Sex je periodický Interval VI. Zasa ďalšie pokračovanie

Boh a môj otec

Nenávidím boha. Neznášam ho. Boh je cynik. Boh má čudný zmysel pre humor. Boh Nás nechá trápiť sa, nikdy nevypočuje naše prosby. Bohu na nás nezáleží. Sme len chyba v jeho dokonalom svete. Sme vrásky špatiace tvár tohto sveta. Sme len mravce pechoriace sa na svojej hrudke zeme. Nemáme na neho dosah. Aj naše mrakodrapy sú ta bezvýznamne malé, že mu nesiahajú po členky. Poslal nám svojho syna, hoci vedel že ho posiela na smrť, hoci vedel, že tu zomrie, že tu bude trpieť. Ktorý otec toto spraví svojmu dieťaťu? Nepoznám nikoho iného.
Kto je vlastne diabol? Je naozaj taký zlý? Neviem. Viem však že je fanúšik človeka, Podáva nám pomocnú ruku, aj keď je to vždy za veľkú cenu. Väčšinou sa neoplatí to riziko podstúpiť. Ale čo keď je zapredanie duše jediná cesta ako zachrániť milovaného človeka? Vyjadrím sa jasne. Ber si ju diabol. Ber si moju dušu. Nech trebárs aj zhorím v pekle. Len nech ale mám tie chvíle vášne, tie momenty lásky. Pre ne. Pre ne som ochotný nielen zomrieť. Pre ne som ochotný horieť večnosť v pekle.

Stál som pri okne. Pozeral som sa von. Boli vianoce. Stál som vedľa tej metly ovešanej vianočnými ozdobami a okolo mňa sa povaľovali obaly strhnuté z darčekov. Boli vianoce. Sviatky pokoja a odpustenia. Deň, ktorý treba stráviť s najbližšími. Ja som ich mal pri sebe. Bola tu Holubica, Samo a aj jeho sesterka. Hoci som ju nepoznal. Mala len Irin úsmev. To bolo na nej jediné výnimočné. Inak ma nezaujímala. Konečne, po dlhej dobe bol môj byt plný. Nemyslím plný ľudí. Plný dobrých pocitov, kladných emócií. Bolo krátko po desiatej. Holubica a Samo živo diskutovali. Samova sesternica zaspala pri radiátore prezlečená do pyžama. Pomaly sa oblievala teplým kakaom. Usmial som sa a vyšiel na balkón. Vonku bola šialená zima. Od úst sa mi parilo a moje šlapky hneď premokli.
,, Je to zaujímavé. Ako je možné že každá snehová vločka je výnimočné?“ ozval sa spoza mňa známy hlas. Bol to môj otec.
,, Neodpovedaj. Na túto a aj iné otázky neexistuje odpoveď “ Sedel a uprene ma pozoroval. Nevychádzal som z údivu.,, Je jedno čo si myslíš, či je to halucinácia. Nieje. Prišiel som ti povedať, že som rád, že sa o seba vieš postarať. Som rád že predo mnou stojí mladý muž ktorý vie čo chce. A ktorý vie dosiahnuť to čo chce, hoci nie vždy najšľachetnejším spôsobom. Vlastne nikdy. To je ale jedno. Je to ako keby som sa díval na seba. Si presne ako ja v tvojom veku. Ach tá nostalgia. Je to jedna z vecí, ktorá je niekedy na škodu“ vstal a prišiel ku mne. Po prvý raz po dlhej dobe som bol naozaj šťastný. Po dlhej dobe som cítil vo vnútri srdca hrejivý pocit.
,, Nejdem ti hlavu balamutiť kázňami. Si mladý. Chceš veľa dosiahnuť. Ži ako chceš. Chcem ti povedať, že ti nezazlievam ani Kláru. Kláre si veľakrát dal najavo, že k nej nič necítiš. Rozhodla sa sama. Tvoj život sa prehupol do novej fázy. Teraz je už čas...... čas ukázať každému, čo je v tebe. Čas dokázať, že som ťa nesplodil nadarmo. Chcem ti povedať len jedno. Nikdy neľutuj, čo si spravil. Vždy sa uč postaviť sa čelom k tvojej minulosti. Ku všetkému čo si spravil sa postav ako chlap.“
Rozplynul sa. Ešte chvíľu som stál na balkóne. Slzy mi stekali po lícach. Stekali a zamŕzali. Urobil som si zo snehu guľu a hodil ju ďaleko. Bola tma. Nevidel som kam dopadla. Možno až za horizont.

Vošiel som dnu. Samo a holubica spolu spali v objatí. Samo sa na mňa pozrel, usmial sa a sklonil hlavu späť k nej. Voňal jej vlasy. Irine vlasy. Našli si k sebe cestu. Môj kvázi brat, k mojej kvázi sestre. Ležali spolu prepletení ako dvaja milenci, tisnúci sa k sebe v poslednej chvíli života, v poslednej sekunde pred koncom sveta. Dvaja milujúci sa ľudia ktorí sa práve teraz našli. Bolo to ako prebudiť sa z nočnej mory, a zaspať do najsladšieho sna. Bolo to ako keď vás po dvadsať ročnom väzení v temnici vypustia na denné svetlo a vaše oči nevedia stráviť všetko to svetlo. Bolo to úžasné. Bolo skvelé na to len pomyslieť. Všetko bolo tak ako má byť.

Raz som sa jedného farára pýtal. Prečo boh dopustí všetko zlo? Prečo to nezastaví. Prečo ezničí zlobu? Odpovedal mi takto. Tak ako sa teraz budem pýtať ja vás. Keby ste mali dieťa. Báli by ste sa oň? Určite báli. A keby chcelo jazdiť na bicykli dovolili by ste mu to? Aj keď viete že je to nebezpečné? Dovolili. Poučili by ste ho o správnosti bicyklovania, o bezpečnosti. Z opodiaľ by ste ho sledovali. A dávali na neho pozor. Nechali by ste ho padať. Lebo každý sa učí na vlastných chybách. Pochopil som to. Odpovedal som mu ale. Mali by sme sa síce poučiť. No my sme sprostí. A robíme tie isté chyby stále dookola. Sme nezvládateľný. Rodičia nezvládateľné deti vyhadzujú z domu. Čo s nami spraví Boh? Doteraz som sa nedočkal odpovede.

 Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu