Tma a ticho. Kráča sám. Po opustenej asfaltovej ceste. Spoločníkom mu je len slabý vietor. Hladí ho po tvári. Potom vyletí ku tušením korunám stromov ,tam niekde v tme. Občas zazrie mihotavé svetielko približujúceho sa auta. Svetlo silnie. Počuť zvuk motora. Auto prefrčí okolo. Ešte chvíľu počuť zvuk. O ďalšiu chvíľu zaniká aj svetlo. Ticho a tma.
Vždy mal rád samotu. Teraz však nie. Teraz ho skľučuje. Nemusel byť sám. Ale myslel si že to tak bude lepšie. Nielen preňho, pre všetkých. Už mu to došlo. Mýlil sa. Nemal utekať z domu. Nemal si pobaliť veci a nemal napísať ten list, na konci ktorého si prial aby ho nehľadali. Nemal to robiť.
Prečo vlastne ušiel? Pre výčitky rodičov. Pre neschopnosť sa zaradiť. Nikdy nevedel kam patrí. Nevedel kto je. Boh mu je svedkom, keď bol mladší snažil sa. Ale vždy to skončilo fiaskom. Ako starol začalo mu to byť jedno. A nakoniec mu jeho samota začala vyhovovať. Chcel byť preč od citov. Od toho ľudského žitia a prežívania. No nikdy celkom neunikol.
Teraz kráča sám, s malým batohom na chrbte. Kráča, budúcnosti v ústrety.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár