Zohnal som si ho, prečítal som ho a teraz si o ňom niečo povieme. V prvom rade vás chcem uistiť, že napriek tomu, že ani zďaleka nedosahuje kvality svojho predchodcu, stále ide o dobrý titul. Musíte však mať veľmi veľké znalosti zo sveta, ktorý Stephen King vytvoril, lebo inak sa v tom stratíte behom pár minút. Prečo? Lebo „Black House“ je prepojemný na ságu „The Dark Tower“ tak výrazne, že bez toho, aby ste poznali všetky fakty, nebudete behom pár minút vedieť kde je sever a kde juh. Ako to môžem tvrdiť s takou istotou? Poďme sa teda pozrieť, čo tu máme.
V mestečku French Landing sa objaví kanibalský vrah, ktorého mestečko začne prezývať Rybár. Zavraždil tri deti a jedného dňa unesie štvrtého chlapca Tylera Marshalla. Do prípadu sa zapojí náš hrdina prvého príbehu – Jack Sawyer, ktorý je rozhodnutý tieto vraždy vyriešiť. Lenže sa v celom prípade môže skrývať ešte oveľa viac a bude sa musieť vrátiť do sveta Teritórií, ktorý ako dvanásťročný navštívil, aby našiel Talizman. Pomaly však príde na to, že „Rybár“ je len malá ryba vo veľkej vode a tieto akcie majú ešte ďalekosiahlejšie následky, než si vie predstaviť, alebo si predstaviť chce.
Ok, poďme sa pozrieť najprv na problémy tohto príbehu. V prvom rade je to prvých sto stránok, ktoré by som označil za úvod, kde sa budeme musieť zoznámiť s každým jedným hrdinom, vedieť všetko okamžite naraz a je to neskutočná nuda. A nielen to. Okrem toho nemáte ani tušenia, čo sa vlastne deje. V jednej chvíli ste na policajnej stanici, kde sa rieši prípad, navštívite akýsi starobinec, vidíte nebezpečný čierny dom, spoznáme sa so slepým Dj-om, ktorý má viac osobností v sebe, s rodinou Marshallových a až potom sa dostaneme k hrdinovi Jackovi Sawyerovi. A nemáte ani páru, ako toto všetko súvisí. Autori zrejme mysleli, že potrebujú nám všetko povedať naraz, no výsledne je tu len obrovský bordel a chaos, v ktorom sa nikto nevyzná. Musíte sa však cez to všetko predrať a potom to všetko začne dávať zmysel.
Ďalej je to sequel k jednému z najlepších románov, ktoré vyšli s menom Stephen King. Je oveľa temnejší a hrozivejší, no atmosférou sa nechytá na svojho predchodcu. Niektoré scénky sú vydarené, iné zase podľa mňa úplne nefungujú. No môže za to najmä fakt, že niektorí sa ani po úvode nemusíte úplne vymotať z obrovského množstva faktov zo ságy „The Dark Tower.“ V prípade, že ste nečítali prinajmenšom prvé štyri knihy tejto ságy, budete stratení. A kniha vám nič nevysvetlí. Autor jedná, ako keby mal pocit, že už všetko poznáme, všetko je nám jasné a netreba ísť viac do hĺbky. A to veľmi ruší. Ja som sa v tom orientovať dokázal, no neviem si predstaviť, ako by reagoval niekto, kto nemá prečítaného ani román „The Gunslinger“, aby sa zorientoval v tejto knihe. Potreboval by skutočne výklad odborníka. Aj „Insomnia“ sa orientovala na „The Dark Tower“, no tam nebola tá intenzita tak vysoká, a elementy odtiaľ tak nejasné. „Insomnia“ bola v rámci možností zrozumiteľná. Tu to však neplatí.
A som rovnako aj sklamaný, že „Black House“ sa snaží byť oveľa temnejší než jeho predchodca, dokonca temnejší, než ktorýkoľvek Kingov román. A myslím si, že sa snaží až moc. Občas to funguje, no často to nemá vôbec feeling, ktorý v nás dokázal zobudiť „The Talizman.“ Ale dosť už o problémoch, poďme sa pozrieť na dobré stránky knihy.
V prvom rade je to pätica motorkárov, ktorí sa snažia pomôcť nášmu hlavnému hrdinovi. Títo chlapíci sú veľmi dobre napísaní, majú veľa silných momentiek a ich prítomnosť tomu dáva skutočné napätie, ale i srdce. Jack Sawyer je späť a hoci tu nemám pre neho až tak výrazne silné srdce ako v „The Talizman,“ stále to celkom funguje. Potom sú tu ale dve postavy, ktoré skutočne dávajú príbehu chuť fantastického románu.
V prvom rade je to zloduch Charles Burnside. Pamätáte sa, že Morganova motivácia nebola celkom zaujímavá a tam som si oveľa viac obľúbil Sunlighta Gardnera? Charles Burnside je pravý opak. Je hrozivý, je veľmi inteligentný a vie veľmi dobre čo robí. Okrem toho nikto nevie prísť na to, o koho ide a to mu dodáva ešte aj silnú anonymitu. A tento chlapík skutočne pracuje ešte pre vyššie zlo. Tam už síce siahajú aj moje problémy. Nie som fanúšikom Karmínového Kráľa alebo pána Munshuna. Nevadia mi vyslovene, no oveľa lepšie by to podľa mňa bolo, keby sa príbeh neorientuje až tak výrazne na sériu „The Dark Tower.“ Ale o tom som už hovoril vyššie, takže späť k Charlesovi. Jeho spôsoby sú brutálne, jeho pocit dokonalosti je skvelý a spôsob ako hovorí o svojich činoch mrazivý. To funguje skvele.
Potom je tu ale ešte aj Henry Šek, ktorý je Dj s niekoľkými rôznymi osobnosťami v sebe. A nakoľko je slepý, jeho vnímanie je silnejšie než ktorejkoľvek inej postavy. Tento chlapík je úžasný. Je to inteligentný, optimistický a dobrácky človek, ktorý v sebe ale ukrýva aj temnejšiu stránku. Občas sa s ním zasmejem, občas sledujem s napätím čo bude ďalej, a občas len počúvam múdrosti, ktoré vie rozdať. Henry je pre mňa najlepšou postavou príbehu.
Potom je tu ale aj Wendell Green, ktorý je snáď najotravnejšou postavou celého príbehu. A v každej scénke kde sa objaví ho mám chuť tresknúť niečím po hlave. Nebudem spoilovať o ňom moc, no verím, že keď si príbeh prečítate, tak pochopíte moje dôvody. Nič iné ako nenávisť k tomuto chlapíkovi pociťovať nebudete.
Čo sa týka záveru knihy, tak len musím povedať, že ak budete dobre sledovať dej, tak už niekde v strede budete presne vedieť, ako to celé dopadne. King nám pridá jednu scénku, ktorá tak očividne zapadne do celého deja, že budete presne vedieť ako to skončí. A je to potom nuda. Nie je to zlý koniec, no predvídateľný. Epilóg je síce ok, no tiež to moc nepridalo. Myslím, že keby kniha skončila na mieste, kde nám rozprávač povie, že to môže byť koniec, bolo by lepšie, keby to bol skutočný koniec.
Celkovo je „Black House“ pre mňa titulom, ktorý by som označil ako OK a má v sebe veľa dobrých a intenzívnych temných momentov, no príliš tlačí na pílu, záver je pre mňa trošku sklamanie, a často tak veľa vecí skombinuje, až to prekombinuje to neprehľadného klbko, ktoré rozmotajú len veľkí fanúšici „The Dark Tower.“ Osobne by som knihu doporučil prečítať až keď budete mať nejaké vedomosti zo sveta Rolanda z Gileadu a určite by som doporučil si ešte prečítať aj Kingovu poviedku „ The Little Sisters of Eluria“ zo zbierky „Everything´s Eventual.“ Potom porozumiete všetkému a nájdete tam všetko, čo potrebujete. Inak si myslím, že by ste boli zmätení. Viem, že táto recenzia je trošku mimo, ale také boli moje pocity z tejto knihy. Ale ak som bol pri tejto knihe zmätený, tak pri ďalšej ... sledujte v budúcej recenzii.
Recenzia
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár