Tak začína sa pieseň srdca,
ktoré miluje, a neodpúšťa.
Nikdy nevie, celkom presne,
ako pomaly alebo rýchlo klesne...
V srdci utáborí sa pocit neistoty,
keď díva sa na človeka,
keď pociťuje driemoty,
keď ho miluje a zároveň nenávidí.
Môj princ, ktorého ja nemám,
pomaly prešiel na stranu nechutenstva,
pomaly sa všetko dostalo na ľahkú váhu,
všetko kleslo...
Pomaly hore...
Pomaly nadol...
Pomaly do stredu...
Rozum padol.
Len rozumom riadiť sa,
niekedy to nejde.
Rozum vraví jedno,
srdce zas druhé.
Čo takto láskavé slovo?
Čo takto láskavý tón?
Čo tak sa ozvať,
nech nebúši hrom?
Blesky a hromy,
padajú stromy.
Milý pocit šteklenia v žalúdku
zmizol... A nevrátil sa.
Mám strach...
Mám veľký strach,
že všetko sa stane zlým,
že ničomu sa neubránim...
Hore... Dole... Stred...
Hojdačka citov sa nezastaví.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár