Nikomu nerob to, čo nechceš ,aby robili tebe.
1.)Ako prvý príbeh som si vybrala príbeh môjho otca ,ktorý je priam ironický.
Najprv sa mu rozpadla jedna firma ,kvôli prostému nepochopeniu ,tak si našiel robotu ako manažér pobočky jedného bazáru ,čo predáva ojazdené autá. Samozrejme ,že v tejto firme vznikli väčšie rozpory medzi jednotlivými ľuďmi a môj otec chcel dať výpoveď s tým ,že mu musia dať odstupné.No to sa samozrejme nestalo aby mu dali odstupné ,no silou mocou ho tam nechcú,tak ako väčšinu terajších pracujúcich. Paradox je to ,že ho tam teraz opäť zavolali. Tento kolotoč sa deje stále. A môj postoj k tomu? Ja si myslím ,že ľudia by mali dávať hneď a úprimne najavo čo vlastne chcú ,či už vo firmách,či v obyčajných vzťahoch. Lebo pre toho človeka,s ktorým tak tancujú to nie je zrovna príjemné ako s ním zaobchádzajú. Aj zvieratá sa k sebe niekedy lepšie správajú ako ľudia.
2.)Príbeh je môj vlastný.O tom ako sa môžu v jeden deň zrútiť ilúzie aj malému dieťaťu.
Narodená v Leviciach ,bývajúca v Hlohovci a neskôr v Piešťanoch-to je nálepka ,s ktorou chodím.Viem,veľa ľudí sa narodí niekde a býva niekde inde,to je normálne,ale ťažké.V Hlohovci som strávila 10 najkrajších rokov môjho krátkeho života,mala som tam priateľov,partiu a spoločníkov na robenie rôznych šlamastýk. Jedného dňa mi však bolo oznámené,že sa sťahujeme do Piešťan,ako dieťaťu mi to neprišlo ešte čo sa deje,ale s odstupom času som pochopila,že to bol najhorší deň aký som mohla zažiť.Stratila som vlastne všetko a doslovne,pretože priatelia sú pre mňa všetkým. Tu v Piešťanoch som si nikdy nenašla nikoho,kdo by sa mi stal nejakou oporou,zo všetkých strán sa na mňa rútia len podrazy.Raz si nájdem kamarátku a na druhý deň už len počujem ako ma ohovára,požičiam jej niečo,no ona mi to nevráti,alebo keď vráti tak v tom najhoršom stave a myslí si,že prosté slovíčko „prepáč“ všetko to napáchané zlo vyrieši. Mýli sa,na dôsledky treba myslieť predtým ,než sa chystáme niečo urobiť a keď vieme,že to ublíži niekomu,kto nám verí,tak to nemáme robiť vôbec.Ľudia rozprávajú v dnešnej dobe o humánnosti a vzájomnej pokore a i.,ale kde sa to všetko podelo? Veď slová nestačia ,ide tu o skutky.
3.) Moja stredná škola SPŠe.
Túto školu som si vybrala preto ,že ma vždy bavilo strkať prsty do zásuviek,ale dosť vtipu. Vidím v nej istý potenciál,s ktorým by som mohla niečo dokázať v budúcnosti,i keď ešte neviem či sa budem venovať práve tomuto odboru.No istotu mám v tom,že sa tu aj niečo naučím a neskôr alebo skôr to aj využijem,možno nie v zamestnaní,ale napr. niekde doma,keď sa mi pokazí nejaký spotrebič,čo sa mi darí často. V každom prípade neľutujem,že som sa sem prihásila.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár