Poďme najprv na príbeh, ktorý sa najprv odohráva v bistre, kde sedia spolu dvaja starí muži – Vince a Dave a jedna mladá žena Steffi. Sú to novinári. Steffi sa však následne začne zaujímať o nejaké nevyriešené prípady, ktoré priniesli mnoho otázok a Vincent s Davom jej porozprávajú príbeh, o ktorý sa zaujímali už dobrých 25 rokov. O mužovi, ktorý dostal prezývku „Colorado Kid“. V roku 1980 ho mladý pár našiel mŕtveho na pláži. Nemal žiadne doklady, nikto nevedel či to bola vražda, alebo nešťastná nehoda a všade vznikalo toľko otázok, že nikdy sa im to nepodarilo dotiahnuť do konca.
Myslím, že v momente ako som spomenul slovo – „porozprávajú“ zistíte celkový problém tohto príbehu. Chýba tu akákoľvek dynamika a atmosféra. Celé je to len monológovo odverklikovaný príbeh, ktorý vysvetľuje ako sa snažili dopátrať k menu, a dopátrať k príčine smrti. Žiadna postava sa nikam neposúva, nedostaneme žiadne zaujímavé informácie, a čoskoro sa príbeh stane maximálnou nudou, ktorá vás bude uspávať.
Nad tým by sa mal asi zamyslieť aj Stephen King. Jeho príbehy boli oveľa zaujímavejšie, keď sme sa do nich mohli viac ponoriť. Dajme si za príklad knihu „Wizard And Glass“ kde Roland rozpráva príbeh svojej mladosti, do ktorého sa ale potom presunieme. Tu však len počúvame človeka, ktorý rozpráva a z času na čas do toho Steffi pridá nejakú poznámku, alebo ju nechajú Vincent s Davom hádať. Čiže atmosféra – nulová.
Postavy sú takisto nezaujímavé. Lebo nikoho z nich nespoznáme. Vieme dokopy len o servírke Helen, ktorej padol syn z domčeku na strome a zlomil si ruku, a potrebuje teraz peniaze aj na jeho liečbu. Inak sa tu žiadna postava nikam neposunie, nič sa o nej nedozvieme a nie je ničím zaujímavá. Možno z ich dialógov sme mali spoznať hrdinov, no popravde, nič mi tieto postavy nedali. Jedine spôsobom rozprávania je vidno, že Steffi je niekoľko generácii mladšia od svojich nových priateľov. Stačí to na to, aby sme spoznali ich charakter? Len minimálne.
O Steffi sa dá povedať, že je inteligentná, priama a často sa snaží byť vtipná. A okrem toho je veľmi zanietená pre celý príbeh a snaží sa svojimi znalosťami niečo nové zistiť. Dave si zase veľmi dobre pamätá mená a Vincent je tu viac-menej rozprávačom. Nikdy ich však neuvidíme v inej situácii. Dej stojí neustále na jednom a tom istom mieste a nikam sa neposúva. Nemal som s tým problém vo „Wizard Of Glass“ pretože Roland so svojim ka-tet sedeli síce na mieste, no my sme sa presunuli v čase do Rolandovho príbehu a dej pokračoval tam. Tu sa len dívame na troch ľudí, ktorí sa rozprávajú.
Ale ak už som sa aj cez to všetko prekusol, chcel som aspoň niečo z titulu mať. Napríklad keby Steffi príde na niečo zaujímavé a rozhodli sa to opätovne preskúmať. Keby ten prípad vyriešila, no nechali by si to pre seba. Tu však nikdy nezistíme čo sa stalo. Všetko to začína ako veľká neznáma a končí ako veľká neznáma. A to je asi to najhoršie čo mohol Stephen King urobiť. Lebo jediné čo ostáva z príbehu je to, že Vincent to ako novinár nikdy nikomu neposunul, lebo nechcel, aby z toho urobili bulvárnu kačicu. Lepšia záhada v hrsti a pamäti, ako kačica v novinách, ktorá by ponúkala všetky možné alternatívy. A tak záhada navždy ostáva záhadou.
„The Colorado Kid“ skutočne neponúka nič zaujímavé. Všetko na čo som sa tešil ostalo niekde v zabudnutí a miesto nápaditého kriminálneho príbehu, ktorý nám mohol Stephen King povedať mohol skončiť v momente ako nám Vincent povedal, že je ten príbeh záhadný. Skutočne som bol zvedavý na riešenie, no výsledne som zistil, že Stephen King sa v tom tak zamotal, že už ani on sám neprišiel na riešenie svojho vlastného prípadu.
Neviem, čo viac by som mal o tomto príbehu povedať. Je to jednoducho veľké sklamanie a nuda. Dúfal som, že tak ako pri „Cycle Of The Werewolf“ by som vám ho dokázal odporučiť (napriek tomu, že aj tam boli veci, ktoré mohli byť stvárnené lepšie), no „Colorado Kid“ je skutočne len mrhanie vašim časom. Je tu nuda, nie je to zaujímavé a je to tak stereotypné, že už po pár stránkach budete mať dosť. Jednoznačne preskočte.
Recenzia
Komentuj
3 komenty k blogu
1
skip
17. 7.júla 2014 09:38
nečítal som, ale skúsil by som ju. Mne sa štýl "porozprávajú" páči. Z buicku 8 u mňa patrí k top. A aj jednu poviedku (nespomeniem si na názov. žena jazdila autom a hľadala skratky) napísal týmto štýlom a je jedna z tých, na ktoré si hneď spomeniem, keď sa povie poviedka od Kinga Inak tomu, že sa v príbehu zamotal, verím. Konce mu príliš nejdu.
2
@skip - hovoríš o "Skratka Pani Toddovej" ... áno to bolo super... ale to je asi aj to, čo som hovoril pri "ˇFrom A Buick 8". Lepšie by to podľa mňa vyniklo ako poviedka, lebo sa tam veci tak nenaťahujú, ale nám povedia príbeh, ktorý mal zaujímavé momenty. A nepotrebujeme ísť tak do hĺbky. Ďalší dobrý príklad je poviedka "Venovanie." Takisto je to prerozprávané... ale netrvá to nekonečne dlho a využívame tie zaujímavé momenty, ktoré robia poviedku poviedkou. Čiže to je to, čo som tam spomenul.
3
v tomto máme iný vkus. Tým nehovorím, že obyčajná poviedka sa mi nepáči, jasné že páči. Ale "rozprávanie" má pre mňa isté čaro a King dokáže vystihnúť tie pocity "rozprávajúceho", keď poslucháči sú len poslucháči (s často nezmyselnými otázkami) a nikdy nepochopia ten príbeh ako On, lebo on to prežil.
Napr. (úryvok z buicku 8, keď sa Ned spýtal rozprávača: "čo sa stalo keď ste pitvali toho netopiera?"):
Stále tomu hovoril netopier, aj keď to netopier nebol. Bolo to len slovo, ktoré som použil, len klinec, na ktorý som si zavesil klobúk. A zrazu som sa naňho naštval. Za ten pocit som sa hneval sám na seba, štvalo ma, že som sa taký pocit vôbec odvážil mať. Najviac ma ale štvalo, ako ten chlapec zdvihol hlavu. Ako sa mi pozrel do očí. Ako sa pýtal. Ako robil hlúpe závery, z ktorých jeden bol ten, že keď som povedal netopier, tak som myslel netopiera, a nie niečo nevýslovné, nepopísatelné, čo vyliezlo z nejakej štrbiny vo vesmíre a potom umrelo. Ale najviac ma asi štvalo to, ako zdvihol hlavu a oči. Viem, že mi to nijak neprislúcha, ale nechcem o tom klamať.
Napr. (úryvok z buicku 8, keď sa Ned spýtal rozprávača: "čo sa stalo keď ste pitvali toho netopiera?"):
Stále tomu hovoril netopier, aj keď to netopier nebol. Bolo to len slovo, ktoré som použil, len klinec, na ktorý som si zavesil klobúk. A zrazu som sa naňho naštval. Za ten pocit som sa hneval sám na seba, štvalo ma, že som sa taký pocit vôbec odvážil mať. Najviac ma ale štvalo, ako ten chlapec zdvihol hlavu. Ako sa mi pozrel do očí. Ako sa pýtal. Ako robil hlúpe závery, z ktorých jeden bol ten, že keď som povedal netopier, tak som myslel netopiera, a nie niečo nevýslovné, nepopísatelné, čo vyliezlo z nejakej štrbiny vo vesmíre a potom umrelo. Ale najviac ma asi štvalo to, ako zdvihol hlavu a oči. Viem, že mi to nijak neprislúcha, ale nechcem o tom klamať.
Napíš svoj komentár