Sex je periodický interval III. - ďalšie pokračovanie

Vášeň je sínusoida

Kmitá, vezie sa spolu s rytmom úderov nášho srdca. Udáva nám rytmus života, takty milovania. Na vlnách vášne žijeme, počas jej pravidelného prílivu a odlivu prichádza orgazmus. Vášeň. Verím že vášeň je najdôležitejšia. Najväčší dar pre ľudí od diabla? Neviem. Neviem odkiaľ vášeň prišla, kto nám ju daroval, ale urobil dobre. Ľudia sú pre ňu ochotní obetovať všetko. Nedávno som si myslel, že pre lásku. Ale láska a vášeň spolu nesúvisia. Láska je len slovo. Slovo ktoré kedysi bolo posvätné, no dnes ho zneužívame. Je nástrojom dosiahnutia vášne. Každý druhý nadržaný idiot žene povie že ju miluje. Ženy tomu uveria. Veria, že ich dotyčný muž skutočne ľúbi. No nieje to tak. Chcel len dosiahnuť to čo chcel. Chcel kúsok vášne. A aj ho dostane.

Bolo po stužkovej a so Samom sme sa podnapití vliekli smerom k baru. Spievali sme si ožranské piesne. Bolo nám dobre. Kvázi sme prekročili prah dospelosti. Aj keď to znie gýčovo a je to klišé. V ruke som držal poloprázndu fľašku od whisky. Vošli sme dnu a zabávali sme sa. Nič nás netrápilo. Dnešný večer patril nám. Pili sme a alkohol nám prúdil žilami ako životodarná tekutina. Povzbudzoval nás a dodával nám energiu. Zatemňoval nám myseľ a otváral možnosti. Išli sme tancovať. Takmer okamžite si nás rozobrali dve dievčatá. Každá do iného priestoru parketu. Tancovali sme v makropriestore a nevnímali sne čas. Vlnili sme sa okolo seba ako hady, ako vretenice pri pohlavnom akte. V tme sme boli naoko intímni, no v skutočnosti nás mohol sledovať každý. Nikto to však nerobil. Každý sledoval svojho partnera. Bola to akási intimita masy, bolo to ako byť inkognito v dave. Každý vnímal len svoju erotickú sociálnu zónu. To bol celý svet. Všetko čo bolo inde, bolo bezvýznamné. Odohrávalo sa to naoko v inej galaxii.
Netrvalo dlho. Myslím že len hodiny a moja partnerka ma odtiahla na záchod. Áno. Znova išlo o „Doučovanie matiky“. Keď som vyšiel von, narazil som na Kláru. Pozrel som sa jej do očí. V tej chvíli si to uvedomila. Túžba v jej očiach umrela. Odsotil som svoju tanečnú partnerku a prišiel som k nej.
,, Čo si čakala?“ spýtal som sa jej. Rozhodne som jej to neuľahčoval.
,, Ja.. Chcela som.. chcela som ťa vidieť. Ale asi to nebol dobrý nápad“ oči jej vlhli. Odvrátila sa.
,, Čo si preboha čakala? Nepoznáš ma? Vieš že som nikdy nechcel vzťah “ úplne sa odvrátila.
,, Nájdi si iného. Ja nie som ten pravý.“ Utiekla. Bolo toho na ňu priveľa. Ja som kašľal na ňu a išiel som znovu tancovať.

Domov som sa vracal až nadránom. Triezvy. Strčil som do panelákového vchodu kľúče.
,, Dobré ráno. Vy ste Ray?“ Pristúpil ku mne neznámy. Vytasil odznak. Nevnímal som čo rozprával. Ukázal mi totiž fotku. Fotku Dievčenskej hlavy s prerazeným čelom a mŕtvoľným pohľadom. Klárinu fotku.

Klára bola z troch detí. Najstaršia. Starala sa o to, aby boli v poriadku. Jej rodičia dlho pracovali a chodili domov neskoro večer. Varila im, učila sa s nimi. V podstate bola fajn dievča a na celej čiare nedocenený človek. Hlavne mnou. Jej smrť mnou veľmi nepohla. Nikdy ma veľmi nezaujímala a jej prítomnosť som bral ako nutnosť. Nejak mi narúšala moje kruhy a bolo mi to nepríjemné. Jej smrť bola pre mňa oslobodzujúca, no nevnímal som ju ani kladne, ani záporne. Prešiel mesiac a začal padať prvý sneh. Zo šatníka som si vytiahol zimné oblečenie a cez hustú fujavicu som sa vybral do školy. Vo vchode som stretol susedovu dcéru. Zlepšila sa mi nálada, veď som videl Irine vlasy hneď z rána.
,, Ránko“ podržal som jej dvere. ,,Doteraz neviem ako sa voláš?“
,, Nieje to jedno? Čo tak Holubica?“ navrhla, usmiala sa a mňa jej hra pobavila.
,,Hmla vravíš? Dobre. Tak ja som potom úhor.“Podal som jej ruku a ona ju prijala. Tak sa začína priateľstvo.

Holubica

Čo je na svete najdôležitejšie? Láska? Prachy? Sex? Nie priateľstvo. Najviac nebolí strata milenca, strata peňazí a ani vetrom odviata láska do neznáma. Najviac bolí strata priateľa. Nie ani smrť. Ale priateľstvo vyzreté v nenávisť a ľahostajnosť. Taká strata, ktorá vám môže byť pripomínaná každú sekundu, minútu a aj každý moment ktoréhokoľvek dňa. Je to ako keby vás najlepší priateľ prebodol kopijou priamo do vášho srdca. Nenávidíte ho, kdekoľvek a s kýmkoľvek na neho kydáte kraviny, no stále cítite, že bez priateľa, je váš život menejcenný. Že nieje naplnený a nemá význam bez jeho podpory pokračovať. Nie naše lásky vlastnia to druhé krídlo potrebné k tomu aby sme vzlietli. Vlastnia ho naši priatelia. Ľudia ktorí nás podporujú. Ľudia, čo nás chápu, a ľudia ktorých nám môže vziať iba naša maniere. Lebo aj Einstein povedal. Len dve veci sú nekonečné. Vesmír a ľudská hlúposť. Tou prvou si však niesom úplne istý.

Holubica bola zaujímavá. Bolo to dievča túžiace po slobode. Bola trošku naivná, veľmi spontánna a všetko čo robila robila s chuťou. Vášeň medzi jej rodičmi však opadla už veľmi dávno. Často sa hádali a nerozviedli sa len kvôli ich spoločnej dcére. Plánovali to ale keď dosiahne plnoletosť a odíde na vysokú. Spávali oddelene jedli rozdielne jedlo, každý si varil sám, pral sám, pozerali televízor v dvoch rôznych izbách. V jednej izbe bol na programe futbal a v druhej Rosamunde Pilcherová. Jej matka túžila po nehe a láske. Chcela byť znovu milovaná, zatiaľ čo jej otec, on chcel len svätý pokoj. Obidvaja rodičia mali radi svoju dcéru, no ich záujmy im boli prednejšie. Matka mala milenca a otec milenku. Ich vzájomný vzťah bol apatický, jednalo sa im len o to aby tie tri roky nejako doklepali. Potom by sa na svoju dcéru vykašľali a začali si svoj vlastný život. Holubica ich mala oboch rada. Ubližovalo jej to ako sa hádali. Bolelo ju ako sa k sebe chovali. No nedávala im to najavo, snažila sa byť aj naďalej poslušnou dcérou. Tešila sa kedy vypadne, no desila sa predstavy, že keď odíde, rozídu sa. Bola na nich obidvoch naviazaná.

 Skutočný príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu