Rayrobert: Sex je periodický interval VII. - a je to tu zas

Zlomené krídla

Prečo sa všetko musí pokaziť? Prečo nič netrvá večne? Prečo to pekné je len chvíľu a to zlé je tu stále? Neviem. Na túto otázku nevie odpovedať nikto. Je však jasné, že na chvíľku pekného spomíname dlho. No nepríjemné zážitky nás mátajú celý život. Nútia nás myslieť na hrozné veci. Myslieť na ľudí ktorí ich spôsobili. Nútia nás ich nenávidieť. Celý život. Počas celej našej cesty.
Prečo keď sa zdá, že sme za vodou, keď priam lietame od šťastia, nás osud stiahne ku dnu a dusí nás pod masou zlého tak dlho ako je to len možné? To sú otázky na ktoré hľadám odpovede. Otázky, ktoré vyriešiť je mojím životným cieľom, Mojou najväčšou túžbou.

Bol január. Snehu už toľko nepadalo a ten už napadnutý sa zmenil na šedú magľanicu pri cestách. Fúkal studený severák, ktorý prenikal cez švíky oblečenia a hrýzol vám kosti. Zima bola stále v plnom prúde. Ja som už vianočný stromček dávno vyhodil a v mojom byte znova zavládlo prázdno. Dnes som bol so Samom a Holubicou na vodnej fajke v čajovni. Dýchali sme cez ňu dym. Samo a Holubica sa dali dokopy. Bol z nich pekný párik. Ležali vedľa seba, Samo mal okolo jej pliec ruku. Potiahol som si dymu z fajky. Tabak chutil po jablku. Vyfukoval som do vzduchu dymové krúžky.
,, Samo?“ Obrátil som sa k nemu a vyfúkol som mu do tváre zvyšný dym.,, Učil si sa už niečo?“
,, Nie. Budem sa cez akademický týždeň.“ odpovedal a vzal si voďáro.
,, Nemal by si to tak flákať holúbok“ povedala holubica. Často sa so Samom mierne prekárala. Dnes naša konverzácia mierne stagnovala. Včera sme boli lyžovať. Boli sme všetci úplne unavení a do čajovne sme išli hlavne preto, lebo tam bola tma a veľmi ľahké zaspať. Po pol hodine sme sa vybrali von. Do ôsmej sme sa flákali a vybrali sa domov. Samo odkopol holubicu a ponáhľal sa k sebe. Ja som si sadol do kresla a zaspal. Snívalo sa mi o Ire a ja som sa pomaly ani nechcel zobudiť. Zobudil som sa až na plesnutie dverami a plač. Vyšiel som na balkón. Aby som nechtiac nevypočul hádku susedov. Uvidel som to čo som nechcel vidieť. Matka holubice stála na zábradlí. Nestihol som nič ani len povedať a skočila. Pozeral som sa dolu. Ako padala cez osem poschodí voľného pádu. Sledoval som ako za ňou vejú jej ryšavé vlasy. Videl som ako dopadla na zem. Jej telo skrútené v grotesknej póze. Vyzerala ako odhodená marioneta. Zavolal som sanitku. Preskočil na vedľajší balkón a vbehol dnu. Uvidel som tam ležať holubicu. Maskara jej stekala po tvári. Ležala schúlená v klbku. Celá sa triasla. Vyzerala ako malé polárne líšča. Líšča ktorému zlý ujo poľovník zastrelil mamu. Bola ako malé medvieďa chvejúce sa samo vo fujavici. Ako malá holubica, ktorá vypadla z hniezda a zlomila si obe krídla. Ako malá holubica, ktorá chcela vyletieť spolu s matkou, no spadla. S matkou ktorá však dopadla ešte tvrdšie. Ja som chápal jej utrpenie. Sadol som si k nej a hladil ju po vlasoch. Iriných vlasoch. Ja som bol jediný kto mohol zjemniť jej bolesť. Jediný ku ktorému teraz patrila. Jej jediná rodina. Boli sme dve stratené duše v oceáne osudu. Dvaja stratení pútnici kráčajúci po ceste do zasľúbenej zeme. Dve lastovičky ktoré zablúdili počas jesenného letu do teplých krajín a zostali trčať na zimou sužovanom slovensku. Dve stratené zrnká piesku v hromade štrku. Dvaja súrodenci, ktorých zviedol dokopy osud. Osud ktorý k nim však bol naďalej nemilosrdný. Ďalej som ju hladil po vlasoch a ona neprestávala plakať. Čakala že poviem aby prestala. Neurobil som to.
,, Plač pre nás všetkých. Plač pre nás“ usmieval som sa a skleným pohľadom som pozeral do steny.
,, No tak je to tu Holubica. Čas vyletieť z hniezda“

Matka holubice spáchala samovraždu. Zrútil sa jej celý svet. Myslela si že jej manžel má milenku. On mal však milenca. Jej milenca. Odišiel s ním a ju nechal zomrieť. Čo však bola za matku? Matka ktorá nieje ochotná žiť pre svoje vlastné dieťa? Áno odsudzujem tú ženu! Neurobila dobre a nikto odo mňa nikdy nebude počuť na ňu nič dobré. Ale ani nič zlé. Bola to jej voľba, aj keď veľmi ublížila holubici. Zaslepená vlastným nešťastí nehľadela na to čo spôsobí svojej dcéra a ukončila svoju bolesť. Prečo nikdy nemyslíme na druhých? Hlavne na tích čo nás potrebujú! Nerozumiem tomu! Holubica mala oboch rodičov. V priebehu minúty o obidvoch prišla. Otec sa jej už nikdy neozval. Nevedno či vôbec vie, že jeho manželka spáchala samovraždu. Nikto nevie kam odišiel. Odvtedy čo svoju ženu a dcéru opustil, ho nikto nikdy nevidel. Ktovie kde je. Azda je mu tam dobre a našiel čo hľadal. Keď kvôli tomu obetoval všetko.

Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Sex je periodický interval VII. - a je to tu zas

7 komentov k blogu

Horúce!