zelenej žiare skrýva.
Mladá spisovateľka mesta Haven – Bobbi Andersnová počas jednej svojej prechádzky so psom zakopne o niečo na svojom pozemku a zistí, že to siaha veľmi hlboko. Rozhodne sa ten predmet vykopať a zistí, že ide o lietajúci tanier, ktorý pravdepodobne havaroval pred veľkým množstvom rokov. A postupne ako ho vykopáva, uvoľňuje sa jeho sila a začína pohlcovať celé mesto a najbližšie okolie. Jej kamarát ožran Jim „Gard“ Gardner sa rozhodne jej prísť na pomoc, no jeho pomoc sa zmení na vykopávania taniera spolu s ňou. Ľudia okrem toho začnú vyrábať všelijaké vynálezy pomocou akumulátorov a monočlánkov, ktoré im skracujú prácu, ale súčasne je v nich niečo desivé. A dvere do vnútra lietajúceho taniera sa čoskoro majú otvoriť.
Keď som si predstavil kam toto dielo mohlo smerovať, bol som veľmi nadšený, no počas sledovania deja, som sa často pristihol ako sa mi chce pri tom spať. To je môj prvý problém. Táto kniha je nekonečná. Dokopy má 688 strán, no ja som chcel, aby príbeh skončil už po možno prvých 150 – 200 stranách. A dôvodom tej nudy sú najmä postavy a celkový dej. Poďme teda skočiť do problémov, ktoré vytvárajú tú neskutočnú chuť knihu zavrieť a znovu neotvoriť.
V prvom rade je to postava Jima Gardnera. Tento chlap je náš hlavný hrdina, no jediné čo dokopy robí je sedí ožratý na verande alebo vykopáva lietajúci tanier. A pritom my všetci vieme, že tá energia je nebezpečná. Všetci tomu rozumieme, len on ako totálny idiot len chlastá a myslí si, že všetko sa nakoniec nejako vyrieši samo. A s týmto človek my máme prechádzať dej a snažiť sa ho užiť? Však to sa ani nedá. Ja si pod slovom hrdina predstavím niekoho ako bol Jack Sawyer alebo Andy McGee alebo si tu predstavím aj Johnyho Smitha. Ľudia, ktorí robia niečo, aby vyriešili problém. Jeho riešením je len chlastať a čakať, či sa vyrieši sám. Tento chlap je pre mňa mŕtvy. Jediný moment, kedy sa prejaví je záver, ktorý ale prichádza príliš neskoro a celkom v úvode (zase v opitom stave), kde bodne jedného muža dáždnikom pre iné názory. Inak je to zbytočná postava ako celý tento príbeh.
Čo sa týka Havenu ako takého, toto mesto si nezískalo moje srdce ako v minulosti Derry alebo Castle Rock. Ktoré postavy sú tu zaujímavé? Bobbi? Ani náhodou. Nebudete mať záujem ísť s ňou vykopať tanier, nebudete chcieť sledovať jej vzťah s Gardnerom, nebudete sa starať, či prežije alebo nie. Ostatní osadníci sú opísaní tak, že si nepamätám dokopy už nikoho. Všetci mi prišli absolútne rovnako nezaujímaví a nepriniesli tomu žiadnu dávku osobnosti. Je to ako keby sa stretla partia rovnakých ľudí, ktorí budú jednať rovnako, správať sa rovnako, žiť rovnako a vôbec v tom nebude žiadna chuť ani zmena. To je tak všade až na jednu jedinú výnimku. A tou je postava Ruth McCauslandová.
Táto žena funguje niečo ako starostka mesta, a ľudia ju majú veľmi radi. A napriek tomu, že je zasiahnutá žiarením z taniera, postupne prepadáva tomu všetkému čo sa deje, ako jediná je rozhodnutá proti tomu všetkému bojovať. Cíti zlo a snaží sa tomu zabrániť. Znamená to, že osoba, ktorá si užije maximálne sto strán v knihe a dopredu vieme, že zomrie, je väčším hrdinom než Jim Garnder. Hillyho považujem tiež za zaujímavú postavu a jeho príbeh tomu dodáva trochu chuti, ale ani o neho som sa nejako výrazne nezaujímal. Skôr o jeho brata Davida, ktorého dostal niekde na iný svet.
Čo sa príbehu ako takého týka, vďaka nudným postavám a faktu, že neustále robia presne to isté, jednajú rovnako, myslia rovnako a túžia po tom istom plynie maximálne pomaly. Ale život tomu môžu dodať ešte postavy zvonku, že? Mohli by, keby tu dokázali žiť dlhšie ako 10 stránok. Jedinou postavou zvonku, ktorá zanechá silný dojem je sestra Bobbi. Anne, ktorá má prezývku Sissy je postavou, ktorú by som mohol nazvať ako takým predchodcom Normana z knihy „Rose Madder“. Rozhodnutá stoj čo stoj vyriešiť veci po svojom a považujúc za maximálne opovrhovanie, ak má niekto iný názor. A ak sa tak stane, má veľmi zaujímavé presvedčovacie metódy. Táto postava tomu dala trochu adrenalínu, ale objaví sa tu tiež len na malú chvíľku.
Ďalší problém je aj to, že King tu často prezrádza dopredu viac než je treba. A plus tu pridáva viac malých postáv než by som chcel. V jednej scénke zistíme, že padlo lietadlo, tak o chvíľku budeme mať príbeh pilota. Budeme mať novinárov, ktorí sa o to zaujímajú a budeme sa na niekoľko stránkach dozvedať, ako sú rozhodnutí ísť do mesta. A bude to trvať sakra sakra sakra dlho, kým konečne niekto sa rozhodne prísť a uvedomiť si, že niečo v Havene nie je v poriadku. A plus sa aj dozvieme o tom, že postava umrie skôr, než nám King povie čo sa stalo.
Napriek tomu, že toto by som označil za dielo s najväčším počtom mŕtvych, tak to vôbec nič zaujímavé neprináša. Neviem či si to uvedomil aj King a preto sa roku 2001 rozhodol vydať nové dielo o mimozemšťanoch s názvom „Dreamcather?“ Ani neviem, či bolo dielo „The Tommyknockers“ nejako výrazne úspešné. Dielo určite má svojich fanúšikov, no ja ním určite nie som. Keď sa človek nudí pri krátkej knihe, nie je to také hrozné, ako keď sa nudí pri dlhej knihe. A ja som mal obrovské problémy prekopať sa cez to množstvo nudných pasáží, že som si už ani nemohol užiť tie zaujímavé vynálezy ako vražedný automat na nápoje a podobne. A okrem toho, až na pár výnimiek neboli ani tie až tak veľmi zaujímavé. Všetko čo sa tejto knihy okrem Ruth a Sissy mi príde neskutočne nudné, fádne, nezaujímavé a dokola len o tom istom.
Dlhé roky čakania, z ktorého nakoniec vzíde obrovské sklamanie. „The Tommyknockers“ ide u mňa ešte nižšie ako aj „The Eyes Of The Dragon“, lebo to bola aspoň rozprávka a mal som preto i ospravedlnenie nekvalít toho diela. Tu však pre mňa nič také neexistuje. Toto mal byť vesmírny horor, z ktorého sa stala veľka vesmírna nuda, ktorá nekvalitami tromfla aj hroznú sci-fi paródiu s Lesliem Nielsenom. Neviem čo viac ešte k tomu povedať, je to proste zlé. Najlepšie bude tento titul jednoducho preskočiť a počkať si radšej na niečo lepšie. Možno „Dreamcatcher.“
Recenzia
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár