka ich závan tajomstva. Myslia si, že ony ich dokážu zmeniť. Že napravia ich zlozvyky a pretvoria ich charakter. Keby ale predtým vedeli ako veľmi sa mýlia. Chyba vlastne nie je tak celkom v nich. Treba si to priznať. Chyba je v nás chlapoch. Vždy a ktorýkoľvek z nás skúša, koľko toho láska ženy vydrží. Ak nám pustia oprátky, odtrhneme sa z reťaze. Ale netreba nám to zazlievať. Patrí to k nám. Bolo by to ako vyčítať novorodencovi plač, alebo vyčítať orlovi zahnutý zobák. Nemalo by to význam. Jediné čo ženy môžu, je sa s tým zmieriť.

Nasledujúci deň som sa vrátil zo školy. Zapálil som svetlo a sadol k telke. Objednal som si pizzu a otvoril pivo. Pozrel som na hodinky. Bolo osem hodín. Za chvíľu dám telku hlasnejšie. Susedia sa začnú hádať. A bolo to tu. Zvýšené hlasy. Se tam treskot tanierov. Tak to bolo každý deň. Hádky a zase hádky. Vzal som si dve pivá a vyšiel na balkón. Tam to bolo lepšie. Zvuk áut a a prudký vietor prehlušovali krik. Oprel som sa o zábradlie a napil sa piva. Podo mňou bolo esme poschodí voľného pádu. Na to sa na vedľajšom balkóne rozrazili dvere a von vybehla susedova dcéra. Zavrela za sebou dvere a rozhliadla sa vôkoľ.
,, Nechcel by si niekedy lietať ako vták?” spýtala sa ma so sklenným pohľadom ,, rozprastrieť krídla ako holubica a vzlietnuť k nebu?”
,, Úprimne povedané nie. Neznášam holuby. Pred tromi rokmi mi jeden nasral z oblohy do oka. Odvtedy do nich kopem keď ich vydím. Ja by som chcel byť úhor. Môcť sa stratiť v tme vody. Zahrabať sa do blata a dlabať na celý tento svet. Áno. To by som chcel” pozrela na mňa, akoby ma odhadovala.
,, Si zvláštny.”
,, Keď myslíš, ja ti to neberiem” podal som jej pivo cez balkón, ukázal na dvere a povedal. ,, Neboj sa. Aj rodičia mávajú svoje dni.”

 Skutočný príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu