Sex je periodický interval IV. ďalšie pokračovanie príbehu

Láska a nenávisť

Nenávidím dáždniky. Milujem dážď. Milujem keď mi kvapky vody padajúce z neba stekajú po tvári a moje vlasy sú od nich mokré. Milujem keď mi studené a mokré stekajú po perách. Je to ako bozk anjelov. Je to dar. Dar ktorý si málokto uvedomuje. Málo kto si ho váži. Milujem jemný vietor. Keď mi jeho vánok rozvieva vlasy, keď mi preniká cez švíky oblečenia a dotýka sa ma na chrbte. Milujem oblaky. Oblaky ktoré sú stále iné. Oblaky ktoré plynú. Som len cudzinec. Moja myseľ vždy ide spolu s oblakmi. Holubica miluje slnko. Vždy k nemu vzlietne, keď je jej nanič.

Som hajzel. Som egocentrik, egomaniacká sviňa mysliaca len na seba. Som špina spoločnosti. Manipulant s citmi. Barbar, zabíjajúci múzu. Som typický príklad SS. Sexistického sebca. Som človek ktorému ide len o vlastnú slasť. Som cynik. Cynik kaziaci každý dobrý pocit ostatným chlapom. Som anjel pomsty. Som anjel. Milujem ženy. Všetky rovnako. Milujem ich vlasy, ich boky, ich tváre, ich oči. Milujem ich celé. Ich mliečne hebkú pokožku, ich žmurkajúce mihalnice. Nenávidím ženy. Nenávidím ich všetky. Nenávidím keď plačú, nenávidím keď ohovárajú, nenávidím keď musím počúvať ich sťažnosti. Nenávidím keď sa tvária urazené. Neznášam keď sú urazené naozaj.

Je protikladom lásky nenávisť? Nie. Nenávisť a láska spolu súvisia.Úzko, veľmi úzko. To ľahostajnosť je protikladom. A nielen lásky. Aj nenávisti. Neberte si príklad zo mňa. Nebuďte k ženám ľahostajní. Milujte ich, alebo nenáviďte. Ale nebuďte k nim ľahostajní. Mne na Kláre nezáležalo. Bolo kruté sa potom pozerať do jej mŕtvolne prázdnych očí. Viem si predstaviť milióny vecí, ktoré by som v tej chvíli robil radšej.

December bol v plnom prúde. Snehové záveje boli všade. Hotová kalamita. Každý deň som aspoň trikrát odprátal sneh spred vchodu. Bol som premrznutý na kosť a doma som sa tisol na radiátor. Opieral som sa oň len v trenkách a v ruke som držal pohár čaju s rumom. Z ostrého uhla som sledoval televízor a uchlipkával z neho. Z vedľajšieho bytu som začul krik. Zase. Potom mi niečo zaklopalo na balkónové dvere. Holubica. Vstal a otvoril som jej.
,, Vtáča odlieta z hniezda? “uškrnul som sa ,, Prepáč že som len v trenkách. Ale nechcel som aby si na balkóne mrzla len v teplákovej súprave. Nestihol som sa obliecť.“
,, To je v poriadku. Spravíš mi prosím čaj?“ prikývol som. Išiel som do kuchyne a dal variť vodu.
,,Rozmýšľala som o tom úhorovi. Je to zaujímavé. Pred číms a chceš skryť?“ vrátil som sa a podal jej čaj.
,, Pred dotieravými otázkami.“ Sadol som si späť k radiátoru a ona si sadla ku mne. Spoločne sme chlípali čaj.
,, Je mi ľuto tvojej starkej. Bola to veľmi milá žena“ Povedala vľúdne a sŕkala čaj.
,, Nie nebola. Bola to skvelá žena, naučila ma toho veľa“
,, Napríklad?“
,, Napríklad viazať kytice a skvele variť“ žmurkol som na ňu a odchlípol som si z čaju. ,, škoda že tu teraz nieje. Určite by som od nej dostal facku za samochválu.“
,, Tak ju teda zastúpim“ povedala a vylepila mi zaucho. Potom, akoby nič ďalej pila čaj a pozerala uprene pred seba. To dievča ma fakt vyviedlo z rovnováhy. Jej spontánnosť, jej intelekt a jej spôsoby. Dokonalá súhra trojjedinosti.
,, Na to že máš pätnásť si celkom papuľnatá“ povedal som a dopil čaj.
,, Myslíš že je lepšie sa podriadiť osudu? Nie. Ja proti nemu bojujem svojimi ústami. Mojou papuľnatosťou. A zatiaľ vyhrávam.“
,, Len zatiaľ. Ja poznám osud. Dá ti naoko šancu. Myslíš si že vyhrávaš a potom...... zadlávi ťa ako meteorit.“
,, Si zvláštny Úhor.“ Oprela si o moje plece hlavu a zaspala. Ja som zostal sedieť Nechcel som ju budiť. Keď hádka jej rodičov utíchla, ani nezbadali že ich dcéra nieje doma. Dlho do noci som ešte rozmýšľal. Potom som zaspal a zobudil sa ráno. Mladá holubica mi urobila raňajky a kakao. Počas raňajok si sadla oproti mne a pozerala sa mi do očí. Ako keby som bol nejaký zaujímavý prírodný úkaz. Ako keby som bol skrotený lev v klietke. Mala pekné zelené oči. Také hlboké. Neviem to dosť dobre opísať. Dívala sa na mňa a ja som sa díval na ňu. Niekoľkokrát som si vidličkou netrafil do úst. Bolo zaujímavé ako dokázala jej povaha naplniť priestor prázdnoty v mojom byte. Po tom ako som sa najedol sa zdvihla a odišla. Bez slova. Sledoval som ju ako vyšla von z dverí. Mimochodom. Stále som mal len trenky.

Holubica bola zvláštne dievča. Podmanivé. Ale nechcel som s ňou mať nič. Aj napriek Iriným vlasom. Vytvorilo sa medzi nami puto. Takmer súrodenecké puto. Bol to veľmi silný pocit že na svete konečne nie som sám. Môj život síce stále nemal zmysel, tak ako doteraz nikdy, ale teraz som mal pocit, že niekto okrem mňa cíti to isté. Boli sme dve stratené duše. Ktorým sa ľahšie hľadala cesta spoločne.

 Skutočný príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu