Neviem, či je to znakom sentimentality, alebo skôr uvedomovania si podstaty fungovania istých hnacích síl v našom živote, no mám pocit, že TU niečo chýba. Nie je to pocit samoty, ani nič podobné.
Od života očakávam viac, ako by som si sám dokázal predstaviť. Denno-denne sa s nami zahráva, je disharmonický, plný zmätkov a ukáže svoju pravú tvár, keď to najmenej čakáme a hlavne, keď to najmenej potrebujeme.
Cieľom sa s ním nie je vysporiadať, ani sa s ním dohodnúť na nejakých pravidlách. Je potrebné byť jeho súčasťou a on potom bude našou.
Vtedy si začínam uvedomovať, čo má zmysel a čo zas nie.
Vtedy si začínam uvedomovať, pre čo sa oplatí žiť a prečo by sa oplatilo zomrieť.
Len vtedy človek príde na to, kto je a čo chce dosiahnuť.
Je takmer nemožné sa pred niečím snažiť kľučkovať, stále je nutné mať smer.
Človek smer nestratí, lebo po ceste sa často objavia maličké svetielka, ktoré ho chytia za ruku a vedú ďalej.
Niekedy tie svetlé žiaria tak jasno, až by si pred nimi rád zakryl oči. No nemôže, leho by z neho vyprchala celá jeho podstata bytia.
Snaží sa proti nim bojovať, zakryť ich, lebo tak ako ho hrejú, ho neskôr začnú páliť. Tá bolesť je občas nevyhnutná, aby aj slepému otvorila oči a hlupákovi dala rozum,,,,,
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
v3nty
22. 2.febuára 2009 00:44
peke napisane
Napíš svoj komentár